Marek Ormandík existuje vo dvoch svetoch, v jednom žije, v druhom tvorí

, 15.05.2020 14:00
Marek Ormandik a Velka kytica
,,Z času na čas sa mi podarí namaľovať aj obraz, na ktorom nie je žiadna hlava. Málokedy," hovorí Marek Ormandík o jednom zo svojich posledných obrazov Veľká kytica. akryl na plátne, 180 x 260 cm. Autor: ,

Temnú farbu fragmentu ukrižovaného muža prekrýva svetlým tónom postava ženy s roztiahnutými nohami. Farebné škvrny sa vynárajú ako tlačenica bizarných ľudských figúr z tmavého pozadia. Medzi vznikom obrazov Milovanie na kríži a Zápcha do neba uplynuli takmer tri dekády. Aj ich reprodukcie objavíte pri listovaní stránkami monografie s prostým názvom Marek Ormandík.

Je bilanciou takmer tridsiatich rokov maliarovho tvorivého objavovania. Od prvej kolektívnej výstavy, na ktorej sa prezentoval ešte ako poslucháč bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení nielen v Bratislave, ale aj vo francúzskom Montreuile, v Brne a Prahe, až po minuloročné „sólo“ v čunovskom Meulensteen Art Museum pri príležitosti životného jubilea.

„Šťastie radšej prežívam, nešťastie maľujem. Preto aj moje obrazy sú často pochmúrne alebo dramatické. Veselé obrazy nerobím, mám z nich strach,“ zveril sa v rozhovore tvoriacom neoddeliteľnú súčasť reprezentatívnej publikácie. Stala sa tak nielen obrazovou galériou, ale aj intímnou spoveďou maliara, ktorého diela ľudí znepokojujú, ba neraz aj provokujú. Vizualitou, gestom i témou, pretože rád skúma temné zákutia ľudskej duše.

Miroslav Haľák, Zuzana Kizáková a kol.: Marek...
Miroslav Haľák, Zuzana Kizáková a kol.: Marek Ormandík. Knihu ocenili medzi Najkrajšími knihami Slovenska 2019. Autor: Vydavateľstvo Slovart

Maľovaním premýšľa o tom, čo ho trápi

Tváre pokrivené grimasami. Ironické úškľabky či pomätené výkriky? Kľačiace nahé postavy so zopätými dlaňami. Gesto modlitby, pokory, zaliečania či potupy? Žena (občas aj muž) s dieťaťom v náručí. Kríž, na ktorom novorodenec leží, predznamenáva jeho budúcnosť. Názov Madonapieta je jasným posolstvom. Kentauri, satyrovia, minotauri, anjeli… Zvery, stáda koní, psy i mačky. Aj člny preplnené ľuďmi, tváre ktorých prezrádzajú strach z neznáma, bolesť či odovzdanosť.

„Prostredníctvom maľovania rozmýšľam. Zvyčajne o veciach, ktoré ma trápia. Väčšinou sú to všeobecné ľudské témy o láske, zrade, smrti. Niekedy sa však prekryjú s aktuálnou situáciou, ale to skôr výnimočne, ako nedávno pri utečeneckej kríze,“ vyznal sa v knihe. Častejšie však siaha po príbehoch dôverne známych z Biblie či mytológie.

Každú tému ohmatáva zo všetkých strán. Až kým sa mu motív úplne „neminie“ a ani iskrička inšpirácie mu už nedokáže nenašepkať, čo ešte pridať. Aj preto tvorí v rozsiahlych, ako sám pripomína, „nekonečných“ cykloch. Ukončí ich až vtedy, keď ich ponúkne verejnosti prostredníctvom výstavy. Tá ho na jednej strane vytrhne z ateliérovej samoty a na druhej sa stáva príležitosťou, aby si „upratal v hlave aj v ateliéri“. Vystavuje často a netají, že aj veľmi rád. Nielen doma i za riekou Morava, ale aj vo Francúzsku, v Rakúsku, Maďarsku, Taliansku, Nemecku, Slovinsku, Chorvátsku či Srbsku. Výpočet miest a galérií, v ktorých vystavoval, rekapituluje na posledných stránkach curriculum vitae.

Malý šach, 2019.
		Akryl na plátne, 60 x 80
		cm.
Kapitán. Ilustrácia ku
		knihe Piesnenie,
		2016....
+1Hlava z
		cyklu Čierne duše, 2016. Akryl
		na...

Neodolal vábeniu iných umeleckých druhov

Milanchólia, Tri lásky, Piesnenie… Knihy, ktorými výtvarne dotvoril texty Milana Lasicu, Tomáša Janovica a Pavla Vilikovského, získali ocenenia v súťaži najkrajšia kniha Slovenska. Napokon v súťaži, čo sa opakuje každý rok, bodoval po prvý raz ešte ako poslucháč VŠVU. Ilustráciami Suržinovej básnickej zbierky Pamäti z kameňolomu. Aj autorskou knihou I love YU. Za takmer tridsať rokov mu ilustračná tvorba vyniesla nemálo ocenení. Aj keď vtipkujúc pripúšťa, že na svojom konte má viac výstav ako cien. Ale hneď pridá, že z neho hovorí len vrodená skromnosť.

Venoval sa aj tvorbe bookletov. Ten prvý navrhol pre album Petra Lipu Čierny Peter. Zvábil ho aj svet divadelných plagátov, ktoré vytvoril pre Slovenské národné divadlo, Štúdio L+S či nitrianske Divadlo Andreja Bagara. Rád si konfrontoval vlastný názor na dramatický text s výkladom režiséra. Tento typ práce síce považuje vo svojej tvorbe za „okrajový“, ale v monografii chcel pripomenúť aj tieto polohy.

Vyskúšal si aj „sochárčinu“. Najskôr spravil niekoľko menších bronzových plastík, lenže malé dielka v ňom vyvolávali predstavu dizajnovej výzdoby interiéru. Tak sa pustil do veľkých sôch. Prvú, veľkú okolo dva a pol metra, predstavil na medzinárodnej výstave Socha a objekt. V rámci monografie sa rozhodol pripomenúť všetky podoby svojej všestrannej tvorivosti. Vznikol tak priestor pre zaujímavú konfrontáciu.

Dôraz na komplexný pohľad

S autorom úvodnej eseje aj kratších odborných textov Miroslavom Haľákom si vraj padli do oka, keď kurátorsky pripravoval jeho výstavu vo viedenskej súkromnej galérii. Pútavý rozhovor, ktorý odkrýva pred čitateľmi nielen maliarove tvorivé sféry, ale obnažuje aj jeho súkromie, pripravila Zuzana Kizáková.

Obrazmi, ilustráciami aj plastikami rozpráva Marek Ormandík príbehy. Nejednoznačné, polemické, dráždiace oko a roztáčajúce kolotoč myšlienok. „Obraz sa dá čítať bez toho, aby si porozumel jeho príbehu či významu. Ak sa v ňom vôbec nejaký nachádza. Pokojne ho môžeš hodnotiť jednoduchým ,páči-nepáči'. Ale v tom najlepšom zmysle slova. Dielo komunikuje rôznymi metódami. A je vlastne jedno, akým spôsobom sa ťa dotkne. Pristúpiš k nemu so svojím vzdelaním, skúsenosťami, mentalitou, aktuálnou náladou a buď ťa osloví, alebo ťa nechá chladným. Dodatočne môžeš rozoberať, čím to bolo,“ vysvetľuje v zasvätenom rozhovore.

Netají, že mu nejde a ani nikdy nešlo o to, aby sa jeho obrazy či sochy niekomu páčili. Priznáva, že sú neraz divoké, prefarbené či ukričané. „Objavili sa aj priaznivci mojej tvorby. Lenže ľudí, ktorí by chceli mať na stenách moje ,mordovité' obrazy, nikdy neboli zástupy,“ konštatuje bez štipky nevôle. Keďže jeho ambíciou bola komplexnosť monografie, rozhodol sa pripomenúť aj časti textov iných kurátorov a autorov. A dokázal ich na stránky publikácie dostať aj graficky atraktívne. Ako napríklad s obrazom Výkrik susediaci úryvok z textu Pavla Vilikovského: „Nekladie si, domnievam sa, za cieľ spochybniť Boha, poukazuje len na ľudský pôvod našich predstáv o Bohu, aj so všetkými smiešnosťami a obmedzeniami.“ Ako doslov pridal text Múr Marekov z pera svojho syna, vystupujúceho na umeleckej scéne ako Mišo Ormos, ktorý napísal pre otcovu výstavu v Danubiane.

Chuťovka pre milovníkov monografií

Má rád hrubé obrazové knihy o umelcoch. Tichý dialóg so stránkami monografií, ktoré – ako priznáva – zapĺňajú dobrú polovicu jeho knižnice, mu dáva možnosť vytvoriť si komplexný názor o ich tvorbe. Hádam rozšíri ich rady aj „tá jeho“. Nepochybne však poteší tých, čo majú podobnú „úchylku“. Je príprave venoval dva roky intenzívnej práce. „Musel som byť pri všetkom,“ povedal pre Pravdu. Aj preto sa jej vydanie „natiahlo“ a nevyšla koncom minulého roka, keď oslávil abrahámoviny. Aj keď už urazil kus cesty, maľovanie ho stále baví. „Sám sa divím, že ma chuť tvoriť neopúšťa. Keby ma do ateliéru niečo nehnalo, tak tam nejdem a nerobím. Ale ja sa vyslovene teším, že tam môžem každý deň ísť a pošpiniť plátno,“ dodal Marek Ormandík.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku