Expozíciu otvára rekonštrukcia Želibskej prvej – dnes už legendárnej – výstavy, ktorú mala v roku 1967 v bratislavskej Galérii Cypriána Majerníka. Na dvoch poschodiach Esterházyho paláca pripomína umeleckú dráhu výtvarníčky, ktorá vstúpila na československú výtvarnú scénu v šesťdesiatych rokoch 20. storočia.
„Želibská prekračuje normy, hranice, zákazy, stereotypy a zaužívané pravidlá, poukazujúc na ich relatívnosť. Išla solitérnou cestu, napríklad čo sa týka telesnosti. Rovnako ako iní autori jej generácie neostávala pri maľbe, išla k objektu, enviromentu, pracovala so svetlom, zvukom. Bola pomerne scestovaná, takže vedela, čo sa deje vo svete a veľmi intenzívne na to reagovala,“ povedala kurátorka Vladimíra Büngerová.
Žena a jej telo
V centre pozornosti Jany Želibskej vždy bola žena. Vo svojej tvorbe rozohráva témy intimity, tela, telesnosti a vzťahov žien a mužov. Neraz je označovaná za prvú predstaviteľku feminizmu na Slovensku.
„Ak som bola programovou feministkou, potom som ňou bola celkom nevedomky. Môj pohľad na ženu je rovnaký ako na muža. Od úsmevno-kritického až po sarkastický. Jednoducho iné skúsenosti nemám a iným iné nezávidím. Moje prežívanie je veľmi, opakujem, veľmi súkromné, a tak všetky získané "informácie“ prerábam, posúvam, dotváram. Čiže hrám sa," uviedla Jana Želibská. Chrám lásky, ktorý vybudovala v erotikou pulzujúcom diele Kandarya – Mahadeva, mal premiéru v pražskej Špálovej galérii koncom 60. rokov, na Slovensku je vystavený po prvý raz.
Rodáčka z Olomouca absolvovala štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v roku 1965. Atmosféru študentských nepokojov zažila v roku 1968 Paríži, kde bola na študijnom pobyte. Na príchod okupačných vojsk zareagovala po návrate aj umelecky. Napríklad aj vystaveným obrazom Triptych. „Dve radostné hippies ženy a v strede akoby mŕtva žena. Rozlúčka so šesťdesiatymi rokmi, priamo reagujúca na príchod vojsk Varšavskej zmluvy, bola doteraz známa len z publikovaných fotografií,“ vysvetlila Vladimíra Büngerová.
Začiatkom sedemdesiatych rokov vykázali normalizační strážcovia čistoty socialistického realizmu umenia Janu Želibskú z výstavných siení. Napriek zákazu tvorila ďalej. Organizovala rôzne akcie, ktoré dokumentovala fotografiami. Napríklad Malú módnu prehliadku vo svojom byte, dekorovanom erotickými fotografiami. Navrhla kolekciu šiat, v ktorých sa vtipne pohrávala so symbolmi ženskosti, kolekciu šperkov a pre pozvaných hostí urobila módnu prehliadku. Tvorila v prírode, v ktorej objavovala iným očiam neviditeľné obrazy.
„Moje akcie zo 70. a 80. rokov sú predovšetkým príbehy, ktoré sa udiali medzi prírodou a ženou. Ženou hoci zastúpenou kosoštvorcom kameňa, preťatého ostrým steblom trávy. Bolo v nich veľa humoru, ale aj mýtu o prapodstate prírody a ženy. Prapodstata rodiacej ženy, nie? Hravo sa s ním spájalo telo ako príroda s prírodou tela,“ uviedla Jana Želibská.
Zákaz dotyku
Patrí k priekopníčkam v umení inštalácie, aj v umení videoinštalácie. Vo svojich dielach spája viaceré druhy umenia – obraz, akciu, hudbu, zvuk. Pri putovaní expozíciou objaví návštevník aj video Zákaz dotyku, ktoré dalo výstave názov. Trvá viac ako tridsať minút. V priestore, zdobenom rokokovými freskami, tancujú mladé nahé performerky. „Reagovali na hudbu, zvuky a kameňa sníma fragmenty ich tiel aj fragmenty fresiek. Vytvára to zvláštne orgamenty,“ vysvetlila kurátorka Lucia Gregorová.
Mýty, rituály, náznaky, inotaje… Jana Želibská ponúka hru na odkrývanie, čo všetko zakódovala do svojich diel. A provokuje otázkami, ktoré kladie, aj znakmi, ktoré do obrazov, objektov či videoinštalácií vkladá. Nechýba humor, ktorého optikou vníma svet. „Prekvapujúce bolo pôsobenie diel Jany Želibskej v priestore. Mnohé z nich boli známe len z čiernobielych fotografií, o niektorých sme ani netušili, že patria k sebe,“ dodala Lucia Gregorová.
Výstava Jany Želibskej Zákaz dotyku, ktorá mapuje umelecké objavovanie výraznej osobnosti alternatívnej scény, bude v Slovenskej národnej galérii do 17. marca. Je z kategórie tých, ktoré by ste si nemali nechať ujsť.
