Stihli ste všetko, čo ste si zaumienili na začiatku kariéry? Ste osudu vďačný za pekné príležitosti?
Architekt si niekedy plánuje, či skôr sníva, ako tú-ktorú príležitosť využije, čo urobí, ale život všetko zariadi sám. Niekedy neočakávane, pozitívne, niekedy šanca zmizne skôr, ako sa návrh dotvorí či naplní. Hlava mi funguje úžasne, ale telo už stíha menej, takže som vďačný za každé nové ráno, za pekne a zmysluplne prežitý deň.
Foto: Tomáš Pašteka
Na čom pracujete teraz?
Mám rozpracovaných niekoľko projektov a zámerov. To, že odovzdám hotový projekt, neznamená, že sa bude hneď realizovať. Taký je napríklad stav s rekonštrukciou paláca na Konventnej číslo 1 v Bratislave. Honosné sídlo na nároží Kozej a Konventnej dal postaviť v roku 1873 obchodník s knihami Gustav Heckenast.
Objekt obsahuje okrem fasád v slohu talianskej renesancie aj veľkú vstupnú halu na nároží so schodiskom, dva pôvodné kozuby. Vzácne sú tiež vnútorné lomené drevené okenice s pôvodným kovaním. Suterén objektu s valenými klenbami je zavlhnutý, čo je daň užívaniu po roku 1990. Rekonštrukcia bude obsahovať aj úpravu podkrovia zo sedemdesiatych rokov minulého storočia. Podobne, v štádiu procesu, je aj projekt rekonštrukcie psychiatrickej kliniky v Banskej Bystrici. Úplne v začiatkoch je štúdia komunitného centra ECAV v Dúbravke.
Čítajte viac Sto rokov architektúry - potešte sa modelmi známych stavieb na výstave
Bola Danubiana vaša najzaujímavejšia profesijná príležitosť, alebo sa to tak iba zdá nezasväteným?
Danubiana bola určite mojou životnou realizáciou. Nielen výsledkom, ale aj tým, ako vznikala, procesom uskutočnenia. Bol to neplánovaný sen v praxi – dobrý investor, úžasní kolegovia, rýchla realizácia. Danubiana je ako víno. Čím je staršia, tým je lepšia, presnejšie, tým väčšiu pozornosť púta. Pritom nezískala žiadnu architektonickú cenu, ale je v mnohých zahraničných bedekroch.
Vy sa architektúrou zaoberáte aj ako teoretik, historik či publicista. Ste autorom viacerých publikácií o Bratislave, nedávno ste vydali Architektonický atlas Bratislavy – Centrum roky 1990 – 2020. Pokračujete ešte v písaní?
Sám neviem, či som viac architekt, urbanista, či spisovateľ a vydavateľ. Práca na viacerých veciach súbežne ma baví. Keď sa nedarí jedno, prejdem na iné. Aj teraz som po roku oprášil ďalšiu publikáciu a Atlas industriálu Bratislavy. Predmetom sú najmä obdobia po roku 1950 a po roku 1990, ktoré nie sú ešte zmapované a popísané. Atlas industriálu bude mať ťažisko po roku 1960 a najmä v posledných tridsiatich rokoch, čo je obdobie, ktoré vôbec nie je zmapované a popísané. Popri parciálnych štúdiách, článkoch jestvuje len jedna publikácia od Viery Obuchovej, ktorá sa venuje zväčša starším objektom v pôvodne menšom meste. Priemysel sa ale rozvíjal aj neskôr a mnohé budovy či areály zanikli bez zaznamenania. Som v polovici a mám už 150 položiek.
Foto: Pavol Harum
Dostali ste sa vo svojej profesii niekedy aj do ťažkej situácie, keď ste nemohli niečo určené na zrúcanie zachrániť, alebo niečo dôležité presadiť? Aké možnosti má architekt dosiahnuť svoje?
Trápi ma neúspech PKO aj Istropolisu: sú to príklady nepochopenia kultúrneho odkazu budov vedením mesta a konkrétnymi investormi. Pritom sa dali obe významné budovy sčasti zachrániť, nebola však vôľa a zvíťazila pachuť peňazí a zisku. Naopak, pozitívne dopadla moja snaha o záchranu teplárne od architekta Jurkoviča. Je to niekoľkoročný proces s dobrým výsledkom. Na začiatku bola snaha o zdokumentovanie areálu, budovy plus zápis do zoznamu národných kultúrnych pamiatok a na konci úžasná rekonštrukcia.
Foto: Alto Real Estate
Ako dnes vnímajú ľudia na Slovensku architektúru? Zmenilo sa niečo od čias vašich začiatkov – rozumieme lepšie architektúre?
To, čo nás učili profesori v škole, stále platí: architektúra je odrazom spoločnosti. Takže môj dojem z vnímania architektúry spoločnosťou je skôr rozpačitý. Porovnanie napríklad so susednou českou scénou je v náš neprospech: koľko programov o architektúre je napríklad v televízii? Ako sa píše o architektúre v tlači? Našťastie, sú aj pozitívne príklady a dôležité je, že pribúda záujem najmä mladej generácie o architektúru.
Foto: Ľubo Stacho
Foto: Ľubo Stacho
Ako dosiahnuť, aby sa už nerobili chybné kroky? Čo je napríklad aktuálne pri rozumnom budovaní hlavného mesta?
Bratislave chýba vízia, bez ktorej nie je možné spracovať nový územný plán mesta.
Budete na to tlačiť?
Ja som pri zemi. Ak zaujme moja práca a moje výsledky hoci minimálny počet ľudí i kolegov, budem spokojný. Premýšľam a tvorím pre seba, ale dúfam, že to pôsobí aj na okolie. Odozva, hoci aj oneskorená, je dôležitá, ale na nič netlačím. Verím, že odozva existuje.
