Viacvýznamový názov výstavy mu vraj vymyslel spisovateľ Ludvík Vaculík, ktorý bol Štreitovým kamarátom. Fotograf je totiž všestranný umelec, vzdelanec, má veľa priateľov a vie spájať ľudí. To mu umožnilo, aby ich povzbudzoval aj počas normalizácie – pripravoval výstavy, ktoré neboli v súlade s požiadavkami režimu. Nachádzal nenápadné priestory, kde sa mohlo neoficiálne umenie zašiť.
Patrila tam aj stará, už nefunkčná škola v Sovinci. (Sovinec je obec s rovnomenným hradom neďaleko Rýmařova). Na úvod zorganizoval Štreit takúto výstavu na pražských tenisových kurtoch, mysliac si, že si ju tam nikto z nepovolaných nevšimne. Mýlil sa a pre takúto nevinnú vec bol odsúdený a jeho život sa zmenil. Nemohol viac učiť, stal sa referentom na štátnom majetku, čo však využil, aby fotil ľudí z dediny. Dokumentoval dobu aj život. A stále organizoval výstavy alternatívneho umenia, práve aj v škole v Sovinci, v čom pokračoval aj po roku 1989 (potom už aj na hrade Sovinec).
A práve toto jeho zmysluplné snaženie približuje výstava Česko-slovenské konfrontácie, Sovinec 1984 – 1994, ktorá sa koná v Bratislave na Prepoštskej ulici v Galérii Českého centra (v Českom dome) do konca augusta. Jindřich Štreit na tieto výstavy alternatívneho umenia od polovice 80. rokov pozýval totiž aj slovenských autorov (napr. Jozef Jankovič, Rudolf Sikora), o čo viac sa nás to týka. Koncepcia spoločných výstav vyvrcholila v roku 1991 veľkou česko-slovenskou expozíciou, na ktorej sa zúčastnilo 13 autorov. Súčasnú výstavu, ktorá pripomína cesty a styčné body českého a slovenského umenia, pripravilo Muzeum umění v Olomouci spolu s Českým centrom v Bratislave, kurátorkou je Štěpánka Bieleszová.
Čítajte viac Štreitova výstava fotografií: (AB)NORMALIZÁCIA v centre Bratislavy
Okrem historických reminiscencií si návštevník možno uvedomí, že podobné dialógové výstavy (konfrontácia výtvarníkov už nie s režimom, ale medzi sebou) už ani nebývajú, že o českom umení vieme málo. Netreba nad tým však vzdychať. Život sa skrátka zmenil, čo neznamená, že vzťahy sa celkom prerušili: koho to zaujíma, ten vie. A ten ocení aj túto príležitosť o všetkom znova porozmýšľať. Boli napríklad Česi smelší či uvedomelejší, že robili vo veľkom takéto výstavy? Jindřich Štreit spomína, že aj on sám bol vtedy skôr naivný. S výstavami začal, lebo si myslel, že keď alternatívne umenie (na vlastnú päsť) ukáže, presvedčí verejnosť. Predstavoval si, že aj ideológovia toto umenie pochopia, uvidia, že je hodnotné, obľúbia si ho, a vstúpia si do svedomia. Nešlo to tak rýchlo, ale dnes je už skôr rarita, že si v Českom dome môžeme pozrieť zakázaných autorov.
