Pamiatkari – teda Pamiatkový úrad a Slovenské národné múzeum ako vydavatelia časopisu tento raz vyberali spomedzi 127 nominovaných návrhov najprv po tri z každej oblasti, až napokon určili víťazov. Ktoré z ocenených projektov stoja za to, aby si ich verejnosť viac všimla? „Určite všetky,“ hovorí presvedčivo Petronela Križanová, šéfredaktorka revue Pamiatky a múzeá. „Ak by som však mala vybrať, upriamila by som pozornosť na výnimočný objav rímskych mostov pri archeologickom nálezisku Iža pri Komárne, na významné stretnutie potomkov vlastníkov hradu Ľubovňa alebo na veľmi peknú výstavu Nevrátené, zostavenú z roztratených predmetov po šľachtickej rodine Andrássy z pôvodného mobiliára kaštieľa v Humennom.“
Revue Pamiatky a múzeá rozdalo ceny za veľmi významné počiny v oblasti kultúrneho dedičstva.
Rímsky betón drží dodnes. Aj na Slovensku
Tímu odborníkov z Archeologického ústavu SAV a Katedry klasickej archeológie Trnavskej univerzity v Trnave a ďalších inštitúcií sa podarilo na mieste rímskeho tábora v Iži pri Komárne potvrdiť existenciu pilierov rímskeho mosta. „Pochádza zo záveru 3. alebo zo 4. storočia a predstavoval prepojenie s materským táborom Brigetio (dnes Szőny, Maďarsko), bol dlhý zhruba 600 metrov a široký od 15 do 17 metrov,“ hovorí Miroslava Daňová z Katedry klasickej archeológie Trnavskej univerzity. Ako vidno, archeológovia skúmajú aj nálezy vo vodnom prostredí, sú to úplne nové metódy. Objavenie mosta na hranici Rímskej ríše s barbarikom je v európskom meradle mimoriadne vzácnym javom. A jedným z najvýznamnejších nálezov na území Slovenska za posledné roky.
„Objavili sme piliere mosta, ktorý bol zrejme vyrobený z kameňa, rímskeho betónu a drevených kolov a na nich pravdepodobne bola drevená nadstavba. Takýchto mostov je na hranici rímskeho impéria veľmi málo. Rimania zvládli neskutočné veci, rozpon pilierov bol 47 – 50 metrov, no na hraniciach stavali mosty iba na krátky čas. Kamenný most znamená, že niekto mal s týmto územím nejaké dlhodobejšie plány. Ktorý z cisárov to bol a aké mal úmysly, to musíme zistiť, sme len na začiatku dlhého výskumu. Potrebujeme ďalšie vzorky na bližšie datovanie vzniku mosta, aby sme ich mohli lepšie spojiť s érou panovníka. Potom nám už antickí autori prezradia, aké boli jeho úmysly, budeme vedieť lepšie spojiť tento most s konkrétnym historickým dianím,“ vysvetľuje archeologička. Miroslavu Daňovú okrem toho, že urobili objav mimoriadneho významu, teší aj to, že pri tejto práci vytvorili vynikajúci interdisciplinárny tím odborníkov. Vďaka spoločnosti Helicop majú mapu dunajského dna, takže presne vedia, kam majú ísť. Dokumentácia nálezov vzniká v spolupráci s Poriečnym oddelením polície, archeológovia ich zasa učia, ako si dokumentáciu pripraviť, a obec Iža všetkým vytvára zázemie. Archeologička verí, že tím bude môcť vo výskume pokračovať, na Trnavskej univerzite sa už dá študovať špeciálny predmet Archeológia pod vodou.
Foto: Pamiatky a múzeá
Ako vlastne objavili pozostatky mosta pri starom rímskom tábore, keď boli ukryté pod vodou? Ako vedeli, kde majú pátrať a že niečo zaujímavé nájdu? Či to bolo prekvapenie aj pre samotných archeológov? „V tejto oblasti sa už v 60. a 70. rokoch vybagrovali rímske kotvy aj kamenné oltáriky. Mysleli sme si, že tábor bol zásobovaný po vode, takže sme hľadali zvyšky rímskeho prístavu, ale namiesto prístavu sme našli most, jeho piliere, preto bola pre nás dôležitá mapa riečneho dna. Čím viac sme skúmali, čo sme našli, tým viac to pripomínalo rímske mosty. Ale prekvapenie to bolo!“ priznáva archeologička.
Ako to, že sa zachovali až doteraz? „Rímsky betón sa vyznačuje veľkou tvrdosťou, vďaka primiešavaniu sopečného popola rímske piliere odolajú aj vode a mnohé vydržali dodnes,“ objasňuje Miriam Daňová. Ako vraví, oblasť bola opustená, obyvatelia sa presunuli buď do Iže alebo smerom na Komárno, takže po Rimanoch sa na tomto severnom brehu už nestavalo. „Nanešťastie, celá pobrežná zóna bola v 70. rokoch vojenským cvičiskom pre vojská Varšavskej zmluvy, buldozéry to zrovnali so zemou, takže o niektoré informácie sme určite prišli. Ale určite nie o všetky,“ vyhlasuje a svedčí o tom aj najnovší výnimočný nález.
Dá sa niečo z mostových pilierov pri Iži uvidieť? „Rímsky vojenský kartel sa nachádza asi dva, dva a pol kilomera od obce Iža, proti prúdu Dunaja. Keď sa tam dnes postavíte, dovidíte na maďarskú stranu, ale inak nič, lebo piliere sú ponorené pod vodou a tie, čo sú pri brehu, sú zanesené štrkom. Zvažujeme ďalšie metódy výskumu, sme v kontakte aj s maďarskými kolegami, bol to predsa most, ktorý spájal, tak by sme ho mali skúmať ako jeden celok,“ dodáva Miroslava Daňová.
Čítajte viac MK protestuje proti zbúraniu národnej kultúrnej pamiatky v Trenčíne
Dobrodružná cesta za potomkami majiteľov hradu Ľubovňa
Najlepším podujatím v oblasti starostlivosti o kultúrne dedičstvo za uplynulý rok sa stalo stretnutie potomkov šľachtických rodín na hrade Ľubovňa. Princ Jan Lubomirski-Lanckoroński, gróf György VI. (Raisz) Lublóváry a gróf José Miguel Zamoyski de Borbón y Navarro sú potomkovia troch rodov, ktoré boli majiteľmi hradu a prijali pozvanie Ľubovnianskeho múzea, aby sa stretli na hrade v jednom čase. Ako sa múzejníkom podarilo zorganizovať takéto jedinečné stretnutie? „To stretnutie sa uskutočnilo posledný júlový víkend minulého roka, ale predchádzala mu desaťročná dobrodružná cesta. Zahral som sa tak trocha na Indianu Jonesa, aby som ich vyhľadal,“ priznáva riaditeľ Ľubovnianskeho múzea Dalibor Mikulík.
Foto: Pamiatky a múzeá
Potomkovia šľachtických rodov od čias znárodnenia s múzeom kontakt neudržiavali, a preto bolo prácne spojiť sa s nimi. „Hľadal som ich na kráľovskom dvore v Madride, vo Francúzsku na Azúrovom pobreží, v Luxembursku, v Maďarsku a v Poľsku, až sa nám napokon podarilo zorganizovať stretnutie potomkov po meči. Ich predkovia vlastnili hrad vo veľkom časovom rozpätí, od roku 1593 do roku 1944, a naším cieľom bolo, aby sa stretli v jednom čase na jednom mieste, na hrade Ľubovňa. Do poslednej chvíle, keď som čakal na letisku v Krakove a v Košiciach, som neveril, že naozaj prídu,“ spomína Dalibor Mikulík. Samozrejme, stretnutie nebolo jediným cieľom múzejníkov, múzejníci desať rokov s potomkami majiteľov hradu komunikovali, aby získali o hrade a jeho majiteľoch cenné informácie.
„Boli to významné európske rody, takže ich pôsobenie sa neobmedzovalo len na hrad Ľubovňa či na Spiš. Keď sme si získali ich dôveru, darovali nám viac ako tristo kusov vzácnych zbierkových predmetov, aj priamo z kráľovského dvora v Madride. Vďaka tomu sme mohli na hrade pripraviť krásne expozície, ako je komnata princezien de Borbón či expozíciu venovanú šľachtickým rodom hradu Ľubovňa. Samotné stretnutie potomkov niekdajších majiteľov hradu bola už len čerešnička na torte, ale veľmi príjemná,“ objasňuje riaditeľ Ľubovnianskeho múzea.
Foto: Pamiatky a múzeá
Ďalším generáciám toto jedinečné stretnutie pripomenie aj časová schránka, do ktorej zástupcovia troch významných šľachtických rodov vložili vzácne predmety – gróf Raisz do nej vložil pečatidlo rodu, gróf Zamoyski, vnuk španielskej princeznej Isabelly de Bourbon, daroval medailón z púte, ktorú rodina každoročne navštevuje, a princ Jan Lubomirski vložil rodostrom, genealógiu rodu. Najviac ma teší, že ocenili kvalitnú obnovu a neustálu starostlivosť o hrad Ľubovňa, je to ocenenie práce všetkých múzejníkov. Sú to páni s modrou krvou, no nemajú žiadne maniere, vždy je to o ľuďoch. Stali sa z nás priatelia a múzeu vďaka dôvere zverili vzácne historické predmety," dodáva Dalibor Mikulík.
Čítajte viac Koho tento rok ocenia pamiatkari? Návrhy na najpozoruhodnejšie diela možno podať online už len pár dní
Najlepšia výstava, najlepšia obnova
Komisia Revue Pamiatky a múzeá rozdala ceny aj v ďalších kategóriách. V kaštieli v Humennom otvorili vlani najlepšie hodnotenú výstavu, zostavenú z predmetov z pôvodného mobiliára kaštieľa. Výstava s názvom Nevrátené. Roztratené predmety po rodine Andrássy ukázala viac ako 200 predmetov, ktoré sa podarilo identifikovať. Prispeli k tomu aj interiérové fotografie zo začiatku 20. storočia, ktoré Vihorlatskému múzeu darovala Joy Olgyayová, pravnučka Alexandra Andrášiho.
Foto: Pamiatky a múzeá
Najlepšie zreštaurovanou pamiatkou sa stal Kostol sv. Jána Krstiteľa v Liptovskom Jáne, ktorý prešiel dôsledným a mimoriadne detailným reštaurovaním vrátane vzácneho mobiliáru. V priebehu piatich rokov na ňom pracoval tím odborníkov zo spoločnosti RestauArt, z Krajského pamiatkového úradu Žilina s podporou rímskokatolíckej cirkvi – Farnosti sv. Jána Krstiteľa.
Železnice SR boli ocenené ako investor, ktorý príkladne obnovil trakčnú meniareň v Hornom Smokovci, ktorá je funkčnou súčasťou Tatranskej elektrickej železnice od roku 1912. Ako stavba, ktorá významne dokumentuje industriálnu architektúru na Slovensku, sa stala Národnou kultúrnou pamiatkou.
Foto: Pamiatky a múzeá
Najlepšou publikáciou roka sa stal titul 20 rokov s pamiatkami, ktorý pripravil Krajský pamiatkový úrad Žilina v spolupráci s ďalšími subjektmi a spomedzi filmov, rozhlasových či televíznych relácií, internetových portálov a on-line databáz si vyslúžila prvenstvo relácia SK Dejiny z produkcie RTVS.
