Martin Augustín: V hlave mám veľa žien. Vstúpte do Ateliéru tajomstiev

Pre pandémiu sú ešte galérie zatvorené, no výtvarník Martin Augustín sa vynašiel: jeho obrazy namaľované na mieru pre Galériu Bořek Šípek v bratislavskom Dessewffyho paláci si možno zatiaľ pozerať vo virtuálnej podobe na stránke Galérie u anjela. Premiérovo tam možno vidieť aj jeho oltár, ktorý vytvoril spolu s básnikom Kamilom Peterajom. Okrem množstva jemných žien, na ktoré sme uňho zvyknutí, teraz uvidíme aj niekoľko anjelov. Augustín v nich vidí vhodných ochrancov do dnešnej doby.

, 19.03.2021 06:00
Martin Augustín: Záhradná slávnosť I. Foto:
Martin Augustín: Záhradná slávnosť I.

Vo videu k aktuálnej výstave Tajomstvá ateliéru hovoríte: „Nikdy som si nemyslel, že budem maľovať. Ale skúsil som to a bolo to ako vanilková zmrzlina. Už sa nedalo prestať.“ Nebolo povolanie maliara pre vás osudové?

Hovoril som o maľovaní farbou na plátno. Celý život som totiž kreslil ceruzkou a pastelom, až asi v roku 2010 som začal maľovať na plátno. Môj prvý obraz vznikol v chorvátskych Vodiciach v lete. Zaplavili ma také endorfíny, aké som pri kreslení nikdy necítil – zistil som, že maľovanie na plátno či najnovšie na drevo ma robí šťastným.

Čo vás priviedlo k maľovaniu?

Stále skúšam niečo nové a mením médiá, začínal som s papierom, ako mladý som robil voľnú grafiku, či už lepty, suché ihly, alebo litografie, potom som experimentoval s kresbou na japonskom papieri a s kolážami, pracoval som s drevom a drevenou kôrou a zrazu prišlo akési vnuknutie a zobral som si so sebou na dovolenku do Chorvátska plátno. Neuveriteľne ma to chytilo. Považujem sa za maliara laika, pretože maľbu som neštudoval.

Študoval som v ateliéri ilustrácie a knižného dizajnu a vždy som tak trochu poškuľoval po spolužiakoch, čo študovali v ateliéri voľnej maľby. Lákalo ma to, ale dostal som sa k tomu až pred desiatimi rokmi. Okrem plátna maľujem aj na dosky z lipového dreva a kombinujem techniku akrylu s olejom. Prirovnal som to k jedeniu vanilkovej zmrzliny, lebo tú mám veľmi rád, ale mohla by to byť aj mliečna čokoláda…

Bolo to až básnické prirovnanie, neinšpiroval vás váš kamarát Kamil Peteraj?

Nie, vanilkovú zmrzlinu milujem odjakživa – a nič ma nepoteší viac ako vanilková zmrzlina po večeri.

Čo bolo na vašom prvom obraze? Tipujem ženu, ktoré sú vaším častým námetom…

Áno, prenajali sme si dom pri mori. Kde sa končila záhrada, začínalo sa more. Neboli tam skoro žiadni ľudia a v tej záhrade pod olivovníkmi som maľoval. Boli to čarovné chvíľky, maľoval som pri šumení mora, lietali čajky – čosi celkom iné, ako keď maľujem doma v ateliéri. Centrálna figúra bola žena, pozadie bolo blankytné ako more, ktoré nemalo konca. Takže more sa mi vylialo aj do obrazu. Začal som robiť aj štruktúry, k čomu ma inšpiroval pohyb vĺn.

Martin Augustín: Slávnosť pávov Foto: Ivan Karlík
Martin Augustín: Slávnosť pávov Martin Augustín: Slávnosť pávov

Hovorievate, že sa vždy snažíte priblížiť k ženskej duši. V čom je ženská duša iná než mužská?

Jaj, to keby som vedel. To celý život skúmam. Snažím sa k nej priblížiť. Ženy obdivujem, pre mužov je to dar – asi poslaný z Venuše. Žena ako ľudská bytosť je zosobnenie vizuálnej dokonalosti a krásy, celkom inak vníma veci ako muži. Odmalička som vyrastal v rodine, kde sme mali so ženami dobré vzťahy – mama bola výtvarníčka a skvelá parťáčka, potom som stretol manželku Danielu, narodili sa nám dve dcéry. Stále som teda obklopený ženami, všetko s nimi prežívam – a uvedomujem si, aké sú emotívne a že majú inú dušu ako my muži. Ženy nám svet skrášľujú, bez nich by to bola holá pustatina. Som veľký fanúšik žien.

Martin
		Augustín: Tajomstvá záhrad Fontainebleau...
Martin
		Augustín: V splynutí
+7Martin Augustín:
		Slávnosť pávov

Výstava sa volá Ateliér tajomstiev. Prezradíte svoje tajomstvá?

Som skôr samotár, niekoľko mesiacov žijem a tvorím v ateliéri, prežívam svoje situácie a príbehy, nálady a emócie a snažím sa ich dostávať do obrázkov. Pre okolitý svet je to skryté ako tajomstvo, ktoré odhalím na výstave – tam ľudia zistia, čím sa celý čas zaoberám. Dnes sa nedá ísť do galérie fyzicky a vidieť obrázky naživo, čo mi je veľmi ľúto. Obrázky som nakreslil, prezentujeme ich v krásnej Galérii Bořka Šípka v Dessewffyho paláci na Námestí Ľ. Štúra v Bratislave, organizátorom je kežmarská Galéria u anjela a kurátorka Carmen Kováčová. Zatiaľ možno výstavu vidieť v on-line priestore na webovej stránke www.galeriauanjela.sk.

Výstavu ste pripravili presne do priestoru historickej budovy Dessewffyho paláca?

Áno, dominantným prvkom výstavy je velikánsky otvárací drevený oltár nazvaný Nečakám ťa na kolenách, ktorý som robil s mojím spoluautorom básnikom Kamilom Peterajom. To je vyvrcholenie našej niekoľkoročnej spolupráce. Keď je oltár zatvorený, vidieť Kamilovou rukou napísaný text básne, zlatom patinovaný. Po otvorení sa objaví namaľovaný anjelský motív. Bola to krásna práca.

Oltár je veľkorozmerné dielo – asi dva metre krát meter, čo je pre mňa raritné. Oltár vznikol vlani, robil som ho dosť dlho. Hovorím, že je ten oltár obradný – zamýšľali sme to tak, že bude visieť na stene, a keď príde slávnostná chvíľa, napríklad štedrá večera, tak sa obraz otvorí a objavia sa anjeli – ako keby sa otvorila nebeská brána. Chcel som tomu obrazu dať aj trochu inú funkciu než bežne má – nielen skrášľovať okolie, ale pridať aj obradnosť.

Oltár Nečakám ťa na kolenách Foto: Martin Augustín
Martin Augustn Oltár Nečakám ťa na kolenách

Názov Nečakám ťa na kolenách môže trochu evokovať aj istý vzdor voči Bohu, zamýšľali ste to tak?

Nie, nie je tam žiadny vzdor. V mojich obrazoch nikdy nehľadajte konflikt, vždy chcem vyjadrovať harmóniu. Kamilove básne síce niekedy vyjadrujú zložité životné a partnerské situácie, no väčšinou majú pozitívnu pointu. A to platí aj pre moje obrazy, nemaľujem drámy, chcem vyjadrovať pozitívne a upokojujúce veci.

Neriešim zlo okolo nás, vnímam ho, ale nie som taký sebatrýzniteľ, aby som ho dostával ešte aj do svojej práce. Nemám to v povahe, možno sa tak bránim. Ale myslím si, že nech by sme žili kedykoľvek, vždy by sme si mohli povedať, že doba je ťažká. Musíme sa zorientovať a poradiť si, veci treba brať s nadhľadom. Nemyslím to teraz na pandémiu, to je vážna vec, ale v mojich obrazoch nič zlé nehľadajte.

Martin Augustín a Kamil Peteraj: Nečakám ťa na... Foto: Ivan Karlík
Martin Augustín a Kamil Peteraj: Nečakám ťa na kolenách Martin Augustín a Kamil Peteraj: Nečakám ťa na kolenách

Práve tento oltár má pre vás nezvyčajnú farebnosť, je skôr temný…

Áno, vyžarujú z neho biele tváre troch anjelov.

Vraj práve toto dielo by malo byť predzvesťou ďalších desiatich, no už menších, oltárov.

Áno, už ich aj mám namaľované, obrázky budú prezentované cez webové stránky Luxusnej knižnice vydavateľstva Ikar. To sú, naopak, malé oltáriky, ktoré sa volajú Pod krídlami. Do obrazov sa vždy snažím dať to, čo považujem za dôležité, a som zvedavý, či tam to tajomstvo ľudia nájdu. Mám potom pocity ako pred maturitou. Vystavujem tam aj obrazy z cyklu Tajomstvá záhrad Fontainebleau, to je tiež téma, ku ktorej sa rád vraciam.

Sú tam zobrazené spomienky na nádherné mestečko Fontainebleau pri Paríži, kam sme chodievali s manželkou, miloval ich aj cisár Napoleon, ktorý s obľubou trávil čas na tamojšom zámku. Vo veľkých záhradách za zámkom sme aj bývali, hneď vedľa bola pôvodná záhrada Madame Pompadour. Končila sa drevenou bráničkou, cez ktorú chodievala Madame Pompadour za kráľom.

Už keď to opisujete, znie to čarovne.

Páčilo sa mi, že francúzske záhrady boli trochu divoké – pôsobili tajomne. Zhodou okolností majiteľ záhrady, kde sme bývali, veľa cestoval po svete a v záhrade mal v jednom rohu malého Budhu, inde zrkadlo, sošku sloníka – cítili sme sa ako v čarovnom inom svete. Takže z toho som urobil cyklus obrazov a koláží na japonskom papieri. Ďalšie obrázky sú maľované na plátne – to sú solitéry, nerobil som ich ako cyklus. Najdôležitejší obraz pre mňa sa volá Z hĺbky duše – tu mám pocit, že sa mi podarilo priblížiť k vyjadreniu ženskej duše. Ale posúdiť to musia iní.

Čo vystavujete v Orechovej sále Dessewffyho paláca?

Tam som špeciálne urobil dva obrázky na bordovom papieri kombinované s kresbou a zlatou fóliou – volajú sa V splynutí a Sestry páva – a centrálny obraz na okrovo-zlatom papieri sa volá Záhradná slávnosť I. Na tejto výstave je mnohokrát použitý motív anjela alebo pierka – hľadal som motív ochrancu v momentálnej zložitej situácii, ktorý by ľuďom dal pocit bezpečia. Dôležité je mať v sebe nádej, zlo prekonáme a možno nás to aj posilní a zušľachtí. Možno je všetko zlé aj na niečo dobré.

Myslíte si, že ženy berú vaše obrazy inak ako muži? Čo vám hovoria vaše fanúšičky?

Môžem usudzovať podľa komentárov na mojom facebooku, tam mi na 99 percent reagujú hlavne ženy. Mám veľkú radosť, že som autor pre ženy. Myslím, že moja snaha sa blíži ich pocitom, tomu sa veľmi teším. Spätné reakcie dodávajú mojej práci zmysel, dodáva mi to energiu. Nevystavujem tak často v galériách, keď tak vo väčších odstupoch. Urobiť komornú výstavu mi trvá aj pol roka či rok, takže na sociálnych sieťach žijem aktívnejšie a zaujímam sa o reakcie fanúšikov.

Čo pre vás znamená on-line výstava? Je to nová šanca, nová skúsenosť či slabá náhrada za „normálnu“ výstavu?

Ešte neviem odpovedať, priniesla to doba. Je možné, že v konečnom dôsledku to bude mať pozitívny prínos. Výstava sa začala 10. marca, nechal som ju pripraviť aj v 3D forme na stránku www.galeriauanjela.sk, kde sú obrázky z celej výstavy. Vďaka novej aplikácii sa možno v priestore galérie pohybovať. Vnímam to trochu ako hru, je to nový spôsob komunikácie. Uvidíme, ako to prijmú ľudia – možno to bude skôr pre mladšiu generáciu, ale ktovie.

Možno to takto uvidí oveľa väčšie publikum…

Iste, pretože on-line priestor je nekonečný, nemá hranice.

Vraj je pre vás najdôležitejšie, aby obraz uhranul, očaroval diváka. Vás takto kedysi fascinoval Rembrandtov Návrat strateného syna v Ermitáži – čím presne?

To je práve tá alchýmia obrazu. Nie som si istý, či autor, keď obraz maľuje, vie, v čom to je. Ja sa usilujem o to, aby každý obraz mal svoju dušu – teda keď sa naň pozrie divák, aby ho nevnímal len ako kombináciu čiar, farieb a bodiek, ale aby sa ten obraz dotkol jeho vnútra. Ja sa dodnes k Rembrandtovmu obrazu vraciam. Prvýkrát som ho videl ako študent, bol som s rodičmi na výlete v Rusku, pamätám si, ako som si sadol na taburetku pred tým obrazom a mal som zimomriavky. To je najviac, čo môže obraz spôsobiť.

Snažím sa o to, ale nie som a ani nebudem pán Rembrandt. Ale vtedy som si uvedomil, že k maľovaniu treba pristupovať s najväčšou vážnosťou, treba do obrazu dostať všetko, čo v človeku vrie. Raz som Kamilovi Peterajovi hovoril, ako sa snažím taký obraz namaľovať, a nedarí sa mi to, a Kamil mi hovorí, so svojím typickým úsmevom a nadhľadom: Martin, pokoj, ty si ten obraz možno už namaľoval, a ani o tom nevieš. To preverí čas. A keď som ho nenamaľoval, svet sa nezrúti – ale k práci pristupujem s vážnosťou.

Nedávno som s Kamilom Peterajom telefonovala a povedal mi, že on napíše báseň hneď, ale musí vám dať čas, kým namaľujete obraz. Koľko vám trvá namaľovanie obrazu?

Túto otázku dosť často dostávam: niektorý obraz vyslovene vypľujem, pracujem na ňom deň, ale na inom pracujem aj mesiac či dva. Za deň vznikne malý obrázok alebo kresba. Mnohokrát obrázky aj prekresľujem, prerábam. Včera som bol s Ľudom Petránskym pozerať obraz, ktorý som maľoval pre Kostol Panny Márie Sedembolestnej, obraz sa volá Sedem sviatostí, a keď som sa naň pozrel, hneď by som ho premaľoval. Ale Ľudo povedal: Nechaj tak, to je záznam doby.

A ako dlho vznikal oltárny obraz Nečakám ťa na kolenách?

Ten dlho – niekoľko mesiacov. Človek sa ráno zobudí, ide so šálkou kávy do ateliéru, kreslím od detailov, neskôr robím pozadia. Sú to hodiny, ale ja som šťastný, baví ma to.

Kamil Peteraj povedal, že on maľuje básne dámam na vašich obrazoch, na koho myslíte vy, keď maľujete?

Na ženy. Mám ich v hlave veľa, niekedy sa mi na obrázkoch už začínajú podobať, akoby zlievať do jednej ženy, akoby som mal vybásnenú jednu osudovú – cherchez la femme. Nemyslím na jednu konkrétnu. Toto sa mi všetko v hlave melie.

Martin Augustín Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Martin Augustín Martin Augustín

Martin Augustín

Narodil sa 25. novembra 1968 v Bratislave. Venuje sa maľbe, grafike, kresbe a knižnej ilustrácii. V roku 1995 absolvoval Vysokú školu umělecko-průmyslovú v Prahe. V priebehu štúdia absolvoval stáž na Vysokej škole tvarovania vo švajčiarskom Luzerne a v roku 1995 získal špeciálnu cenu na Bienále ilustrácií v Teheráne za ilustrácie ku knihe Pavla Šruta Mačací kráľ. Z ocenení: Cena Ministerstva kultúry SR v súťaži Najkrajšia kniha Slovenska za ilustrácie a grafickú úpravu knihy básní Kamila Peteraja s názvom Toto je moja reč (2009), za ilustrácie ku knihe K. Peteraja Bosá v priesvitných šatách (2012), Cena Bibiany za Najkrajšiu detskú knihu za ilustrácie ku knihe Eros a Psyché (2015), Cena Art Prix a Cena MK SR za ilustrácie ku knihe Texty v obrazoch, Obrazy v textoch (2017).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #výstava #Martin Augustín #Ateliér tajomstiev