V auguste 2017 totiž museli stovky tisíc Rohingov utiecť pred prenasledovaním v rodnom Mjanmarsku do Bangladéša. Kutupalong sa stal najväčším utečeneckým táborom na svete: žilo v ňom 600 000 ľudí a vyše 190 000 rodín. Po piatich rokoch žije v regióne milión ľudí, hoci životné podmienky sú prekérne a budúcnosť rodín neistá.
Cecconiho projekt dokumentuje krátkodobé i dlhodobé dôsledy migrácie. Rohingovia nútení prežiť nevedomky vyvolali niekoľko problémov: odlesňovanie, súperenie s divou zverou o obmedzený priestor a napätie s Bangladéšanmi, ktorí tiež bojujú o prežitie v neistých podmienkach. Dnes sa vraj životné podmienky o čosi zlepšili: tábory sú lepšie organizované, zaviedli sa zalesňujúce programy a buduje sa infraštruktúra.
Nevesta si číta na ceste
Len čo návštevník vstúpi do vedľajšej miestnosti venovanej dvom iránskym autorkám, ocitne sa v inom svete. Výstava Gohar Dashti, ktorá sa narodila v Iráne blízko hranice s Irakom v rok, keď medzi oboma krajinami vypukla vojna, sa volá Fragmenty spomienok. Z kurátorského textu sa dozvieme, že vojna trvajúca do roku 1988 rozdelila tisíce rodín, vrátane rodiny Gohar Dashti.
„Tento konflikt mal veľký vplyv na citový život mojej generácie,“ čítame slová fotografky a režisérky. Tá v sérii Today's Life and War zachytáva okamihy ilustrujúce rozpor – život ide ďalej napriek vojnovému spustošeniu. Vidíme tak surrealistické scény, kde pár sedí vo vraku auta uprostred pustatiny a na pozadí vidieť tank. Alebo si pár číta noviny pred bunkrom.
Práve táto séria fotiek z roku 2008 priniesla Gohar Dashti medzinárodné uznanie, vystavovali ju mnohé múzeá. Gohar Dashti tiež zaujíma vzťah človeka k životnému prostrediu. Jej portréty ženských tvárí zarámovaných raz vetvičkami s červenými bobuľami, konárikmi, inokedy mušličkami či dokonca rybami vo vode sú fascinujúce. Striedajú sa s pôsobivými fotografiami púští, lesov a rôznych typov krajiny.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
V druhej polovici miestnosti sa výstava prelína s fantastickými obrazovými výjavmi jej krajanky Maryam Firuzi. Až sa nechce veriť, keď človek číta, že nikdy nebolo jej zámerom stať sa fotografkou. Iránska režisérka ukončila štúdium perzskej kaligrafie aj filmovú vedu a až v priebehu štúdia objavila silu statických obrázkov. Kaligrafia ju podľa jej vlastných slov naučila disciplíne a oddanosti, maliarstvo jej ukázalo voľnosť výrazu a prostredníctvom literatúry sa naučila rozvíjať a formulovať svoje myšlienky.
Tie môžeme spoznať v jej originálnych fotografiách z cyklu Čítanie v teheránskych uliciach. Podľa rakúsko-francúzskeho kurátorského dua Lois Lammerhuber a Florence Drouhet sú to portréty s nabitou atmosférou, inscenované zábery v naaranžovaných kulisách, prekrývanie obrazov, zátišia. Raz si číta knihu nevesta v svadobných šatách sediaca uprostred mokrého priechodu pre chodcov, iná žena sústredene číta na námestí plnom napadaných listov a nevšíma si, že ju pritom ktosi fotografuje.
Fascinujúce fotografie čítajúcich žien v teheránskych uliciach
Priam rozprávkovo pôsobí fotka ženy v šatách z novín, ktorá drží v rukách knihu a pozerá sa na bieleho koňa vedľa nej, za chrbtom má zvodidlá a v diaľke svietiace výškové budovy… Nerušene si číta aj ďalšia žena sediaca uprostred autobusu plného ľahostajných ľudí a veľkých bublín, jednu má aj za hlavou a vytvára jej akúsi svätožiaru…
Od Jakubiska po Ondríka
Do známejšieho sveta nás pozýva štvrtá výstava – jej autorom je fotograf Miro Nôta a volá sa stručne: Portréty. Ide o tridsiatku osobností z oblasti kinematografie a audiovízie, ktoré Nôta zachytával počas posledných 30 rokov. Snímajúc typický klobúk z hlavy nás pomyselne zdraví Juraj Jakubisko, pred temnou oblohou pózuje vrkočatá Judit Pecháček, známejšia pod dievčenským menom Bárdos, vo svojej bohatej knižnici sedí Albert Marenčin a na schodoch stojí významný dokumentarista Peter Kerekes.
Nechýba ani fotografia Pavla Branka, uznávaného filmového historika a teoretika, čo sa dožil takmer stovky. Zo starších tvorcov nájdeme režisérov Petra Solana, Dušana Hanáka, zosnulého herca Mariána Labudu, ale aj kameramana Richarda Krivdu či mladého ospevovaného Martina Žiarana a Martina Kollára. Spoznáme Milana Ondríka, Petra Bebjaka, Martina Šulíka, Juraja Lehotského i Jara Vojteka. A za ženy sú tu Zuzana Piussi a Viera Čákanyová.
Ako pripomína kurátor výstavy Juraj Mojžiš, výber portrétov na výstave predstavuje len zlomok z rozsiahleho archívu Mira Nôtu (nar. 1972). Viac osobností ponúkne publikácia, ktorá vychádza pri príležitosti výstavy a krstiť sa bude 16. novembra o 17.00 hod. na Vysokej škole múzických umení. Podľa Mojžiša Miro Nôta naskicoval nezvyčajnú a nezvyčajne presvedčivú komunikačnú správu.
Pozrite si osobnosti na fotografiách Mira Nôtu
Miro Nôta ľudí z prostredia filmu začal fotografovať ešte počas štúdia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave na Katedre dokumentárneho filmu, keď začal fotiť svojich spolužiakov.
„Napriek tomu, že som študoval réžiu, viac mi vyhovovala práca s kamerou a fotoaparátom. Tým som pokračoval aj po škole – prestal som točiť filmy a odvtedy sa venujem iba fotografii. So štúdiom sa moja práca prelína v tom, že je vo svojej podstate výsostne dokumentaristická. Pri portrétovaní neštylizujem ľudí do mojej vízie ich osobnosti, ale snažím sa s nimi dopredu dohodnúť na tom, aby si sami vybrali priestor, v ktorom chcú byť odfotení, kde sa budú cítiť dobre a ktorý bude reprezentovať ich osobnosť. Chcem ju ukázať takú, aká je, nie takú, akú ju vidím ja,“ uzatvára Nôta.
