Fotky z podhľadu sú jeho poznávacím znamením – Tomáš je totiž fotograf na vozíku, od narodenia má mozgovú obrnu a za sebou 13 operácií chrbtice. Pochádza zo severomoravského Nového Jičína a do Olomouca prišiel študovať špeciálnu pedagogiku – aj preto, že je to bezbariérové mesto.
Na rozdiel napríklad od Prahy, ktorá je pre ľudí na vozíku naozaj problematická – nájazdy na chodníky sú staré, vysoké. Ak sa chce Tomáš niekam dostať, musí si vopred premyslieť trasu, ktorými uličkami sa vyberie, a počkať si na dopravný prostriedok s plošinou. Ešte predtým si Tomáš musí nájsť bezbariérový vlak, nezabudnúť na časovú rezervu a myslieť na to, že v metre nie vždy funguje výťah.
Čo potom? „Ak mám elektrický vozík a idem sám, musím sa vrátiť do inej stanice, kde výťah funguje, a zvyšok trasy prejsť pešo. Ak mám obyčajný vozík, niekto mi musí pomôcť. Ale Olomouc je v bezbariérovosti skvelé mesto. V Olomouci je bezbariérová nielen mestská hromadná doprava, ale aj chodníky, obchody, služby,“ pochvaľuje si.
Milované historické uličky
Stotisícové historické mesto si Tomáš Helísek tak obľúbil, že v ňom ostal žiť. Miluje tunajšie parky, rád chodí do kaviarní a bistier s kamarátmi, navštevuje festivaly, ktoré pracovne fotí. Fotografovať začal v roku 2011 – najskôr historické olomoucké uličky a z relaxu sa postupne stalo zamestnanie. Dnes fotí reportáže, akcie, filmové a iné festivaly.
„Mesto som si fotil vždy viac pre seba, ale teraz, keď sa pre pandémiu skoro žiadne akcie nekonali, mal som viac času na fotenie pamiatok. Ubudlo turistov, aj keď ich tam nikdy nebolo toľko ako v preplnenej Prahe. A tak je z mojej voľnej tvorby teraz moja hlavná činnosť, občas spolupracujem aj s mestom Olomouc,“ rozpráva Tomáš sršiaci pozitívnou energiou. Nadviazal aj spoluprácu s olomouckou univerzitou. Hoci štúdium nedokončil, z univerzity sa mu sami ozvali, že sa im páči štýl jeho fotiek a chcú s ním spolupracovať. V roku 2018 fotil tému Zlaté promoce – absolventov fakulty, ktorí oslavovali 50 rokov od promócií, navyše bolo výročie vzniku Československa a medzi absolventmi bol aj známy fotograf Jindra Štreit.
Skamarátili sa: „Jindra je veľmi dobrý človek a aj ako učiteľ málo kritizuje. Samozrejme, že ma zaujímal jeho názor. Napríklad k mojej fotke múzea umení v Olomouci z podhľadu mi povedal, že je dobrá. Vraj by tú budovu z tohto uhla vôbec nepoznal. Toto vôbec často počujem. Niekedy je to super, ale napríklad pri fotení ľudí je to hendikep – z podhľadu nevyzerajú vždy dobre a nepáči sa im to. Ale budovy sa neurazia,“ smeje sa.
Napokon z toho ťaží aj dvojzmyselný názov výstavy v Bratislave. Naše mesto sa Tomášovi páči: „Máte pekné Staré Mesto. Nafotím Bratislavu a fotky možno vystavím zasa v Olomouci.“
Už je flexibilný
Tomáš hovorí, že dlho fotil čiernobielo, no pred dvoma rokmi vymenil foťák a začal viac používať farby, hoci stále má najradšej čiernobiele fotky. „Olomouc však krásne vyznie aj vo farbe, tak som sa do fotiek snažil dostať farby ako zo starých analógových foťákov. Kamarát mi hovoril, že fotenie z vozíka je náhodou super – nemusím sa skláňať. Aj keď na elektrickom vozíku som si dal namontovať automatické zdvíhanie – keby som potreboval fotky z klasickej výšky, takže už som flexibilný,“ hovorí životný optimista Tomáš.
Medzi fotkami historických pamiatok Olomouca vynikne tá, kde zo steny vo vysokoškolskom internáte z mapy Československa vykukuje Tomáš Garrigue Masaryk. „V Olomouci radi robia takéto murály, nafotil som aj iný, s českým kráľom. Páči sa mi prepojenie starých vecí, architektúry so street artom. A tiež kontrast svetla a tieňa.“
Oplatí sa ísť si to pozrieť naživo. V Bratislave a potom aj v Olomouci.
