Bol to práve Georg Baselitz, kto od roku 1945 významne formoval umenie a dokonale prevrátil konvencie, keď sa rozhodol postaviť umenie doslova na hlavu. Tvorcovia výstavy chceli ukázať jeho umelecké hľadanie novej metódy, kde podľa jeho vlastných slov „ešte nikto nebol“ – v celej radikálnosti. Študoval dejiny umenia, ktorým najprv agresívne protirečil, aby zo svojho rebelského postoja prišiel k vlastnému revolučnému stvárneniu.
Mal rád Muncha aj Picassa
V roku 1969 postavil Baselitz obrazy na hlavu. Na stenách Albertiny popri nich môžeme čítať citát: „Ak chce človek prestať vymýšľať stále nové motívy, no aj tak chce ďalej maľovať obrazy, potom je najbližšou možnosťou obrátenie motívu. Hierarchia, v ktorej je obloha hore a zem leží dole, je aj tak len dohodou, na ktorú sme si zvykli, ale ktorej človek vôbec nemusí veriť.“ Týmto prístupom sa Georg Baselizu zapísal do dejín umenia 20. storočia. Už desaťročia takto pracuje a označuje to za „najlepší spôsob, ako oslobodiť maľované od obsahu“ a „prinavrátiť sa k samotnému maliarstvu“.
Pozrite si tvorbu Georga Baselitza.
Týmto radikálnym odklonom od konvencií núti Baselitz pozorovateľa, aby zmenil svoje bežné nazeranie. Námet obrazu sa tak neutralizuje, čím sa Baselitzovi podľa kunsthistorikov podarilo dostať medzi abstraktnú a figuratívnu maľbu.
Namaľoval dolu hlavou Ženu v okne (1979), Čítajúcu ženu (1982), Akt (1972) aj Brezy (1972). Iný svoj obraz, tiež nazvaný Brezy, len o dva roky starší, namaľoval priamo na stránku z knihy, kde je francúzsky text Clair de Lune, čiže Mesačný svit. Pokiaľ ide o motívy, Baselitz niekoľkými ťahmi tuša, ceruzky či uhlíka načrtne bežné činnosti či predmety – pitie, jedenie, pozeranie z okna, bicyklovanie, vázu s kvetmi (napríklad Tulipány z roku 1983) či fľašu. Motívy redukuje na niekoľko základných geometrických tvarov. Sám umelec to komentoval: „Je dobré mať motív. Po prvé, zaobchádzate s ním ako so spomienkou, a po druhé, nemusíte sa zaoberať čerstvými problémami. Vonkajšok je ako vaše vlastné vnútro.“
Od 70. rokov sú pre Baselitza charakteristické energické, expresívne línie. Pripomína to umenie nemeckých expresionistov raného 20. storočia, ktoré na Baselitza zapôsobili svojimi živými farbami. Rovnako ho však fascinujú aj diela nórskeho maliara Edvarda Muncha, ich vnútorné napätie a nepokoj, čo vyvolávajú. Inšpiruje ho to pre vlastný obraz Zbožného muža z roku 1983.
Tam, kde nikto nebol
V Albertine sa tiež dočítame o Baselitzovej žene Elke Kretzschmar, ktorú spoznal na umeleckej škole v západnom Berlíne. Zobrali sa v roku 1962 a Elke sa tiež stala častým motívom jeho malieb a kresieb.
„Do roku 1969 som nikdy nemaľoval portrét svojej alebo akejkoľvek inej ženy. Až keď som začal veci stavať na hlavu, pomyslel som si, že by som ju mohol namaľovať, lebo tým by bolo všetko neutrálnejšie. Keď niekoho maľujete stojac na hlave, je ťažké dať mu výraz alebo aspoň konvenčný výraz. Výsledok je niečo nepredvídateľné.“ Navyše Baselitzova ženu mu nesedela modelom, maľoval ju spravidla popamäti alebo podľa fotky.
Je zaujímavé pozrieť si Baselitzov obraz nazvaný Elke a vedľa neho Moje žlté obdobie. Oba portréty sú súčasťou série Moje žlté obdobie, čím Baselitz odkazuje na Picassa a jeho modré či ružové obdobie. A o chvíľu už vidíme obraz nazvaný Zajac (1993). Autori expozície pripomínajú, že zajac je jedným z najviac zobrazovaných zvierat v histórii umenia – od Dürera po Beuysa, ktorí predstavujú dva extrémne protipóly. Tentoraz však Baselitz ani na jedného neodkazuje, skôr len znova láme naturalistický motív a vytvára z neho abstraktný tvar. Na stene môžeme čítať ďalší umelcov citát: „Necítil som sa ako niekto, kto pokračuje v tradícii, v rade s ďalšími umelcami a snaží sa len pokračovať tam, kde iní prestali. Vždy som sa nachádzal tam, kde ešte nikto nebol, vždy na začiatku.“
Ku koncu výstavy vidíme diela, kde sa Baselitz od roku 2015 zaoberal vlastným starnúcim telom. Maľoval akty seba a svojej ženy, často im odrezal hlavu, aby sa koncentroval na ovísajúcu kožu na rukách. Chcel tak humorne stvárniť nevyhnutnosť starnutia a dielo nazval Revolúcia v nás. Zaujímavé sú jeho Remixy – keď siahal po starších motívoch a maľoval ich nanovo, napríklad orla či les v žiarivých akvarelových farbách. Rád variuje aj motív kovbojských čižiem, čo sa spája s Baselitzovým záujmom o Karla Maya a jeho romány o Vinetouovi.
