Vaša výstava má zaujímavú tému i názov Urban Leporelo. O čom sú tieto obrázky z mesta? Sú to záznamy všedného života? Kronika či fikcia?
Raz v noci som sa počas potuliek Bratislavou ocitol pri budove neďaleko môjho ateliéru. Jej omietka bola opadaná, mala masívnu štruktúru, skladala sa z mnohých vrstiev a boli v nej útvary, ktoré vyzerali ako skameneliny. Na niektorých miestach omietka opadala až na tehlu, inde sa zachovali fragmenty rôznych výjavov. Pouličné svetlo vrhalo dramatické tiene a mapy omietky pripomínali abstraktné obrazy. Vznikli prirodzene, vyzerali výnimočne a ja som to chcel napodobniť.
Vytvárali ste vlastne kusy akoby zničených stien?
Áno, študoval som omietky, experimentoval som s materiálmi, vrstvil, mesiace som čakal, napokon ničil. A znova dookola. Keď už som zvládal techniku, začal som do svojich „zničených stien“ vkladať plagáty, maľby, grafity, ale aj fresky. Vznikali tak fantazijné obrazy, ktoré v sebe spájajú rôzne obdobia, nálady, sociálne výpovede, ale aj všedný život. Na výstave Urban Leporelo vystavujem niekoľko reliéfnych omietkových obrazov, ale aj obrázky, ktoré sú súčasťou procesu ich vzniku. Sú to skice, kresbičky, odtlačky a podobne.
Použili ste aj skúsenosti z rodného Šamorína, alebo je to Bratislava?
Práve kultúrny šok, ktorý som zažil príchodom zo Šamorína do Bratislavy, to má zrejme všetko na svedomí. To ma inšpirovalo a potom sa pridali aj zážitky zo zahraničia. Myslím si, že každé miesto je nejakým spôsobom inšpiratívne, ak je človek otvorený a dostatočne vnímavý.
Jeden z cyklov sa volá Zničenie. O aké ničivé sily ide? Dokáže ich človek ovládať alebo ich priamo vyvoláva? Čo s nimi robí maliar? Vie ich svojou tvorbou uzemniť?
Jedna séria obrazov sa volá Zánik. Išlo o vonkajšie okolnosti, ktoré na mňa pôsobili (vtedy sa začala pandémia), ale v procese mojej tvorby ide vlastne o ničenie materiálu. Dekonštrukciou napodobňujem prirodzené procesy v prírode. Najskôr obraz vrstvím, teda tvorím, a následne ho ničím. Dôležité je dodržať správnu mieru a nájsť medzi tvorbou a ničením správny pomer, vystihnúť univerzálne protirečenie: život vzniká a následne zaniká, je to prirodzený proces.
Foto: Singulart
Viažu sa k vašim obrazom nejaké príbehy? Čo sa vás najviac dotýka z dnešného diania?
Áno, každý obraz má svoj príbeh, viaže sa na realitu, históriu, ale aj na mytológiu či spoločenské udalosti. V súčasnom marazme a turbulenciách sveta je naozaj množstvo tém, ktoré provokujú. A čo sa ma najviac dotýka? Nie som z tých, ktorí by pred problémami zatvárali oči. Ako najväčší z nich vnímam, samozrejme, ekologickú krízu a stav planéty. Ale chladným ma nenecháva ani nálada a rozdelenie spoločnosti vplyvom vojny na Ukrajine, blížiacich sa volieb či nedávnej pandémie. Myslím si, že to najhoršie, čo môžeme v týchto ťažkých chvíľach robiť, je myslieť sebecky. Prial by som si, aby sme boli schopní zomknúť sa skôr ako po hrôzostrašných udalostiach.
Čítajte viac Warhol odchádzal vždy bez rozlúčky. Jeho pätnásť minút slávy trvá
Ste aj fotograf – ako vám pomáha fotografovanie pri maliarskej tvorbe?
Fotografia pre mňa predstavuje realitu, maľba fantáziu. Som typ človeka, ktorý sa pohybuje niekde na hrane spomínaných dvoch svetov. Jeden svet ovplyvňuje ten druhý. Mením prístupy podľa situácie. Do maľby často vnášam prvky fotiek, niekedy ich aj priamo vkladám do obrazov prostredníctvom koláže. Vo fotke sa, naopak, hrám so snovosťou, surrealizmom či s farebnosťou.
Najnovšie obrazy máte veselšie ako tie z cyklu Zničenie. Prichádzajú takéto radostnejšie impulzy z okolia alebo sa meníte priamo vy?
Po všetkých strastiach, ktoré nám život priniesol za posledných pár rokov, sa hladina okolo mňa akoby na chvíľu ustálila a začal som robiť väčšie životné rozhodnutia. Celkovo sa toho v mojom živote za posledné obdobie veľa zmenilo k lepšiemu, a to sa pomaly začína prejavovať aj v tvorbe. Čo sa týka môjho okolia, samozrejme, prichádzajú impulzy aj odtiaľ, keďže mám šťastie – skvelé rodinné zázemie a milujúcu partnerku.
