Po mnohých rokoch sa zasa začína hovoriť o rekonštrukcii Kúpeľov Grössling v Bratislave. Kedysi ste aj vy navrhovali projekt obnovy starých kúpeľov. Ako to bolo? Prečo šperkár riešil kúpele?
Lebo som študoval architektúru u profesora Vojtecha Vilhana a školu som absolvoval v roku 1988 práve s projektom, ktorý je momentálne znovu aktuálny. Riešil som rekonštrukciu a obnovu Kúpeľov Grössling.
Zúčastnili ste sa aj na tejto súťaži?
Od môjho projektu uplynuli už desaťročia. Až teraz, po vyše tridsiatich rokoch, sa uskutočnila súťaž na rekonštrukciu, ale ja som sa na nej už nezúčastnil. Teší ma však, že projekt, ktorý mi osobne leží tak dávno na srdci, sa naplní. V tomto prípade trpezlivosť naozaj priniesla ovocie.
A inak? Ste trpezlivý tvorca?
Tvorba si vždy vyžaduje svoj čas.
Aj tvorba šperku? Veď je často celkom malý…
Napriek tomu. Umelecký šperk sa totiž realizuje v najrôznejších technikách, čo je náročné. Aj v klasických zlatníckych. A potom – má aj bohatý obsah. Často o všeličom rozpráva.
Šperk je vlastne stále na výstave. Aj keď je mimo galérie. Vnímate to tak?
Šperk bol vždy komunikačným prostriedkom a umením, ktoré prekračuje hranice galérií. Výstavnou plochou je preň celá krajina tela, prípadne oblečenie, na ktorom šperk pôsobí.
Čo človek maľoval prvé? Boli to maľby na tele, či na stenách jaskýň?
Skôr, ako ľudia maľovali na skaly, skôr, než si vystrúhali prvé idoly, uvedomili si vlastné telo a začali si ho ozvláštňovať. Najskôr maľovali na telo farebnými prírodnými hlinkami, dávali si perie do vlasov a nosili náhrdelníky zo zubov ulovených zvierat či z mušlí. Neskôr pribudli tatuáže či rituálne zjazvovanie pokožky. Robilo sa to na iniciačných slávnostiach mladých žien a mužov.
Malo to teda aj iný význam než skrášľovací?
Tieto znaky hovorili o pozícii v kmeni či v spoločnosti. Podobnú funkciu plnil neskôr pečatný prsteň či briliantmi osadené klenoty panovníkov. A ešte neskôr vence vo vlasoch detí kvetov, ozdobný piersing, zicherka punkera, rôzne symboly prívržencov hip-hopovej kultúry. No túto funkciu plnili aj zlaté hodinky a teraz to býva najnovší smartfón v rukách úspešného manažéra. A nič sa nezmenilo – šperk reflektuje spoločenskú situáciu aj osobné zážitky. Tak, ako iné výtvarné médiá.
Viažu sa aj k vašim šperkom konkrétne zážitky?
Často pracujem s príhodami, ktoré som zažil, alebo robím na témach, ktoré ma zaujímajú a ktoré sú, verím v to, mojou reflexiou súčasnosti. Tie príbehy realizujem v najrôznejších materiáloch. Je to papier, štuková hmota, načierno patinované striebro v kombinácii s práškovým pigmentom, ale môže to byť aj polodrahokam, jantár, plátkové zlato. Alebo aj konkrétne predmety viažuce sa na konkrétnu príhodu. Napríklad lávový kameň či prameň vlasov.
Myslíte pri tvorbe šperku aj na okolie, v ktorom by sa mal vynímať?
Šperky komponujem často do modelových priestorov, v ktorých sa – po zložení z odevu – stanú súčasťou interiéru. Hovorí sa tomu sturz a je to fenomén známy už z histórie. Ide o sklenený kryt, pod ktorým je skrytý aj prezentovaný vzácny šperk.
Zaujala ma vaša príbehová brošňa Vetrom odviate. Je taká čitateľná, že kto poznal zosnulého scénografa Aleša Votavu, vidí ho tam. Je to on?
Brošňa Vetrom odviate je spomienkou na vzácne chvíle so vzácnymi a mne blízkymi ľuďmi. V tomto šperku je použitá tlač z fotografie a je preto možno čitateľnejšia než iné práce.
Odkiaľ ste sa s Alešom poznali?
Zo strednej školy, kde nás učil skvelý profesor Rudolf Fila. S Alešom sme spolupracovali na niekoľkých projektoch výstav a inscenácií a obaja sme sa zaujímali o umelecký šperk. Odišiel však priskoro a chýba na výtvarnej scéne. Na brošni je s ním Kamila Krkošová, skvelá výtvarníčka a priateľka našej rodiny.
A k akému momentu sa viaže výjav na brošni? Dá sa táto brošňa kúpiť?
Spomínaná brošňa je veľmi osobnou spomienkou na dávne časy, keď sme boli na chalupe na Bošáci. Je a bude v mojom vlastníctve. Je to jedno z diel, ktoré nie je na predaj a nebude na predaj!
Však človek zatúži aj po iných vašich šperkoch. Aké robíte teraz?
Stále ma fascinuje kozmos. Dôvodom je nielen skutočnosť, že Gréci slovíčkom kozmos neopisovali iba vesmír, ale aj ozdobu, šperk. Je fascinujúce kochať sa kozmom. Úžasná je aj snaha človeka ponoriť sa do tohto nekonečného priestoru. Súčasne však každý z nás má svoj vlastný vesmír – kozmos, v ktorom interpretuje svoju každodennosť. Takže – som v kozme!
Mali ste učiteľa či vzor?
Možno pôsobí umelecký odkaz zakladateľa ateliéru Kov a Šperk na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, sochára Antona Cepku. On ovplyvnil tvorbu v druhej polovici minulého storočia nielen u nás, ale aj v medzinárodnom kontexte.
Dnes sú v móde aj tetované šperky – uznávate ich? Kunsthistorička Ágnes Schramm si dala takýto váš šperk vytetovať na ruku.
Tá práca vznikla v roku 1999. Vtedy sa Slovensko na 48. Bienále umenia v Benátkach prezentovalo skvelou výstavnou koncepciou pod názvom Slovak Art for Free.
O tom sa vtedy hovorilo…
Zúčastnilo sa vyše štyridsať slovenských výtvarníkov s návrhmi na tatuáže. Návštevníci si mohli vybrať tú, ktorá sa im prihovárala, a mohli si ju dať zadarmo vytetovať na pokožku. Bol to radikálny projekt prezentácie slovenského umenia. Ágnes Schramm, ktorá výrazne ovplyvnila dianie v sfére umeleckého šperku na Slovensku (bola kurátorkou SNG), si vybrala jeden z mojich návrhov. Potešila ma a tak trochu som aj obdivoval jej odvahu. Dlhé roky sme spolupracovali na viacerých projektoch, podnecovala a inšpirovala ma.
Tatuáž, čiže tetovanie, je stále v móde. Kde sa vzalo toto nadšenie? Máte aj vy tetovanie?
Tatuáž a jej popularitu, vlastne až komercionalizáciu, chápem v historickom kontexte a považujem ju za legitímny, individuálny prejav. Človek si chce ozvláštniť telo a spája sa s určitým rituálom a bolesťou. Ja sám však na taký úkon nemám odvahu, už len preto, že sa obrazu na pokožke nedá zmazať. Ten ostáva súčasťou človeka napriek meniacim sa životným okolnostiam a na to treba byť nastavený.
Kedy ste začali pomýšľať na šperk?
Už na základnej škole. Predával som svoje veci na zimnom štadióne či kúpalisku na Tehelnom poli, kamarátkam a kamarátom. Ale vážne sa stal šperk alternatívou k mojej architektonickej tvorbe až počas štúdia na katedre architektúry VŠVU.
Ako sa znášali šperk a architektúra?
Pri tvorbe architektúry je autor odkázaný na remeselníkov, ktorí projekt zrealizujú. Vždy som mal potrebu nejako to vyrovnať, chcel som realizovať tvorbu od prvej kresby až po finálny artefakt. Najprv to boli interiérové objekty, ktoré ironicky reflektovali dianie v spoločnosti za socializmu. Úplne som sa do média umeleckého šperku ponoril od roku 1991. Vtedy som sa zúčastnil na medzinárodnom sympóziu umeleckého šperku v Kremnici. Organizovala ho práve Ágnes Schramm.
Kedysi mali šperky majetní ľudia, potom vtrhla do života bižutéria pre masy. Kam patrí šperk dnes?
Je vo všetkých úrovniach, všade. Každý si nájde to, čo vyjadruje jeho cit a čo v ňom vyvolá túžbu vlastniť. Šperk dokáže vyvolať tie úžasné záblesky spokojnosti v očiach, keď sa stane súčasťou tela. Napríklad prsteňom stále komunikujeme s naším okolím, či už to je bižutéria, klenot alebo umelecký šperk.
Je šperk určený aj mužom? Nosíte svoje šperky?
Šperk je súčasťou mojej každodennosti, oblečenia, celkového výrazu. Nosím práce hlavne mojich kolegov, študentov a občasne aj svoje vlastné. Je to rovnocenná veličina, šperk je pre ženu tak ako pre muža a bolo to vždy tak. Samozrejme, že forma je odlišná a má svoje špecifiká.
Ste všestranný – sochár, maliar, architekt, povedala by som, že aj humorista a básnik. Všetko sa to zišlo napríklad v provokujúcom cykle Kacírske ikony. Ako vznikol?
Pohybujem sa stále medzi rôznymi mierkami, od architektúry cez interiérový objekt po umelecký šperk a kresbu ako finálne dielo. To je záber, ktorý mi dáva veľké možnosti. No a cyklus Kacírske ikony zo začiatku deväťdesiatych rokov je vlastne pokračovaním prác typu Na ružiach ustlané, ktoré kriticky reagovali na vtedajší stav spoločnosti a vtedajšie diskusie. Kacírske ikony sú, z môjho pohľadu, dodnes aktuálne, ale to je na dlhšiu rozpravu.
Na čo všetko ste prišli pri tvorbe šperkov?
Vyžaduje aj trocha pokory a remeselné schopnosti. Materiál býva občas nepoddajný, ale tak to zažíva aj sochár, maliar, módny návrhár, vlastne tvorca v každej sfére umenia.
Sústreďujete sa vďaka skúsenostiam zo šperkov na detail aj v monumentálnych projektoch?
V šperku treba riešiť nielen celkový koncept, ale aj detail a funkčnosť. Je to ako v architektúre, čiže v mojom chápaní sa tieto médiá dopĺňajú. Mnohé z mojich šperkárskych prác sú malou architektúrou, sú priestorotvorné a obstáli by aj vo veľkom meradle. Mnohé moje interiérové či výstavné projekty sú výsledkom snahy vytvoriť interiér, ktorý je šperkom.
Karol Weisslechner
Architekt a šperkár sa narodil 13. februára 1957 v Bratislave. Študoval na Strednej umeleckopriemyselnej škole (1976 –1979) a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1980 – 1988, v ateliéri interiérovej architektúry u profesora Vojtecha Vilhana). Venuje sa najmä šperkárskej tvorbe, ale je aj pedagógom. Pôsobí na VŠVU, kde bol v roku 2007 rektorom. Šperk tvorí ako svojbytné umelecké dielo. Jeho manželkou je výtvarníčka Pavla Šoltísová, majú dve dcéry. Je autorom viacerých teoretických prác o umení, často o šperku prednáša, vystavuje aj v zahraničí a je rešpektovanou autoritou v tejto oblasti. O jeho živote a tvorbe vyšla zaujímavá monografia KW. Koncom minulého roka mal výstavu Prach hviezd v Galérii Čin Čin.