Ormandík: Nahota k intímnosti patrí

25.05.2012 16:00
Marek Ormandík
Marek Ormandík Autor:

"Je to svätý, ale len skoro. A možno je úplný darebák," povedal Marek Ormandík na margo hrdinov svojich obrazov, ktoré vystavuje v Galérii mesta Bratislavy. Cyklus nahých kľačiacich postáv s rukami zloženými akoby v prosbe či modlitbe nazval Svätí za dedinou.

Čo zložilo postavy na vašich obrazoch na kolená?
Môže to byť naozaj modlitba, môže to byť prosba, môže to byť vzývanie niekoho, môže to byť poddajnosť, pokora, otroctvo, odovzdanie, žiadosť, očistenie – to všetko som tam cítil. Nechcem to presne definovať. Páčila sa mi samotná silueta postavy – je to vlastne hotový piktogram.

Spomínate si ešte, kedy ste namaľovali prvého prosebníka?
Motív kľačiaceho muža so zopätými rukami som používal už dávnejšie v rámci iných cyklov. Pozeral som sa aj v starších katalógoch a je to asi desať rokov, keď sa mi tento „odkukaný“ motív zo starých majstrovských diel dostal vlastne do mojej tvorby.

Pred časom ste mi povedali, že neviete, prečo maľujete prosebníkov. Už ste na to prišli?
Stále to neviem. V tomto projekte ma lákalo vidieť veľa obrazov s jedným motívom pokope. Takáto súkromná intímna situácia ako je, dajme tomu sebaspytovanie, je vlastná viacerým ľuďom. Chcel som vidieť z nadhľadu veľa týchto intímnych situácií a vedieť, čo to spraví. Či množstvo obrazov tému podporí a vyznie emocionálnejšie, alebo naopak zrazí do jedného niveau a zbagatelizuje pocit, ktorý by mali dávať.

Akú odpoveď vám dala výstava?
Projekt vyšiel presne tak, ako som si ho naplánoval. Takže, ak nie je výstava dobrá, je to len moja vina. Ja som si ju však takto predstavoval.

Ako sa z prosebníkov stali Svätí za dedinou?
V tomto cykle som sa obmedzil jedným motívom, jedným formátom, jednou kompozíciou a farbami. Robím ho s prestávkami už tretí rok. Mám pre tieto obrázky aj sám pre seba niekoľko názvov. Tento – Svätí za dedinou – sa mi však páči. Sú to outsideri vyčlenení z kolektívu. Lákalo ma vidieť kolektív vydedencov, ktorí sú vyčlenení z kolektívu.

Všetky obrazy spája aj farba pozadia, červená. Má to byť znamenie pekla?
Je to možné. Išlo mi však o väčší kontrast. Všetky postavy sú totiž monochrómne, namaľované v šedo-čiernej škále s malými farebnými akcentmi. K tomu čierna aura ako svätožiara. Do toho je čo najväčší farebný kontrast červená.

Nazvali ste ich svätými, prečo sú všetci nahí?
V podstate všetky postavy, ktoré maľujem, sú nahé. Oblečenie je pre mňa zavádzajúce. Jednak charakterizuje dobu, jednak spoločenské postavenie. V tomto cykle som to nechcel, išlo mi o intímnosť a podľa mňa k nej nahota patrí.

Kolekciu obrazov dopĺňa veľkorozmerná plastika. Čo vás ako maliara vyprovokovalo?
Nápad vznikol pred tromi rokmi, keď som si chcel vyskúšať „sochárčinu“. Veľmi ma lákalo robiť sochy. Spravil som niekoľko menších bronzov. Pre mňa však malá socha vyvoláva pocit dizajnovej výzdoby interiéru. Stále mám predstavu, že socha by mala byť veľká. Urobím teraz sériu, vystavená plastika je prvá a ešte vzniknú minimálne dve ďalšie, ktoré budú v rovnakom rozmere, teda okolo dva a pol metra.

Vernisážou sa niesol chýr, že s „výrobou“ sochy boli dajaké problémy. Je to pravda?
Robil som ju v Galante a Seredi špeciálnou technikou. V galantskej 4D Gallery, čo je bývalý štátny majetok, ktorý sochár Ladislav Sabo prerobil na kultúrne centrum, som našiel najväčší priestor aj odbornú pomoc, ktorú som potreboval. Pripravil som ju v rámci sympoziálnej činnosti.

Umenie je pre vás záležitosť svätá či svetská?
Nie je to pre mňa nevyhnutnosť, ale veľká potreba, aby som sa vo svete umenia pohyboval. Keď som náhodou nejakým spôsobom vyčlenený nielen zo svojej tvorby, ale aj z možnosti vnímať inú kultúru, iné umenie, znervózniem a cítim sa veľmi nesvoj. Povedal by som to tak, že tento druh svetského je pre mňa svätý. A z obyčajného bežného života dôležitý.

Pred Veľkonočnými sviatkami ste urobili výstavu Kalvária pre blízkych a kamarátov. Aj tam sa objavili prosebníci?
Vôbec nie, lebo od prosebníkov si musím oddychovať rôznymi inými projektmi. Keď robím druhý obraz, cítim, že už nemám energiu, ktorú v ňom chcem mať. Viete, už ich mám hotových 90, zakaždým však chcem urobiť čo najlepší obrázok. Mojím cieľom je, aby fungoval sám za seba. Pokiaľ sa dá vyčerpať jedna téma, pokiaľ mi ešte bude stačiť sila a drive, chcem to urobiť čo najlepšie. Nepozerám sa vtedy na ostatné. No keď už robím druhý, tretí obrázok, cítim, že mi ruka ide automaticky tak, ako si zvykla predchádzajúcich 450-krát. Predeľujem to teda inými cyklami.

A Kalvária bola jeden z nich?
Áno, bolo to niečo úplne iné. Je to 14 zastavení s neobmedzenou farebnosťou. Chcel som túto tému spracovať, hoci to vyzerá, že som už úplne zapletený do cirkevných a náboženských tematík. Nepovažujem to však za nadviazanie na biblickú tému. Mal som obrazy, ale žiadny plán, čo s nimi. Časť cesty do môjho ateliéru vedie lesom, je to vlastne moja denná tortúra hore-dolu peši, je to totiž lesná cesta, kam auto nesmie. Napadlo mi, že ich vystavím práve tam, hoci som chvíľu uvažoval, či je to vôbec dobrý nápad, keďže je to nestrážený a nekontrolovaný priestor. Zavesil som obrazy na stromy.

Nič sa im nestalo?
Nie, dobré obrazy vydržia. Ešte aj začalo pršať, ale mal som z toho veľmi dobrý pocit. Vidieť svoje obrazy v lese, navyše v daždi, sa málokedy stáva.

Nepripravujete novú knihu?
Dúfam, že sa nám podarí s pánmi Vilikovským, Janovicom a Lasicom urobiť tretí diel z cyklu ako sme vydali Tri kostoly, Tri lásky. Rozmýšľame, či to budú Tri spomienky alebo Tri muziky. Veľmi by som chcel, aby vznikol aj tretí diel.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk