Milan Lukáč: Vôňu lúky cez internet necítite

17.07.2012 06:00
Milan Lukáč: Veľká ryba
Milan Lukáč: Veľká ryba Autor:

"O umelcovi zatvorenom v ateliéri nikto nevie,“ hovorí sochár Milan Lukáč. Vystavuje často: v zahraničí aj doma. Retrospektíva v dolnokubínskej Oravskej galérii pripomína míľniky jeho tvorivej cesty..

Výstava má názov Svet je aj inde. Kde inde?
Naša existencia sa veľmi rýchlo preklápa do počítačového sveta. Tvrdím, že počítačové médium, informatika je ako oheň – dobrý sluha, ale zlý pán. "Ajtíčkarský“ svet je veľmi rýchly, veľmi povrchný, dáva nám pretlak informácií, ktoré si však nedokážeme vychutnať. Úžasné fotografie prírody, fantastických krás, ale cez internet vôňu lúky necítite. Asi by sme mali vedieť, kedy počítač vypnúť.

Čím vás cez roky inšpiruje fauna a flóra?
Mám pocit, že príroda je nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie a úžasných objavov. Stále ma nadchýna. Cítim sa síce byť mestským človekom, ale príroda mi chýba a rád sa do nej vraciam. Zasluhuje si pozornosť nielen z racionálneho alebo ekologicko-chrániaceho pohľadu, ale aj z pohľadu emotívneho. Ako návrat do detstva, keď ju človek objavoval. Pre malé dieťa je fantastický zážitok, keď obchádza kmeň starého stromu alebo sa prediera nepokosenou lúkou a steblá trávy sú vyššie ako malý človiečik. Príroda je plná zvierat, hmyzu, rastlín. Aj moje Beštiárium je rovnako fantastické a inšpirujúce.

Ako študujete podrobnosti hmyzích tiel?
Pre mňa je fascinujúca aj uschnutá mucha alebo komár na okne ateliéru. Anatómia všetkých druhov živočíchov, teda aj hmyzu, má svoje princípy, ktoré sa dajú naštudovať, odpozerať a skombinovať s fantáziou. Niekedy mám pocit, že vymýšľam nové druhy hmyzu. Raz som si dal robotu a našiel som tvar, ktorý som vymyslel. Treba byť pokorný a uvedomovať si, že príroda je minimálne o krok vpredu.

Aj sova býva častým motívom vašich plastík…
Na výstave v Oravskej galérii je ich tiež niekoľko. Sova je symbolom múdrosti a zároveň výtvarne krásny živočích. Piktogram tajomného vtáka sa tiež viaže k môjmu detstvu. Mal som knižku, v ktorej bola sova. Raz v lete som sedel na chalupe a zrazu som si všimol, že zo stromu na mňa žmurkajú oči. Bola to plamienka driemavá.

Pohľad na sochy prezrádza, že pri tvorbe využívate aj rozmanité predmety každodenného života.
Plastika Veľký kvet pre workoholika je zvarená z dvadsiatich bronzových čakanov. Fascinujú ma tvary nepotrebných predmetov, ktoré doslúžili svoju pôvodnú púť. S veľkou záľubou zbieram staré veci, ktoré ma často inšpirujú. Lesný duch, to sú dve dvojchlapové píly. Staré a zhrdzavené. Do dreva sa už ťažko pustia, ale do lesa patria. Hoci už len dušou. Tak som ich tam vrátil. Mňa však zaujíma konkrétna socha, nie aby sa odhalilo, či je z čakanov, starých klieští alebo nožníc. Rád v nich objavujem kvázi nové použitie.

Zvyknete tvoriť pod gilotínou času?
V škole bolo zvykom robiť vždy v poslednej chvíli (smiech). Správnejší výraz však je do poslednej chvíle. Človeku sa zdá, že má väčší pretlak nápadov ako času na ich realizáciu, takže dorába až do vernisáže. Tentoraz som dokončoval cyklus Bielych obrazov, jednu sovu, niekoľko grafík, plastiku Kozliča…

To je čo?
Kozlič je hlava capa alebo kozy. Je to chorvátske pomenovanie pre kozu, veľmi sa mi páči. Onoho času som dal jednej rybe názov Zubatac, páčil sa mi viac ako Zubatá ryba. Mám záľubu v slovných hračkách.

Čo pre vás znamená výstava?
Vďaka nej sa mi vždy podarí dokončiť nejaký cyklus alebo súbor prác. Naraz totiž mávam rozrobených viacej kompozícií a potrebujem na nich pracovať s istým časovým odstupom. Výstava znamená, že sa musím sústrediť, zdisciplinovať a k určitému termínu dokončiť veci. Inak by som ich možno prerábal a dorábal donekonečna. Potom je to šanca ukázať práce kolegom či ľuďom, ktorí majú záujem o výtvarné umenie. Napokon je to aj šanca pre mňa, aby som videl svoje diela mimo ateliéru v čistom prostredí galérie. Ateliér je totiž pracovňa, kde sa miešajú staré veci s novými, aj s materiálom, a kde sa niekedy ani sám nevyznám.

Biele obrazy patria k aktuálnym prácam, ako dešifrovať tento cyklus?
Sú to nizučké reliéfy, ktoré sú skicami k budúcim sochám. Alebo dokumentáciou sôch, ktoré mám v ateliéri naporúdzi. Vždy, keď som v Paríži, rád si pozriem ateliér Constantina Brancusiho, ktorý je neďaleko Centra Georgea Pompidoua. Brancusi celý život fotografoval aktuálny stav svojho ateliéru. Táto myšlienka sa mi veľmi páči, ale nechcel som robiť to isté. Tak si robím záznamy z police ateliéru.

Kde sa vzali korpulentné akty cyklu Personas gratas?
Koncom 80. rokov, keď som bol v Prahe na vojenčine, robil som cyklus ženských, ale aj mužských aktov. Bola to vlastne pocta silnejším paniam "hospodským“ – korpulentným dobráčkam, ktoré s veľkou láskou čapovali pivo. Za posledných dvadsať rokov sa mi podarilo odliať tento cyklus do bronzu a niektoré sochy sú v Oravskej galérii prezentované prvýkrát.

Keď ste pred časom niektoré plastiky "hospodských“ vystavovali v Prahe, nepotešili ste všetkých.
Niektorých návštevníkov sa vtedy séria Personas gratas dotkla. Ale nakoniec, vestonické Venuše majú tiež ďaleko od dnešného ideálu krásy topmodeliek.

Ste autorom Pamätníka obetiam holokaustu v Bratislave. Čím vás vyprovokovala tragická téma?
Uvažovaním o téme obetí a násilia som sa zapodieval ešte predtým, ako bola vypísaná súťaž na tento pamätník. Predchádzal mu Pomník neznámeho, ktorý je zhodou okolností tiež vystavený v Oravskej galérii. Bol to voľný portrét neznámeho pútnika, ktorý súhrou okolností a historických udalostí zahynul. Takýchto ľudí sú milióny. Uvedomil som si to na výstave Zoči-voči dejinám, ktorá bola v druhej polovici 90. rokov v priestoroch Centra Georgea Pompidoua.

Čo ste si tam uvedomili?
Fotografiami a inými materiálmi dokumentovala historické udalosti 20. storočia a k tomu boli paralelne vystavené rôzne diela ako napríklad Picassova Guernica z 30. rokov, potom koncentračné tábory a skice Zorana Mušiča a ďalšie diela… Tam som si uvedomil, že dejiny ľudstva sú úzko späté s dejinami smrti a dejinami zabíjania. Aj preto som vytvoril cyklus lebiek, ktoré som sa ešte neodvážil ani vystaviť. Párkrát som ich prezentoval v rámci prednášok, ktoré som nazval Toto nie je hodina anatómie, toto je hodina dejepisu.

Prečo neodvážil?
Zatiaľ som nenašiel vhodný priestor, pretože atmosféra týchto prác pripomína hrobku.

Z vášho ateliéru je aj Pamätník politickým väzňom v Žiline…
Holokaust, politické procesy – sú to vážne témy, ktoré musia vyprovokovať každého výtvarníka k nejakým nápadom a prácam. K takým ťažkým historickým udalostiam má človek chuť sa nejako vyjadriť. Ale nedá sa s nimi kontinuálne žiť. Cez svoju dcéru som začal vnímať svet veselo a farebne. Aj cykly Beštiárií a Botanických snov som znovuobjavil cez spektrum detského vnímania. Doviedlo ma to k poznaniu, že k vážnym témam treba hľadať protiváhu. A mám pocit, že urobiť sochu, ktorá vyvolá dobrú pozitívnu náladu, je tiež zaujímavý a v podstate náročný tvorivý počin.

Z iného súdka je Pamätník Imra Weinera-Kráľa v Považskej Bystrici. Prečo ste sa doň "pustili“?
Výstavu Imra Weinera-Kráľa som videl ako deväťročný chlapec v Dome umenia. Vďaka rodičom mám z nej dodnes zachovaný katalóg. Jeho dielo som kontinuálne vnímal až do momentu, keď som dostal možnosť navrhnúť pamätník. Bola to výzva a zároveň veľká radosť. Imro Weiner-Kráľ bol pre mňa osobnosť, v pamätníku ktorej môžem skĺbiť jeho výtvarný jazyk s vlastným podaním tak, aby vznikol jeho portrét, ale pritom bolo jasné, že je to moja socha.

Na čo z tvorivej cesty ste si spomenuli pri inštalovaní výstavy v Dolnom Kubíne?
Istú rekapituláciu som si uvedomil pred dvoma rokmi, keď ma pozvali na dekanát Fakulty architektúry Slovenskej technickej univerzity – pri príležitosti dvadsiatich rokov môjho pôsobenia na fakulte. Zdalo sa mi, že prvých desať rokov pedagogickej činnosti prebiehalo normálnym tempom. Ale tých druhých desať rokov mi ubehlo tak rýchlo, akoby to boli dva týždne. Niečo podobné si uvedomujem aj pri výstave.

Môžete to vysvetliť?
Keď človek vidí svoju kresbu, obrázok alebo sochu, veľmi rýchlo sa vracia do doby a atmosféry ich vzniku. Dokonca si pripomenie aj vône, ktoré boli v tom čase okolo neho. Oveľa intenzívnejšie, ako keď vidíte fotografiu toho istého momentu. Čas plynie neuveriteľne rýchlo a som rád, že môžem robiť profesiu, v ktorej dokážem po čase precítiť jej míľniky.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku