Zaujímavú výstavu pripravila Slovenská národná galéria (Viera Kleinová, Jana Švantnerová, Denis Haberland), ktorá pri tejto príležitosti využila unikáty zo svojich zbierok – práce manufaktúry v Holíči a Kremnici, taliansku a francúzsku keramiku, ako aj tvorbu keramikára a džbánkara Ferdiša Kostku (zároveň s týmto umelcom získal Jurkovič v roku 1946 titul národného umelca).
Na výstave sú aj tapisérie z Moravskej gobelínovej manufaktúry vo Valašskom Meziříčí, alebo model Vily na Rezku, pri projektovaní ktorej sa spoznal Jurkovič so svojou budúcou manželkou Boženou. Opýtali sme sa vnučky Dušana Jurkoviča Kataríny Salayovej, ako si na to spomínali v rodine.
Vybral si Boženu
Dušan Jurkovič bol už vtedy veľmi známy ako architekt aj na Morave a na základe dobrej povesti ho oslovil brniansky továrnik Robert Bartelmus, aby mu postavil rodinné sídlo.
„Starý otec mu naprojektoval krásnu drevenú vilu a pri tom sa zoznámil so všetkými Bartelmusovými dcérami a vybral si moju starú mamu Boženu. V tej rodine bolo päť dcér. Dva razy sa narodili dvojičky a jedno dievča sólo. Stará mama bola z dvojičiek. Svadbu mali v roku 1903.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Bartelmusovská Vila na Rezku bola v romantickom lesnom prostredí nad Novým Městom nad Mětují, kde robil starý otec aj rekonštrukciu zámku. No a neďaleko odtiaľ je známa oddychová reštaurácia (Jurkovičom zrekonštruovaný mlyn) Peklo. Bola som tam s rodičmi ako 12 – či 13-ročná, chodili sme po jeho stopách. Starý otec zomrel, keď som mala tri roky. Veľmi si ho nepamätám, ale hovorilo sa, že starí rodičia boli veľmi prísni. A začula som tiež, že v ich rodine sa veľa nerozprávalo, ale makalo sa.“
Foto: SNG
Na zámok patrí
Dušan Jurkovič bol všestranný človek – na výstave vo Zvolene sú aj jeho publicistické práce o slovenskom staviteľstve a etnografii v digitálnej podobe. Expozícia pripomína tiež menej známe súvislosti – neuskutočnený projekt obnovy Zvolenského zámku z dvadsiatych rokov minulého storočia a dom na Moyzesovej ulici, ktorý Jurkovič projektoval a inšpiroval sa pri tom architektúrou a detailmi zo samotného zámku. Hlavné sú však na výstave exponáty zo súkromia – Jurkovičov nábytok a doplnky.
Čítajte viac Jurkovičov Libušín opäť žiari
Pýtame sa Kataríny Salayovej, či aj ona má doma niečo z vecí starého otca. „Mám 15 obrazov, ktoré viseli v jeho domácnosti. Sú to diela moravských maliarov. Mala som jeho hodinky, čajník z prvej svetovej vojny, ale to som všetko venovala múzeám. Niečo je na Brezovej, niečo v Brne, ale u mňa je vzácna kniha Justícia, ktorú napísal o justícii za Slovenského štátu lekár Karel Koch. Je v nej rukou písané Kochovo venovanie starému otcovi z roku 1947. Boli dobrí priatelia, starý otec projektoval známe Kochovo sanatórium v Bratislave a počas Slovenského štátu mu pomáhal utiecť pred nacistami – ukrýval ho v našej tehelni v Trnave. (Je to výborne spracované v knihe Slava Kalného Zabudnite na Kocha.)“
Mohyla pochovala aj architekta
Z výstavy sa tešíme o to viac, že voči Jurkovičovi máme stále podlžnosť. Vedomie o ňom nie je adekvátne jeho významu. Dlhé roky bolo zakázané ho aj spomínať, lebo navrhol Štefánikovu mohylu na Bradle. Katarína Salayová hovorí, že vtedy ani v rodine o ňom veľa nehovorili, lebo to bola nebezpečná politická téma. „Dušan Jurkovič mal ešte jeden vážny hriech – v dvadsiatych rokoch zakladal Ligu proti boľševizmu, to sa nezabudlo. Situácia sa uvoľnila až v roku 1968, vtedy mu postavili aj sochu pri Dunaji a zaviedli Cenu Dušana Jurkoviča. Potom však prišla normalizácia, cenu zrušili a nazvali ju inak. Po revolúcii v roku 1989 Jurkovičovu cenu obnovili, no a v roku 2007 dostal od prezidenta Gašparoviča Pribinov kríž 1. triedy. Prezident Václav Havel mu udelil ešte v roku 1991 Rad Tomáša G. Masaryka 1. triedy a vyšla o ňom aj veľká publikácia Dany Bořutovej.“
Foto: SHUTTERSTOCK
Katarína Salayová sa teší, že v poslednom období sa ako keby „roztrhlo vrece s Dušanom Jurkovičom“, stále sa o ňom hovorí a to odvtedy, čo zrekonštruovali tepláreň Západoslovenských elektrární neďaleko Eurovey. „Tomu by sa tešil. Je to neuveriteľne krásne urobené!“
Možno si po výstave vo Zvolene lepšie uvedomíme, koho v Jurkovičovi máme a osvojíme si lepšie základné fakty o jeho živote. Dušan Samuel Jurkovič (1868 – 1947) študoval staviteľstvo vo Viedni, praxoval u Blažeja Bullu v Martine, potom u Michala Urbánka vo Vsetíne. Od roku 1899 pracoval ako samostatný architekt v Brne a po roku 1918 sa usadil v Bratislave. Vážime si a milujeme ho nielen pre jeho dielo, ktoré je aj poeticky krásne, aj racionálne elegantné, ale tiež pre jeho spontánne spravodlivé postoje v živote. On sa napríklad, hneď ako sa dozvedel o Štefánikovej smrti, spomína jeho vnučka, ponáhľal zo Skalice, kde práve s jej otcom bol, do Bratislavy a začal organizovať Štefánikov pohreb. A vytvoril mu mohylu krásnu ako sen. Tá zvečnila aj jeho múdrosť a básnickú dušu.
