Prečo ste sa teda prihlásili do súťaže?
Jednoducho dozrel čas. Na projekte New Nationalism in the Heart of Europe som robil tri roky, takže som mal pocit, že sa už môžem prihlásiť. Mám tridsaťdva rokov, takže nebolo na čo čakať.
Čo vyvoláva váš záujem o aktuálne pálčivé témy?
Myslím si, že treba ukázať kontrasty, ktoré v spoločnosti fungujú. Témy ako multikulturalizmus, prejavy nacionalizmu, extrémizmu, xenofóbie alebo vzťahy medzi majoritou a menšinami – či už národnostnými alebo sexuálnymi. A treba ich ukázať na jednom mieste, nie roztrúsené v spravodajských reláciách. Médiá jednoducho ovplyvňujú ľudí svojimi správami. Obrovskej demonštrácii, kde sa strieľa do ľudí a hádže slzný plyn, venujú len 10 – 15 sekúnd. A k tomu ju komentujú svojím pohľadom. Keď z tej demonštrácie uverejním 5 minút, tak má človek možnosť urobiť si vlastný názor.
Podľa vašich videofilmov sa zdá, že sa zameriavate výlučne na problémy, nie?
Nie, skôr naopak. Nie je to len o demonštráciách, konfliktoch a protestoch. Ale aj o alternatívnom živote, plnom pokoja a spravodlivosti. Počas trojmesačného pobytu vo Švajčiarsku som zistil, že existuje aj lepší svet, ak ľudia chcú spolunažívať v jednote a harmónii.
Čo vás zaviedlo do Švajčiarska?
Získal som grant od Nadácie Pro Helvetia na zrealizovanie projektu, ktorého zámerom bolo porovnať výsledky mojich výskumov z východnej Európy s výsledkami zo Švajčiarska. Mal som k dispozícii finančné prostriedky, ktoré pokryli cestovanie aj produkciu filmu. Výsledkom bola 45-minútová prezentácia.
Ako dopadla?
Na konci mi zatlieskal iba jeden človek. Jednoducho som rozhádal samotných Švajčiarov. Ukázal som im to, čo asi vidieť nechceli. Bol som v ich krajine prvýkrát a pozeral som sa na ňu očami cudzinca. Videofilm vyvolal ohromnú diskusiu, ale potlesk prišiel len od jediného diváka.
Maliarsky štetec či sochárske dláto považujete už za prežitok?
Začínal som na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici ako sochár. Od prvého do tretieho ročníka som riešil sochárske techniky. Bolo to však pomalé médium. Až vo štvrtom ročníku som urobil prvú videoinštaláciu, na základe ktorej si ma vybral Michal Murín do svojho ročníka. Je to skvelý pedagóg. Chápal, čo robím a podporoval ma, pretože práve vtedy som založil tento projekt.
Čo vás zaviedlo do Varšavy na Akadémiu krásnych umení?
Ekonomická situácia. Na banskobystrickú akadémiu som sa prihlásil ešte v časoch bezplatného školstva. Potom sa spoplatnilo a takmer každý rok mi škola vyrubila poplatok 1 500 eur, ktorý som musel uhrádzať. Písal som, samozrejme, odvolania, ktoré sčasti pomohli, ale zo strany štátu nebola žiadna sociálna podpora. Využil som preto prvé štipendium, ktoré sa naskytlo, a to bol Erasmus do Varšavy. Keď som tam prišiel, nevedel som po poľsky ani slovo. V súčasnosti robím asistenta na Akadémii krásnych umení.
Aké povinnosti tam máte?
Pomáham študentom od prvého do piateho ročníka realizovať ich projekty. Učím ich abecedu ako pracovať s kamerou, ako vnímať svet cez jej objektív až po diplomovú prácu, za ktorú môžu získať cenu rektora.
Svoje videofilmy si robíte sám od nakrúcania, cez strih a produkciu až po definitívny výsledok?
Od začiatku do konca pozostáva projekt na 98 percent z mojej vlastnej tvorivej činnosti – od záznamu po finálnu postprodukciu a uverejňovanie na internete vo forme videí z akcií, textovej aj fotografickej podobe. Niekedy musím, samozrejme, využívať aj externé zdroje, ktoré treba zaplatiť. Nemôžem byť napríklad na dvoch miestach naraz.
Ako reagujú ľudia, keď ich počas demonštrácie sledujete kamerou?
Na začiatku to bolo horšie. Človek musí vedieť, čo povedať, keď sa ho pýtajú, čo tam chce, prečo ich nakrúca a fotografuje. Ale už mám balík správnych odpovedí, ktoré som časom otestoval. A samozrejme, treba byť ústretový.
Kde ešte – okrem bratislavskej Galérie Cvernovky – predstavujete svoj projekt?
Na Slovensku je to prvá prezentácia. Ak nepočítam podporu Marka Adamova, ktorý v projekte videl potenciál už dávno a umožnil mi párkrát ho prezentovať na konci festivalu na Stanici Žilina – Záriečie. Bolo to však veľmi neoficiálne. Od apríla projekt osobne prezentujem v krajinách visegrádskej štvorky. Návštevnosť je rôzna a ľudia reagujú pozitívne aj negatívne. Mojím zámerom je, aby filmy boli katalyzátorom diskusií, ktoré inak človek nemá šancu realizovať.
Už viete, čo budete robiť na rezidenčnom pobyte v New Yorku?
Myslím, že je fajn načasovaný. Teraz sú tam akcie, ktoré sú o protestoch, emóciách a iných názoroch, ako nám prezentujú politici. Určite sa budú odohrávať aj čase, keď tam budem. Kríza trvá dva roky a ide o prvé demonštrácie na americkom kontinente.
A 2 600 dolárov, ktoré tiež patria k víťazstvu, miniete na ďalšie cestovanie a produkciu nových filmov?
Bodaj by to tak bolo. Žiaľ, na Slovensku musia po schválení nového zákona umelci ako samostatne zárobkovo činné osoby v prípade, ak ich ročný príjem presiahne 4-tisíc eur, platiť sociálne a zdravotné odvody v plne výške. Je teda dosť možné, že peniaze z výhry nepadnú na kreatívnu činnosť, ale na tieto odvody.
