Výstava VAL – Cesty a aspekty zajtrajška je aj vašou rozlúčkou s Galériou Slovenského rozhlasu na Mýtnej ulici, kde ste pripravovali zaujímavé a osožné prehliadky. Páčilo sa mi, ako ste ju pozdvihli, že sa o výstavách vždy hovorilo aj v rozhlase, čo násobilo účinok. Čím bola pre vás táto práca špecifická?
Mohol som naplno využiť skúsenosti a kontakty zo svojej takmer 40-ročnej praxe. Galéria Slovenského rozhlasu bola značne zanedbaná. V zimnej záhrade lietali holuby, časť priestoru zaberala muzeálna expozícia, panely boli opotrebované, sedačky dotrhané, osvetlenie úplne nedostatočné, lavičky obité, chýbal tu kamerový systém, galéria nemala svoju stránku ani logo, nevydávali sa katalógy. A hlavne, nemala koncepciu! Výstavy mali (okrem niektorých dávnejších, ako Nový slovenský obraz v roku 1988 v koncepcii Zuzany Bartošovej alebo niekoľko výstav v rámci Mesiaca fotografie v koncepcii Aurela Hrabušického a Václava Maceka) veľmi nízku úroveň. Vtedajšie vedenie poskytlo financie na nevyhnutnú opravu a dostal som na výstavnú činnosť voľnú ruku.
Pozrite si snímky z poslednej výstave v Galérii Slovenského rozhlasu
Kultúrna verejnosť si hneď všimla, že sa niečo deje. Podľa akého kľúča ste išli?
Rozhodol som sa robiť tematické projekty. Pre výstavu Sedem smrteľných hriechov / Sedem cností som vyzval siedmich autorov, aby na túto tému vytvorili diela. Vždy ma bavilo pohybovať sa aj naprieč históriou, a tak na výstave Nikdy nevystavené sme popri dielach 20. storočia ukázali aj románske, gotické či barokové diela.
Foto: archív Ivana Jančára
Vystavovali sme tiež neprofesionálne, ale veľmi dôsledne vybrané diela Art Brut. Alebo sme vyzvali 38 významných teoretikov, galeristov či zberateľov, aby vybrali po jednom obraze, ktorý ich najviac zaujal v rokoch 2000 – 2020, a potom sme ich všetky naraz vystavili. Výstava Ne(s)pútaní prezentovala tvorbu rôznych nonkonformných autorov. Výstava Péefka, nielen ako pozdrav bola zasa prechádzkou po neoficiálnom českom a slovenskom umení od začiatku sedemdesiatych rokov.
Foto: archív Ivana Jančára
Zasahoval vám niekto do vašich plánov?
Musím povedať, že do výstavného programu mi vôbec nikto nezasahoval, ale to bolo tak aj počas mojej 38-ročnej práce v Galérii mesta Bratislavy. Tam som mal však, ako riaditeľ, ktorým som bol 22 rokov, aj množstvo iných povinností.
Rozhlasová galéria pôsobila trochu ako „od macochy“, zostávala na pôde podniku a nebola dosť známa. Chodilo teraz viac ľudí?
Vždy skrývala obrovský potenciál! Skvelé priestory s rozlohou 1350 m2! Mnohí redaktori, či už z televízie alebo rozhlasu, radi chodili na naše výstavy a robili nám takú reklamu, akú nemala žiadna slovenská galéria. Cez našu galériu sa prichádza v rozhlase na koncerty a do štúdií. Za jeden večer si takto pozrie výstavu aj 700 ľudí. Okrem toho bola cez týždeň galéria otvorená aj pre verejnosť. Mimo premenných výstav som vybavil od rôznych nadácií a zberateľov zapožičanie monumentálnych diel pre vstupnú halu a zimnú záhradu bezplatne na päť rokov od významných slovenských umelcov.
Foto: archív Ivana Jančára
Čo si publikum pochvaľovalo a o čo záujemcovia prídu, keďže už svoj program nenaplníte?
Výstavy mali skutočne mimoriadne dobré odozvy, navyše sme takmer ku každej vydávali aj rozsiahle katalógy. Kolegyňa Danka Čarná robila výborné vzdelávacie programy a sprievody po budove tzv. pyramídy, o ktoré bol obrovský záujem.
Čítajte viac Ľudia hromadne zdieľajú obrazy Andreja Dúbravského. Za všetkým je kritika Šimkovičovej plánov
Museli ste už predtým čeliť snahám skončiť s týmto typom galérie v rozhlase? Mala by galéria iný osud, keby ste nevystavili obraz Andreja Dúbravského?
Po nástupe nového vedenia nám pred rokom a pol oznámili, že galéria musí z finančných dôvodov skončiť. Napokon, najmä vďaka kolegyniam, ktoré sa nás veľmi zastali, sme mohli pokračovať, i keď nám znížili rozpočet o 50 percent. Teraz nám opätovne oznámili zrušenie galérie, a to z finančných dôvodov. Samozrejme, chápem, že RTVS má znížený rozpočet na 0,12 %, a musí si plniť povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo zákona, takže ruší oblasti, ako je galéria. Na strane druhej, celkové náklady na galériu sú ročne približne 80-tisíc eur vrátane platov či energií, čo je približne 0,05 % z rozpočtu RTVS.
Minimálne toľko, ale skôr viac, som minulý aj tento rok pre galériu zohnal, aby sme mohli robiť skutočne kvalitné výstavy. Keďže sme verejnoprávna inštitúcia, tak sme podľa zákona nemohli získavať granty z verejných zdrojov. Takže som ich musel zháňať inde, u osvietených ľudí, ktorí nám finančne nezištne pomáhali. Našťastie takéto kontakty a vzťahy mám. Pri zohnaní takých finančných prostriedkov si teraz pri zrušení galérie pripadám, ako keby niekto zarezal sliepku znášajúcu zlaté vajíčka, aby sa dnes najedol. Nemyslím si však, že Galéria Slovenského rozhlasu má byť zrušená pre vystavenie obrazu od Andreja Dúbravského, hoci sú o tom mnohí presvedčení. Bolo to rozhodnutie generálneho riaditeľa Ľuboša Machaja. Môžem mu osobne zazlievať, že chce ukončiť činnosť galérie, ale trochu poznám jeho pohľad na umenie a verím, že takýto dôvod by mu ani nenapadol.
Aké máte pocity pri zavŕšení tejto etapy svojej práce? Zažili ste už niečo podobné?
Mám radosť z toho, že sa mi podarilo s kolegyňami a kolegami vybudovať niečo kvalitné, dojalo ma, koľko ľudí mi vyjadrilo podporu a delím sa s nimi o smútok, že táto galéria, ktorá mi mimoriadne prirástla k srdcu, musí skončiť. Bolo to krásne obdobie trvajúce dva a pol roka. V živote to už skrátka tak chodí, že sa niekedy musíme rozlúčiť aj s tým, čo máme veľmi radi.
Je výtvarný kritik pripravený diskutovať o umeleckých dielach aj na jednoduchšej úrovni, prihovoriť sa širšej verejnosti?
Snažím sa vyjadrovať tak, aby mi všetci rozumeli. Asi ako v tomto rozhovore. Pri každej výstave som mal viacero komentovaných prednášok, mali veľmi kladné odozvy, veľa ráz sme mali veľmi príjemné rozhovory.
Do čoho sa pustíte teraz?
Tento rok by som mal okrem výstavy VAL otvárať ešte tri výstavy, z toho jednu v Ženeve, druhú v Bratislave a tretiu v Marseille, mám rozrobené dve knihy, okrem toho som aj súdnym znalcom pre výtvarné umenie 20. a 21. storočia. Nudiť sa určite nebudem. Veľmi intenzívne som v poslednej dobe spolupracoval s Alexom Mlynárčikom, robím jeho bibliografiu a spolupracujeme na ďalších projektoch. Dávam dokopy články, ktoré o ňom vyšli v rôznych krajinách sveta, pracovalo na tom jedenásť prekladateľov.
Je úžasné, keď napríklad čítate v dobových francúzskych novinách z roku 1967 recenziu o tom, že Alexova výstava v Paríži je hlavnou udalosťou sezóny. Táto bibliografia má už približne 530 strán a ešte nie sme úplne hotoví. Alex bude mať v októbri 90 rokov a musím povedať, že mi dáva riadne zabrať, ale ja to beriem ako nádhernú možnosť zúčastňovať sa na jeho povestných Slávnostiach, ktoré sú napokon jeho celoživotným krédom. A, samozrejme, nemôžem pri svojom programe zabudnúť na svoju úžasnú manželku, dcéru s jej manželom, syna s manželkou a päť nádherných vnúčat.
Foto: Galéria Slovenského rozhlasu
Priblížte ešte aktuálnu výstavu – VAL. Pre mnohých bude prekvapenie, že slávny výtvarník Alex Mlynárčik začal spolupracovať s architektami Vierou Meckovou a Lajom Kupkovičom, ktorí pracovali v Stavoprojekte v Žiline. VAL sú vlastne ich iniciálky – Viera, Alex, Lajo?
Dalo by sa to aj tak interpretovať, ale skratka VAL v skutočnosti znamená Voies et Aspects du Lendemain. (Cesty a aspekty zajtrajška). Predstavme si situáciu na začiatku sedemdesiatych rokov, keď nastala normalizácia, a tvorbu mnohých výtvarníkov začali zakazovať, ich diela sa nemohli vystavovať v galériách, nesmelo sa o nich písať. Alex sa vtedy skontaktoval s Vierou Meckovou a neskôr sa k nim pridal aj mladší Lajo Kupkovič.
Robili projekty prospektívnej architektúry (odborný termín), ktorá bola špecifická futurologickými víziami, o ktorých vedeli, že sa nedajú v ich dobe realizovať, ale vedeli aj to, že v budúcnosti áno. Taktiež si boli vedomí, že ich práca nebude v danej dobe oceňovaná a že za ňu nedostanú ani halier. Do roku 1994 vytvorili osem takýchto, po všetkých stránkach precízne prepracovaných, projektov. Na niektorých pracovali aj 15 rokov. Aj vo svetovom kontexte to bolo neskutočné predbehnutie doby, v súčasnosti sa už podobné projekty aj realizujú – napríklad futuristické mesto Neom v Saudskej Arábii za 500 miliárd dolárov. Samozrejme, že výstava dokumentuje ich umelecké aj osobné priateľstvo. Žiaľ, Viera Mecková je na tom v súčasnosti zdravotne veľmi zle.
Zdá sa mi symbolické, že v budove Slovenského rozhlasu, zvanej aj obrátená pyramída, je na záver určitého cyklu práve takáto výstava. To by sa architekti, tvorcovia budovy rozhlasu, ktorí tam kedysi naplánovali aj galériu (Svetko, Ďurkovič, Kissling), tešili, ako sa dobre využíva a že tam majú výstavu aj kolegovia architekti. Čo bude ďalej? Vraj teraz sa v galérii už len tak niečo zavesí. Bude si o tom rozhodovať samotný rozhlas? Neľutuje, že príde o prestížny projekt, ktorý by sa dal práveže ešte lepšie využiť? Iste ste mali dobré nápady.
Ja som mal už pripravený výstavný program na celý rok. Zatvorením galérie skutočne príde RTVS o mimoriadne prestížnu záležitosť, ktorú sa nám podarilo vybudovať. Ak si tam zavesia na dlhú dobu pár obrazov z ich majetku, ktoré sú zväčša len priemernej, niektoré aj podpriemernej kvality, tak to bude smutná degradácia galérie. Hlavný architekt tejto budovy Štefan Svetko bol môj príbuzný, mal som ho veľmi rád a toto by ho určite nepotešilo, ako to nepoteší všetkých ľudí zaujímajúcich sa o našu kultúru.
