Mohli by ste priblížiť svoj projekt? Ako vznikol ten nápad a čo bolo jeho cieľom?
Projekt 100×100 sú portréty ľudí vo veku od jedného do sto rokov. Nápad vznikol spontánne, zrejme keď som ležal na gauči a premýšľal o tom, ako rýchlo mi ubiehajú roky. Takže ideou projektu bolo ukázať, ako ľudia starnú. Pôvodne som chcel fotiť iba ľudí spod Tatier, ale usúdil som, že by bola škoda neukázať aj iné regióny Slovenska.
Odfotili ste 100 rôznych ľudí na 100 rozličných miestach. Podľa čoho ste si ich vyberali?
Prvým kritériom bol vek, keďže som ľudí nefotil chronologicky od 1 po 100 rokov, potom mesto alebo obec, kde ten človek žije, a nakoniec jeho povolanie alebo záľuby. Vhodných ľudí som hľadal cez svojich známych, rešeršami v médiách, na sociálnych sieťach a asi vo dvoch prípadoch náhodne na ulici, respektíve na železničnej stanici.
Väčšinu vašich „modelov“ tvorili obyčajní ľudia. Akou prácou sa živili?
Všetci boli niečím zaujímaví. V projekte sú hudobníci, športovci, výtvarníci, remeselníci, bývalý policajt, mäsiar, kňaz či pekárka. Pokiaľ ide o povolanie, pre mňa bol asi najzaujímavejší pán František Žiga z Hranovnice, ktorý mal na starosti údenie klobásy a slaniny.
Ako mi povedal majiteľ výrobne, bol to naozaj naslovovzatý odborník, majster „údič“. Vo Važci som odfotil pána Emila Prcína, strihača oviec, v Detve zasa výrobcu tradičných drevených krížov pána Jozefa Krnáča a v dedinke Malcov chovateľku koní Lenku Kmeťovú.
Pozrite si výber fotografií z projektu Olivera Ondráša s názvom 100x100.
Odfotili ste aj nejakých známejších ľudí?
Zo známejších sú v projekte napríklad líder kapely Komajota Martin Husovský z Prešova alebo speváčka Zuzana Mikulcová z Rimavskej Soboty. Zapózoval mi aj basketbalista Martin Bachan zo Štôly alebo žilinský výtvarník, fotograf a performer Ivan Kelly Köhler. Väčšinu z nich som poznal osobne. Tým, ktorých som nepoznal, som napísal alebo zavolal, predstavil som im seba, projekt a oni súhlasili s fotením.
Akú úlohu pri vašom projekte zohrával vek? Koľko rokov mal najmladší a koľko najstarší človek, ktorého ste odfotili?
Vek zohrával kľúčovú úlohu. Najmladšia účastníčka projektu má rok, najstaršia sto rokov. Mimochodom, obe dámy som fotil pár dní po ich narodeninách.
Čítajte viac Obed vo výške 260 metrov. Príbeh slávnej fotografie
Kto z tých ľudí vám najviac utkvel v pamäti? Na koho si najradšej spomínate?
Keď sa pozriem na každú z tých sto fotografií, okamžite sa mi vybaví, ako som sa k tomu človeku dostal, ako vznikla fotka a čo sme si všetko povedali. Rád spomínam na Pavla Boriša z Pezinka, s ktorým som si dobre podebatoval, pochodil vinohrady v okolí mesta a koštoval jeho výborné víno.
Dojímavé bolo pre mňa úplne posledné fotenie, s 98-ročným pánom Štefanom Schmidtom zo Žiaru nad Hronom. Dlhé roky totiž pracoval ako fotograf, takže to bolo stretnutie aktívneho a bývalého fotografa a symbolické uzavretie projektu.
Zažili ste pri fotení aj nejakú zaujímavú alebo vtipnú príhodu?
Ladislav Dolanský, veliteľ dobrovoľných hasičov z obce Matejovce nad Hornádom, na fotenie nechtiac zabudol. Bola sobota ráno. Hodinu mi nedvíhal telefón, tak som mu zvonil pri dverách jeho domu. Keď mi rozospatý otvoril, ospravedlnil sa, zdvihol telefón a kolegom hasičom vyhlásil poplach. Okolo zbrojnice sa z ničoho nič vyrojilo množstvo ľudí a o desať minút neskôr už bola historická striekačka „Angelika“ aj on odetý v dobovej rovnošate pripravený na fotenie.
Brali ste tých ľudí len ako „modely“ pre svoje fotografie alebo vás zaujímal aj ich životný príbeh? Čo ste si z toho odniesli?
Vždy sa s človekom, ktorého fotím, rozprávam, zaujímam sa o jeho životný príbeh, čo ho teší, trápi, až potom fotím. Komunikácia je základná výbava fotografa. Odniesol som si nové priateľstvá a zavítal som do obcí a miest Slovenska, ktoré som predtým nikdy nevidel.
Foto: Archív Olivera Ondráša
Prácu na projekte ste zavŕšili až na jar tohto roku, teda po piatich rokoch. Prečo vám to trvalo tak dlho?
Pôvodný zámer, uzavrieť projekt do dvoch rokov, zhatila pandémia. Nemohli sme sa stretávať, fotil som aj starších ľudí, ktorí boli chorľavejší, a teda zraniteľnejší. Takže sa časový odstup medzi prvým a posledným fotením natiahol na päť a pol roka.
Čo teraz plánujete s tými sto portrétmi? Chcete ich vydať knižne alebo pripraviť výstavu?
Plánujem oboje, tohto roku. Dúfam, že na to zoženiem peniaze. Náklady na vydanie knižky išli rapídne hore, ale pokúsim sa získať financie cez crowdfoundingovú kampaň. Pre výstavu hľadám vhodný priestor, je to predsa len sto fotografií.
100×100 nie je váš prvý projekt. Už pred siedmimi rokmi ste vytvorili podobizeň Ľudovíta Štúra z portrétov 365 ľudí.
Bol to spontánny nápad. Počas roka 2015 som každý deň odfotil jedného človeka, jeho portrét. Vzniklo 365 fotografií, a keďže sme si pripomínali 200. výročie narodenia Ľudovíta Štúra, chcel som vytvoriť jeho portrét z fotiek 365 ľudí. Vďaka umu a šikovnosti žiačok výtvarného odboru Základnej umeleckej školy na Letnej ulici v Poprade a ich pedagogičky Janky Kalixovej sa to aj podarilo.
V dnešnej dobe už fotí kdekto. Je ťažké presadiť sa, vymyslieť nejaký originálny projekt?
V dnešnom globalizovanom a cez sociálne siete prepojenom svete plnom fotografií to ide ťažšie. Vymyslieť sa dá všeličo, ale najdôležitejšia je realizácia a v dnešnej dobe hlavne prezentácia. Úprimne, nie som veľmi ambiciózny človek. Mne robí radosť samotné fotenie. Prezentáciu dosť zanedbávam. Možno preto o mojich projektoch veľa ľudí nevie. Ale snažím sa zlepšovať aj v tomto smere.
Foto: Oliver Ondráš
Niekto fotí prírodu, iný filmové hviezdy alebo život v meste. Vy ste sa zamerali na ľudské portréty. Prečo? Čím je táto práca špecifická?
Je to ľudská energia alebo ak chcete „človečina“. Nie je nič krajšie, príťažlivejšie a obohacujúcejšie, ako keď si s druhým človekom vymieňate pozitívne vibrácie, myšlienky. Keď sa snažíte naladiť jeden na druhého. Nie vždy sa to podarí, ale presne v tom je čaro portrétu a umenie fotografa. To, aby ste čo najlepšie vystihli fotografovaného človeka, chce veľkú mieru empatie.
Aké sú vaše ďalšie plány?
Pracujem na dvoch dlhodobých dokumentárnych projektoch. V jednom fotím slovenských horských nosičov a v druhom život lesbického páru v jednej malej slovenskej dedinke. Na oboch projektoch už pracujem tretí rok. Koncom leta som začal fotiť projekt s názvom Nikdy som nemala na sebe nohavice. Je o ženách, ktoré nosia celý život iba sukne. Budú to okrem fotografií aj krátke texty.
Rád by som ho v tomto roku dokončil a urobil z neho výstavu. No a chcel by som sa pozrieť do sveta, láka ma zdokumentovať karneval v Riu de Janeiro. A možno urobím nové 100×100, ale Slovensko vymením za svet.
