Hovoríte si aj vy, že prišlo na vaše slová? Presnejšie na vaše obrazy?
Máte pravdu, mojimi slovami sú predovšetkým obrazy, inštalácie, fotografie, teda vizuálne vyjadrenia. V čase prvej myšlienky a rodiacej sa vizualizácie konkrétneho pocitu nedokážem všetko vysvetliť racionálnymi slovami. Niekedy sa intuitívne podarí vytvoriť niečo, čo presiahne pôvodný zámer. Napríklad začiatkom tohto roku som navrhla pre bratislavský kostol v Trnávke pôstne plátno Byť blízko. Sú na ňom šaty a textílie od konkrétnych ľudí a vyjadrujú silu spoločenstva, aj keď práve nie spolu a nie sú ani v chráme. Krátko po jeho zavesení boli pre pandémiu COVID-19 zatvorené všetky kostoly na Slovensku a všetci sme sa navzájom museli izolovať. Nosná myšlienka Byť blízko sa naplnila aj pre mňa samotnú šokujúco doslovne.
Foto: Dorota Sadovská
Viete si zo súčasnej situácie vziať niečo inšpiratívne? Ako vidíte vírus výtvarne?
Koronavírus vidím aj výtvarne, aj dosť konkrétne. Ale vážne. „Vďaka“ nákaze som objavila postavu svätej Corony. Žila približne pred 1¤850 rokmi. V rukách má dve palmy. V čase nariadenej karantény som mala jedinú možnosť, ako získať modelku pre jej zobrazenie – osloviť svoju dcéru. Prekvapilo ma, ako veľmi sa potešila, vraj už dlhšie bolo jej túžbou byť namaľovanou na mojom obraze. Je len o málo mladšia, ako mohla byť skutočná svätica. Vďaka nej vznikol optimistický obraz s jej charakteristickým príjemným úsmevom. A už mám rozpracovaný aj ďalší obraz Corony.
Foto: Dorota Sadovska
Chránite sa pred vírusom rúškom a inými medicínskymi prostriedkami alebo aj zvýšenou hygienou ducha?
Na začiatku povinnej karantény som aj ja šila rúška. Ručne, viacero druhov: pre manžela, otca, brata, švagra, deťom aj sebe, dokopy viac ako desať. Keď boli ešte zavreté galantérie, bolo vtipné vystužovať rúška našetrenými drôtikmi, ktorými sa viaže v supermarketoch čerstvá zelenina s vňaťou. Na podporu duchovnej vytrvalosti som si spomenula na africké príslovie: Keď chceš ísť rýchlo, choď sám. Ale keď máš ísť dlho, choď s niekým. V spoločnosti pred pandémiou COVID-19 akoby bola jednou z hlavných hodnôt rýchlosť, vynucujúca si pričasto osamotenie. Dostali sme stopku pre život na výkon. Veď ani do neba sa vraj nechodí po jednom, ale spolu.
Ako na vás pôsobí fakt prázdnych chrámov a omše na diaľku? Maľby v kostoloch teraz ako keby nahrádzali ľudí.
Minulý rok som sa zoznámila so študentom architektúry Michalom Žákom. Oslovil ma, aby som vymyslela už spomenuté pôstne plátno na rok 2020 pre Kostol sv. Jána Bosca v bratislavskej Trnávke. Zaujalo ma, ako sa tam stretáva neuveriteľne živé spoločenstvo rôznorodých ľudí. Je tu aktívny futbalový klub Domino s viacerými paralelnými ihriskami pre dorast. Ale zároveň sa tu pestujú aj ďalšie športy – florbal, hokejbal, organizujú sa volejbalové tréningy, skupina cyklistických nadšencov, priaznivci lezenia a cvičia aj mamičky s deťmi. Funguje tu materské aj rodinné centrum, prednášky pre manželov, spoločenské hry, letné tábory, ale aj ochotnícke divadlo, stretávajú sa špeciálne seniori, manželia, ženy, skauti alebo pubertiaci každého druhu a veku. Nie samotná budova funkcionalistického kostola, ale toto množstvo veľmi odlišných ľudí, ktorí majú radosť zo stretávania sa, bolo mojou najsilnejšou inšpiráciou. Navrhla som preto participatívne dielo. Každý, kto sa chcel zapojiť, mohol priniesť za seba alebo rodinu nejakú vlastnú, používanú a opranú bielu textíliu.
Bolo dosť ochotných?
Veľmi príjemná skupina ochotných dobrovoľníčok zo spoločenstva najprv zošila plachty, obrusy, vankúšové obliečky a paplóny do troch častí. Tie vytvorili trojdielny textilný podklad 9 × 9 metrov, čo je veľkosť čelnej steny chrámu. Na podklad sme prišili rôzne typy odevov: nohavice krátke, dlhé, na traky, športové aj zdravotnícke; elegantnú sukňu, aj tú s čipkami alebo brokátovú, plisovanú, tylovú; detské pančuchy aj dospelé silonky, dupačky, mini šatôčky, štrikovaný svetrík, šaty pre detskú princeznú aj tie skutočné od nevesty; šál, tašku, župan, najrozličnejšie blúzky a košele, albu, štólu, záclonku do okna, klobúk, rukavice, ponožky… Aby každý mohol povedať – to je od mňa alebo niečo podobné mám doma. Ľudia sú sprítomnení na veľkom plátne Byť blízko obyčajným, každodenným, ale zároveň veľmi osobným predmetom. Prázdne šaty pripomínajú ľudskú bytosť aj cez jej absenciu. Ako počúvam z viacerých strán, inštalácia Byť blízko sa stáva pozitívnym znakom, symbolom tohto obdobia vynútenej izolácie a nariadeného dištancu.
Čím môžu prispieť výtvarníci k povzneseniu nálady v spoločnosti?
Umenie prináša iný pohľad na prežívané. Ak mu to dovolíme, má schopnosť oslobodzovať nás od strnulých zaužívaných riešení. A to niekedy aj obyčajnou hravosťou. Kreativita je opak totality a manipulácie, ktoré nútia k zúženému pohľadu s vyhrotenými riešeniami. Nie, umenie nie je šoubiznis ani bezduché rozptyľovanie pozornosti, ako si to mnohí verejne pletú. Naopak, skutočné umenie upriamuje pozornosť na iné možnosti a hoci aj absurdnosťou nás iným pohľadom pozitívne vykoľajuje k hľadaniu nových riešení.
Zasiahla pandémia vaše vystavovanie?
Momentálne sa zúčastňujem na dvoch zavretých samostatných výstavách a na viacerých práve verejne neprístupných spoločných výstavách. Pražskú samostatnú výstavu Mimetická krize si môžete pozrieť aspoň na Youtube, keď vyhľadáte galériu Altán Klamovka. Rovnako si môžete nájsť aj časozberné video z príprav pôstneho plátna Byť blízko alebo obšírny záznam zo spoločnej zatvorenej výstavy Príbehy (p)o živote v Nitrianskej galérii.
Foto: Dorota Sadovska
Zmenili ste pod vplyvom pandémie svoje pracovné návyky či plány?
Prispôsobujem sa, ako väčšina. Mám vymyslených a rozpracovaných niekoľko nových obrazov a projektov. Na začiatok júna bola naplánovaná samostatná výstava v Galérii mesta Bratislavy. Do výstavy mali byť zapojení aj iní výtvarníci, dokonca z iných krajín, no to je teraz v nedohľadne. Všetky naše plány plávajú na vode, pokiaľ nie je jasné, za akých podmienok sa otvoria galérie a hranice. Nielen v susednom Rakúsku už galérie fungujú, síce bez vernisáží, ale sú otvorené. A v Čechách majú aspoň predbežný termín na koniec mája. Tam je zdrojom čierneho humoru otvorenie fitnescentier a športovísk o dva týždne pred múzeami a štyri pred kostolmi. Je zvláštne odkladať duševnú hygienu pre starosť o to, ako budeme vyzerať v plavkách.
Dodržiavate izoláciu? Umelci sú často sami doma, ale predsa – čo vám chýba? Kam by ste si teraz tak najradšej zacestovali?
Naša rodina je aj za zvyčajných podmienok silne „indoor“, stručne povedané sme introverti s nedostatkom vitamínu D. Každý trochou prispieva k príjemnej atmosfére u nás doma. Aj syn prvák sa teší, že môže byť osožný novými zručnosťami. Napríklad naučila som ho šúpať zemiaky aj jablká. Tak môžeme mať častejšie jablkovú štrúdľu aj haruľu či zapekané zemiaky. Dcéra je v učení samostatná, posiela vyplnené úlohy do školy a aj nahrávky na hodiny klavíra. Včera vyzerala rozžiarená, vraj sa porozprávala so spolužiačkou tak, ako to v škole nikdy nebolo možné. Chýbajú mi bratislavské vernisáže, aspoň jedna za týždeň. Ako každý mám zrušené jarné zahraničné cesty. Projekt v Paríži sme posunuli na september. Ktovie však, čo z viacerých plánov bude možné zrealizovať.
Foto: Vlado Škuta
Na vlaňajšej výstave ste predstavili kolekciu obrazov o manželských pároch, ktoré spolu vydržali. Je to veľmi pekná téma, vo vašom podaní aj zaujímavá. Dnes je otázka „výdrže“ položená v inom zmysle: je manželstvo v týchto podmienkach ľuďom oporou alebo môže vírus ohroziť aj tradície? Čo to znamená dnes byť spolu a vydržať? Hoci tých pár týždňov v byte?
Všetci to poznáme: Ako si ustelieš, tak budeš spať. Nie je možné všetko ovplyvňovať, ale každý môže seba meniť k lepšiemu. Z vlastnej skúsenosti viem, že vo vzťahu je dôležitá jemnosť a rešpekt. Teda nevylepšovať manželstvo (často podľa zlých predlôh) až do jeho úplného zničenia.
Dorota Sadovská
Pochádza z Bratislavy, kde študovala na Vysokej škole výtvarných umení a neskôr získala doktorát. Záverečný vysokoškolský diplom si priniesla aj z Akadémie vo francúzskom Dijone. Už ako mladá výtvarníčka sa presadila maľbou, fotografiou a inštaláciami, ktorými netradične premieňa priestor. Neobvyklými výtvarnými aktivitami upútala pozornosť zahraničnej scény. V roku 2013 vybrali jej návrh na zahalenie výškovej budovy Ringturm vo Viedni realizáciou diela Spätosť.
Poznáme ju cez obrazy svätcov a anjelov, ale i v šatách zo živej trávy, predstavených v rakúskom Linzi na Ars Electronica 2015. Počas festivalu Bielej noci 2019 zaujala spojením maľby s lightboxmi a v Bratislave i Košiciach predviedla poetickú plastovú performance s interaktívnymi robotickými objektami Sadobotmi. Vydáva občasný autorský časopis SADO a vyšlo o nej viacero kníh. Cez live stream môžeme navštíviť jej textilnú inštaláciu Byť blízko v kostole sv. Jána Bosca v Bratislave – Trnávke.
