Za života neveľmi úspešný Talian sa dnes považuje za jedného z najdôležitejších umelcov 20. storočia. Tvorcovia výstavy návštevníkom sľubujú veľkolepú prehliadku vyše 120 malieb, sôch aj kresieb, ktoré ich majú preniesť do Paríža na začiatku 20. storočia. Práve vo francúzskej metropole sa totiž zrodila moderná maľba.
Očarený Afrikou aj Kmérmi
Jednotlivé diela v Albertine nestoja samostatne, ale ich vznik kurátor výstavy Marc Restellini, medzinárodne uznávaný expert na Modiglianiho, osvetľuje vo vzťahu k ostatným. Výstava nemá byť akousi monografickou retrospektívou, ale sústreďuje sa na Modiglianiho miesto v kozmose tzv. primitivistov. Pod pojmom "primitivizmus“ chápali francúzski avantgardisti umenie vychádzajúce z prastarého, prapôvodného umenia (vrátane masiek domorodcov), ktoré bolo magické a vzdialené od akademických kánonov.
Foto: FONDS HÉBUTERNE - FABRICE GOUSSET
Derain hovoril o tejto móde ako o "archaiomanii“ – posadnutosti archaickým. Výstava teda ukazuje, ako Modiglianiho fascinovalo africké umenie, štyritisícročné sochy z Kyklád či dokonca kmérske umenie z Kambodže. Tieto vplyvy sa podobne ako u Picassa, Deraina či Brancusiho dostali aj Modiglianimu do jeho diela. Po prvýkrát v Rakúsku možno vidieť dôležité exponáty z najrenomovanejších svetových múzeí a súkromných zbierok z troch kontinentov od USA až po Singapur, Veľkú Britániu či Rusko. Najvýznamnejšie diela pochádzajú z Picassovho múzea v Paríži a zo zbierky Jonasa Nettera, prvého zberateľa Modiglianiho, kým ešte umelec žil.
Kunsthistorik Marc Restellini hovorí o revolúcii vizuálnych aj symbolických vplyvov, prameniacej zo stretnutia s antickými a neeurópskymi umeleckými či archeologickými predmetmi, ktoré boli v Modiglianiho časoch čoraz prístupnejšie v múzeách. Od konca 19. storočia sa umenie z kolónií v západnej Afrike a Indočíne vystavovalo na svetových výstavách v Paríži, neeurópske predmety prezentovali v paláci Trocadéro oproti Eiffelovke.
Pozrite si diela Amedea Modiglianiho, ktoré sú do 9. januára vystavené vo viedenskej galérii Albertina.
V roku 1882 otvorili prvé etnografické múzeum so samostatným krídlom venovaným Indočíne, ktorého artefakty odmietol Louvre. Modigliani aj Picasso si vymieňali názory a v roku 1907 obaja – nezávisle od seba – navštevovali etnografické múzeum. Každý si však z neho do svojej tvorby prevzal čosi iným spôsobom. Picasso hovoril o svojej proto-kubistickej fáze ako o "époque negre“ – čiernej epoche. V štúdii Picassových Slečien z Avignonu vidieť iberský a africký formálny ideál. Modiglianiho karyatídy – ženské figúry podopierajúce strechu budovy namiesto stĺpov – zasa vykazujú asketickú štylizáciu. Motív zavretých očí – znak introspekcie a spirituálneho pokoja – ide ruka v ruke s anonymitou postavy.
Ani jeden akt nepredal
Restellini chce teda ponúknuť celkom iný pohľad na Modiglianiho, nie známy dramatický príbeh mladého umelca z Livorna. Amedeo sa narodil 12. júla 1884 do židovskej rodiny obchodníka Flaminia Modiglianiho a jeho francúzskej manželky Eugénie Garsinovej, odmalička mal slabé pľúca, takže musel predčasne odísť zo školy. V 16 rokoch vážne ochorel na tuberkulózu.
V rokoch 1902–3 študoval maľbu vo Florencii a Benátkach, v roku 1906 sa presťahoval do Paríža, kde sa čoskoro pripojil ku krúžku Bateau-Lavoire okolo Picassa, Apollinaira, Maxa Jacoba, André Deraina či Constantina Brancusiho, ktorý opustil rodné Rumunsko a študoval v Paríži sochárstvo. Modiglianiho účasť na výstave Jesenný salón v roku 1907 a neskôr na Salóne nezávislých v rokoch 1908 a 1910 mu však nepriniesla žiadny finančný ani umelecký úspech.
Foto: Paris Musées, musée Carnavalet, Dist. RMN-Grand Palais / image ville de Paris
Neskôr sa Modigliani pod vplyvom Brancusiho (1876–1957) venoval len sochárstvu. Tvoril pokojné predĺžené hlavy, ktoré v roku 1912 vystavoval na Jesennom salóne. Predĺžené črty tváre na dlhých krkoch si požičal z kykladského a afrického sochárstva, na tvárach znázorňoval jemný úsmev a introvertný pohľad, čo čerpal z ázijského umenia, Horovo oko a frontálny pohľad či radikálny profil našiel v egyptskom umení. Fascinovali ho chrámy Angkoru v Indočínskom múzeu aj umenie z egyptských pyramíd v Louvri. V spojení týchto prvkov hľadal Modigliani transkultúrnu krásu.
Po celý život sa držal ideálov archaického "primitivizmu“, a to aj keď neskôr od sochárstva zasa prešiel k maľbe. Chudobný Modigliani musel často striedať bývanie. V roku 1913 sa vrátil do rodného Livorna, aby bol blízko Carrare s jej snehobielym mramorom. Opäť však ťažko ochorel, vzdal sa sochárstva a vrátil sa k fyzicky menej náročnej maľbe, aj tu si však zachoval svoj štylizovaný ideál v zobrazovaní človeka – dlhé krky a oválne tváre pripomínajúce masky s prázdnymi očami. Výstava pokračuje mnohými maľbami, medzi ktorými nechýbajú Modiglianiho slávne akty (v roku 1917 vyvolali škandál, ani jeden sa nepredal), portréty jeho priateliek – pre anglickú spisovateľku Beatrice Hastingsovú opustil ruskú poetku Annu Achmatovovú.
Jeho búrlivý život plný alkoholu a drog sa odráža aj na obrazoch, kde maľoval priateľov Picassa, Diega Riveru, Juana Grisa či poľského poeta a obchodníka s umením Leopolda Zborowského. Jeho osudovou ženou sa tri roky pred smrťou stala študentka umenia Jeanne Hébuterneová, s ktorou mal aj dcéru. Dva dni po Modiglianiho smrti opäť tehotná vyskočila z okna.
