Sprievodkyňa Dáša Holá sa z príchodu turistov teší. Kostol, v prízemí ktorého je svetoznáma kostnica, totiž už deväť rokov rekonštruujú, pričom celá obnova sa hradí len z turizmu. V roku 2021 sa práce museli výrazne spomaliť. Paralelne sa pracovalo na dvoch miestach – v exteriéri okolo kostnice a okolo rozobranej pyramídy z kostí (po rokoch sa rozpadávala, takže spráchnivené kosti museli nahradiť a znovu poskladať), pretože bolo potrebné staticky zaistiť pamiatku.
Celý kostol trpí závažnou statickou poruchou. Základ piliera, okolo ktorého pyramída stála, bolo nutné podmurovať a vystužiť, aby nedochádzalo k ďalšiemu poklesu kostola. Postupne zaisťujú ďalšie piliere, obnovujú schodiská…
Ale po poriadku. Pripomeňme, že Kutná Hora v stredných Čechách sa preslávila ťažbou striebra. To vraj objavili mnísi cisterciáni z kláštora v Sedlci, ktorý založil v roku 1142 pán Miroslav z Markvartíc. Súčasťou cisterciánskeho opátstva bol aj Kostol všetkých svätých, ktorý postavili v 14. storočí ako karner – teda skladá sa z dvoch kaplniek postavených nad sebou. Všetko sa to dialo za panovania opáta Heidenreicha, ktorý bol podľa sprievodkyne politikom, priateľom kráľa zodpovedným za jeho spoveď.
Svetlo aj tma hrobu
„Bolo preňho dôležité putovať do Jeruzalema a my teraz poputujeme do hornej kaplnky,“ vraví Dáša Holá. „Nie všetci ľudia navštívia aj hornú kaplnku, zaujíma ich tá podzemná, kde je kostnica, ale je to škoda, pretože obe kaplnky patria k sebe. Horná bola miestom plným svetla, v prvej polovici 14. storočia tu boli okná presklené, nad hlavami ľudí bola odľahčená hviezdicovitá klenba, podobná tej vo francúzskej Saint Chapelle. Malo to symbolizovať miesto plné svetla nad tmou hrobu – ak teda navštívime len hrob, pripravujeme sa o veľkú symboliku tohto miesta,“ vysvetľuje.
Vzápätí upozorní na náklon podlahy: „Ak sa na zem položí fľaša, začne sa sama kotúľať. Pod podlahou je totiž 13 metrov spraše a veže v západnej časti kostola spôsobujú, že budova je ťažšia a nakláňa sa už od stredoveku. Slávnemu Santinimu sa to nepodarilo zachrániť pri budovaní barokovej predsiene, ale dnešní reštaurátori si s tým poradili. V Kutnej Hore si každý nájde, čo hľadá – pre jedného je to lebka, pre druhého vtipné tričko, pre tretieho zaujímavé technické riešenia…“
Počúvame príbeh o opátovi Heidenreichovi, ktorý cestoval do Jeruzalema s diplomatickým posolstvom, vzal hrsť pôdy z poľa Hakeldama, kde pochovávali zomrelých pútnikov. V tejto pôde sa telá mŕtvych údajne rozložili už za 24 hodín. „Bola tam kaplnka s rovnakým pôdorysom ako táto v Kutnej Hore a pohrebisko pre nežidovských pútnikov v stredoveku. Heidenreich pôdu zo Svätej zeme rozprášil na miestnom cintoríne a založil sväté pole, kde sa nechávali pochovávať bohatí ľudia.“
Čítajte viac Barónka Sidonie Nádherná mala fascinujúci život. Priťahovala výnimočné osobnosti
Dáša Holá rozpráva o tom, ako bola Kutná Hora síce mocné, bohaté mesto, no v stredoveku bez kanalizácie, takže sa v nej šírili rôzne choroby. Len v roku 1318 v Kutnej Hore od hladu zomrelo 30 000 ľudí. „Dnes, keď má Kutná Hora 24 000 obyvateľov, sa nám to zdá nepredstaviteľné. No spomeňte si na brušný týfus, morové rany, husitské vojny či bitku pri Malešove – v stredoveku bolo na tunajšom cintoríne pochovaných vraj 60 000 ľudí. Dnešný, pomerne malý cintorín, mal v 14. storočí rozlohu tri a pol hektára. Kláštor sa rozhodol časti cintorína zmenšiť. To znamenalo zrušiť hroby a vymyslieť, čo s kosťami mŕtvych. Rozhodli sa ich skladovať v kostnici, čo bolo v Európe bežné.“
Memento mori
Sprievodkyňa pripomína, že slávne kostnice sú v rakúskom Hallstate aj v Paríži. „Ale v Kutnej Hore kosti použili na výzdobu a dizajn. To sem láka najrôznejších ľudí vrátane Ozzyho Osbournea, ktorý miestnemu farárovi napísal list, že by v kostnici chcel prenocovať. Farár to odmietol. Nečudujem sa. Viete, za výzdobou kaplnky v období rekatolizácie je memento mori, očakávanie nebeskej slávy, rímskokatolícka zbožnosť a estetika baroka.“
Foto: Ondřej Soukup
Keď sa po veľkej obnove v baroku v druhej polovici 18. storočia kláštor ocitol v dlhoch, cisár Jozef II. kláštor zrušil a väčšinu majetku skúpila šľachtická rodina Schwarzenbergovcov. Tí v 19. storočí financovali opravu budovy aj výzdobu z kostí a pozvali do Sedleca rezbára Františka Rinta z Českej Skalice, ktorý barokovú výzdobu ešte dotvoril. Z kostí vyrobil luster a doplnil aj schwarzenberský erb, do výzdoby zakomponoval svoje meno. Po obnove Schwarzenbergovci všetko venovali do priamej správy sedleckej farnosti.
Babička, dones mi lebku
Turizmus sa začal rozvíjať v 20. storočí: „Socialistické školstvo zrazu posielalo tretinu českého národa v detskom veku na exkurzie a školské výlety medzi kosti. Dodnes sa stretávam s turistami vo veku nad 75 rokov, ktorí mi rozprávajú svoje zážitky. Jedna milá pani mi hovorila, ako tu bola v 60. rokoch ako dieťa. Nechápala, že jej milovaná učiteľka ju zobrala na také strašné miesto. Vravela: Keby mi vtedy moja babička z výletu doniesla domov lebku, strašne by som sa bála, že sa babička zbláznila. A viete, čo mi dnes ráno povedala vnučka? Ach, babička, kúp mi tam lebku, všetky dievčatá v triede ju majú, len ja ju nemám.“
Sprievodkyňa Holá, pôvodom zo Slovenska, popisuje, ako sa zmenilo naše vnímanie toho, čo považujeme za normálne: „Mnohým sa nezdá cestovný ruch na cintoríne, no na druhej strane potrebujeme peniaze na opravu kultúrnej pamiatky. Niekomu sa zdá sto turistov denne v poriadku, no dvesto už priveľa, kde je primeraná hranica? Turizmus pred covidom bol u nás už neúnosný, v auguste 2019 chodilo medzi hrobmi denne dvetisíc ľudí.
Covid všetko vyriešil, až sme mali obavu, že nedokončíme rekonštrukciu. Dnes sa tešíme, že popri rekonštrukcii stíhame výstavy, koncerty, nočné prehliadky a prezentáciu umelcov, ako bol barokový Santini. Niektorí ľudia vravia: ja do kostnice nejdem, len na Santiniho. Ale ak chcete spoznať Santiniho tvorbu, musíte ísť do kostnice, pretože práve on je autorom pribudovanej barokovej predsiene, štukov v spodnej kaplnke aj autorom pôvodnej geometrie pyramíd z ľudských kostí.“
Hrdo nám oznámi, že všetky kosti sú pravé, pričom tie najmladšie majú 600 rokov. „Vyzerajú ako nové, ale prešli tou istou procedúrou ako v 19. storočí. Náš reštaurátor Tomáš Král používa rovnakú metódu ako František Rint – namáča kosti do kúpeľa z vápenného mlieka, čo ich vybieli. Nové kosti neprijímame, bol tu zájazd dôchodcov z Fínska, ktorí nám celkom vážne chceli darovať kosti ako materiál. To však nejde.“
