Páni, vystavovali ste už niekedy spolu? A v takých zvláštnych priestoroch, ako je konzulát africkej krajiny?
Juraj Čutek: Povedal by som, že sme spolu vystavovali často a veľmi nám to vždy spolu ladilo. Raz to bolo napríklad na výstave Slovenské divadlo v Prahe, a to v krásnych priestoroch Divadla Bez zábradlí. S Ivanom Pavlem sme vystavovali aj v Monaku. Keď spolu vystavujeme, vždy nás to ešte viac združí, lebo všeličo spolu pozažívame.
Môžete prezradiť niečo zo zážitkov? Dejú sa už dlho?
Ivan Pavle: Vystavovať sme spolu začali asi na konci minulého tisícročia. Keby som povedal storočia, to je nič. Na konci tisícročia je zaujímavejšie a honosnejšie – dnes sa musí preháňať. Všade, aj v umení. Vtedy sme teda vystavovali v krásnom Amsterdame a bývali sme v Delfte, u nášho priateľa. Pripravili sme celú sériu výstav Galérie Nova na svetovom trhu umenia a boli sme ako takí ťahúni. Odviezli sme exponáty, nainštalovali sme ich, robili sme tie neviditeľné a nevďačné roboty, ako vešanie obrazov a pekne sme ich zvládli. Som na Ďura zvyknutý. Nech mi čokoľvek príde na um a navrhnem to urobiť, on sa zamyslí a vyhlási: To by išlo. Ničoho sa nebojí. Keď sme riešili nejaké výstavy alebo výtvarné problémy, nikdy sa nezľakol. Hneď zobral ceruzku, nakreslil svoju predstavu a ja som do toho načmáral zasa svoj pohľad. Rozprávame sa výtvarne.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Hravo prekonávate všetky problémy?
Juraj Čutek: Keď Ivan hovorí, že pre mňa nie je nič problém, pripomenulo mi to jednu epizódu. Raz som sa podujal, že v Prahe pre nás zoženiem ubytovanie. Bolo to práve v čase, keď sme mali výstavu v Divadle Bez zábradlí. Našiel som inzerát, v ktorom niekto ponúkal ubytovanie v tichej vile s dobovým nábytkom. Tešili sme sa na noblesu starožitností, ale ukázalo sa, že ide o bežný, a to ešte dobre opotrebovaný nábytok z konca minulého storočia. Veľmi sme sa na tom rehotali, predstavovali sme si totiž romantickú vilu, a toto bola taká zrúcanina. Otočili sme to na humor a bývanie sme si užili. Smiech nám vždy pomôže. Umenie je síce vážna vec, dokáže veľmi ovplyvniť ľudí vážnymi odkazmi, ktoré do svojich diel umelci vkladajú, ale aj humor je dôležitý. S Ivanom zažívam úžasné pocity. On vie odľahčiť aj veci, ktoré sú naozaj vážne. Aj dnešný náročný svet sa s ním nezdá taký strašný. Vidím to pospájané aj v Ivanovej tvorbe. Sú to pre mňa „srdcovky“.
Vidím, že to medzi vami naozaj ladí, ale – naozaj sa nikdy nepovadíte? Máte aj rovnaký vkus a obľúbencov?
Juraj Čutek: Môj otec bol sochár zo skupiny Mikuláša Galandu, Anton Čutek. Títo výtvarníci boli veľmi známi, úspešní, ale v skupine sa „mydlili“. Oni si robili prieky medzi sebou a naťahovali sa aj s ostatnými skupinami. Naša generácia je iná. My si nahrávame a prajeme si. Ivan Pavle: Áno, my si obdivujeme navzájom svoje diela. A navzájom sa zbierame! Teda, chceme mať v zbierkach diela kolegov. Juraj Čutek: Našimi obľúbencami sú najmä naši kolegovia. Samozrejme, že svetoví umelci, na ktorých nedokážeme dosiahnuť, ako Picasso alebo Botticelli, to sú naše školy, to je niečo iné, ale my sa obdivujeme navzájom. Myslím, že žijeme lepším spôsobom ako naši predkovia.
Čítajte viac Onkológ Jozef Dolinský o vernisáži umeleckých diel na konzuláte Eswatinského kráľovstva. Naozaj umenie lieči?
Táto prehliadka slovenského umenia je venovaná Afrike. Boli ste už aj tam?
Ivan Pavle: Áno. Môžem hovoriť o Egypte, no neboli sme až na juhu, tam, kde je toto mladé Eswatinské kráľovstvo (do roku 2018 Svazijsko). To nepoznáme, ale budeme sa snažiť ho poznať a preniknúť aj tam. Juraj Čutek: Bol som v Afrike po prvý raz tento rok, v Maroku. Mal som výstavu v Tangeri a bolo to zaujímavé, ale keď hovoríme o Afrike, musíme povedať, čo znamená jej umenie pre sochárov! Práve pre umelcov ako Picasso či Henry Moore bola Afrika fundamentálny zdroj inšpirácie a aj sa k tomu priznávali. Aj ja mám niekoľko afrických sôch, ktoré som vymenil s jedným zberateľom za moje sochy, a pre mňa sú tie africké sochy ako šperky! Ivan Pavle: Áno, je to tak. Vždy sme aj my po tomto umení siahali.
Myslíte si, že aj slovenské umenie sa bude páčiť v Eswatinskom kráľovstve, ak tam bude raz vystavené? Pochopia nás?
Ivan Pavle: Určite, a keby nie, dôležitá je tá snaha pochopiť sa navzájom, spoznávať sa.
Hovorí sa, že umenie lieči a je aj diplomatom. Povie veľa bez slov.
Juraj Čutek: My sme zemití a keď prídu vystavovať Afričania – oni sú takí istí zemití – budeme si rozumieť. S Ivanom máme viac kamarátov Afričanov a s nimi je vždy dobre. Oni presne tak berú život, ako sa má brať – nie až tak vážne.
