Veľkorysá prehliadka tvorby výnimočného maliara, grafika a sochára, ktorú pripravili kurátori Marko Daniel a Matthew Gale už v apríli tohto roku, potrvá do 11. septembra. Má podtitul The Ladder of escape – Rebrík úniku.
Trochu inak ako retro
Retrospektívna výstava jednej z kľúčových osobností výtvarného umenia 20. storočia by sa mohla zdať ako príjemné retro – ukážu sa najslávnejšie plátna, pripomenie sa trvalý vplyv surrealizmu, ktorý bol pre Miróa kľúčový, spomenie sa na jeho vlastný výtvarný „politický odboj“ proti frankistickému Španielsku. No londýnska výstava ide trochu inou cestou.
Samozrejme, že sú tu vystavené všetky dôležité obdobia tohto katalánskeho maliara. Výstava v Tate Modern však stavila na komornejšie prvky alebo zdôrazňuje niektoré motívy, ktoré si divák príliš neuvedomuje. V celkom 13 sálach sa kurátori snažili poukázať na aspekty, ktoré pomáhajú pochopiť autorovu cestu od 20. rokov cez hľadanie výtvarného jazyka ovplyvneného surrealizmom až po záverečné minimalistické obdobie autorovho života.
Na Franca s tatkom Ubu
V prvých sálach tak môžeme sledovať presun od zobrazovania katalánskeho vidieka z tradičných výjavov až po mierne halucinačné vízie. K vrcholom tejto prvej časti bezpochyby patrí olej Krajina (Zajac) z roku 1927, ktorý pre výstavu zapožičalo Guggenheimovo múzeum v New Yorku. Miróov jazyk je neagresívny, miestami až detsky hravý, ale zároveň kombinuje na veľkých plochách sýtu farebnosť (častá kombinácia oranžovej a hnedej, ale zároveň dominantné postavenie základných farieb).
Objavenie surrealizmu v 20. rokoch znamenalo pre Miróa okliešťovanie figurálnych postáv až na akési archetypálne výjavy. Dokazuje to napríklad niekoľko verzií Hlavy katalánskeho roľníka, podobne ako nelineárne prvky v ďalších plátnach. Svoju úlohu v Miróovom diele hrá popri surrealizme aj politika. V 50 vojnových litografiách, zhrnutých do cyklu Barcelonská séria, sa Miró usiloval vytvoriť čosi podobné Goyovým Los Caprichos. Kritika Francovej politiky útočí na diváka „výpožičkami“ zo Jarryho Kráľa Ubu, v postavách obrov alebo deformovaných hlavách diktátorov.
Nestáť na mieste
Kým Pablo Picasso alebo Salvador Dalí (ak zostaneme pri Miróových španielskych spolupútnikoch) sa po druhej svetovej vojne sústredili na rozširovanie viac-menej rovnakých motívov, Miróa ovplyvnila jeho cesta do New Yorku v roku 1947, kde spoznal tvorbu amerických abstraktných expresionistov. A dal sa ňou inšpirovať. V jeho neskorších obrazoch z 50. a 60. rokov sú viditeľné vplyvy nielen Jacksona Pollocka, ale aj fascinácia vtedy módnym objavom „východného“ myslenia a minimalizmu.
Miró nezostal na svojej tvorivej ceste ani raz na mieste. Dokazuje to napríklad séria Spálených plátien z roku 1973, keď bol maliar – vo svojich 80. rokoch (!) – schopný z nového presvedčenia zničiť niekoľko vlastných obrazov. V Tate Modern sú zavesené do priestoru a presvietené, takže vytvárajú na stenách neuchopiteľné, amorfné tvary, ku ktorým sa Miró často blížil vo svojich maľbách.
Neskoré obdobie vrcholí piatimi triptychmi veľkých plátien, ktoré sú umiestnené do samostatných menších sál. Napríklad Ohňostroj z roku 1974 pôsobí na prvý pohľad ako náhodne umiestnené čierne šmuhy, ale celý triptych pôsobí pri bližšom pozorovaní takmer ako stará čínska maľba, v ktorej sa veľmi decentne a takmer skryto objavujú Miróove motívy z ranejších dôb.
Iste, výstava The Ladder of escape predstavuje a pripomína výraznú osobnosť tohto katalánskeho maliara. Ale návštevník si zároveň opäť uvedomí, že dosiaľ žiadna reprodukcia nedokázala postihnúť farebnosť originálu. V prípade Miróa, pre ktorého je farebnosť príznačná, to platí dvojnásobne.
