Po mŕtvici v roku 2002 nevyzerala ďalšia spevácka kariéra Václava Neckářa ružovo. „Ten si už nezaspieva,“ hovorilo sa o ňom. Choroba spevákovi poškodila hlasové centrum a vymazala z pamäti texty všetkých piesní, ktoré kedy spieval. Musel sa znovu učiť hovoriť a popritom sa starať o chorú manželku, ktorá chodí pravidelne na dialýzu. Človek sa len ťažko ubráni obdivu a otázke: „Ako to len všetko zvláda?“
Obľúbené slovenské slovo? Ľúbim!
Václav Neckář ani dnes nerozpráva celkom bez problémov, iskra v jeho oku je však neprehliadnuteľná. Úspech piesne Půlnoční prišiel v čase, keď už niečo podobné nečakal. „Bol to zázrak,“ hovorí pomaly s nesmelým úsmevom. Je vidieť, že ho rozprávanie vyčerpáva, a preto jeho myšlienky dokončuje brat Jan.
„Za úspech vďačíme najmä internetu. Inak by videoklip aj samotná pieseň asi zapadli prachom v televíznych a rádiových archívoch. Myslím, že aj tento úspech dokazuje, že hudobná dramaturgia niektorých staníc by mohla byť odvážnejšia. Mali by dávať priestor aj pôvodným piesňam, nielen točiť dookola tie isté zahraničné hity. A pod domácou hudbou myslím aj slovenské skladby.“
Slovenskú pieseň s názvom Pár sladkých múz tento rok nahral aj Václav Neckář. „Bolo pre mňa ťažšie naspievať pieseň po slovensky ako po česky, ale som rád, že ma Peci Uherčík a Vojto Scherhaufer oslovili. Veď naposledy som nahral slovenskú pesničku v roku 1971. Vtedy to bolo Maľovanie na plot od mojich kamarátov Paľa Hammela a Kamila Peteraja.“
A aké slovenské slovo sa mu páči najviac? Keďže ide o romantika telom aj dušou, nie je prekvapením, že práve slovíčko „ľúbim“. Slovenčina sa páči aj Honzovi Neckářovi. „Je mäkšia. Slováci sú temperamentnejší ako my, takže to spolu dobre ladí,“ zamýšľa sa. „Slovenské dievčatá z východu máme aj vo fanklube. Aj keď z nich sú tiež už babičky.“
Diéty nie sú preňho
Spevák dnes zvláda niekoľko koncertov týždenne a dosť cestuje. Možno aj preto je jeho obľúbeným miestom vilka v pokojnej časti Prahy. Tam je doma, má pokoj, môže oddychovať a rozjímať. Ani pre inšpiráciu nemusí chodiť ďaleko. Múza a túžba spievať ho totiž prepadávajú v kúpeľni. Hoci sa Honza snaží brata naučiť na viac pohybu a zdravú stravu, celkom sa mu to nedarí.
„My Neckářovci sme od prírody leniví. Najradšej by sme len vylihovali. Ale snažím sa, aby sa brácho vyhýbal ťažkým jedlám a jedol aj podľa toho, koľko je hodín. Pečivo či ovocie by napríklad už večer jesť nemal. Vtedy už len zeleninu,“ vysvetľuje Honza. Pri pohľade na Vaškov potmehúdsky úsmev je však jasné, že diétovanie a pohyb asi nebudú jeho silnou stránkou. „Určite hreší,“ konštatuje Honza. „Ja s ním držím diétu a mám šesť kíl podváhu, zatiaľ čo on má šesť kíl navyše. To sú jasné počty.“
Bratov spája rovnaká krv a desiatky rokov spolupráce, napriek tomu sa však dokážu pohašteriť. „Hádame sa každý deň. Sme na to zvyknutí už od detstva, ale to nie sú hádky na život a na smrť. Ide skôr o také pošťuchovanie alebo výmenu názorov. A kto najčastejšie vyhráva? "Brat síce niekedy uzná, že mám pravdu, ale povie: bude to podľa mňa. On je starší, je zvyknutý z detstva. Okrem toho, našu prácu predáva jeho tvár, on nesie zodpovednosť a riziko,“ hovorí Honza Neckář.
Oscara získal aj „bez talentu“
Tvár Vaška Neckářa poznajú nielen hudobní, ale aj filmoví fanúšikovia. Mal len niečo cez dvadsať rokov, keď si zahral v oscarovom filme Ostro sledované vlaky. „K tejto úlohe prišiel Vašek náhodou. Produkčná ho videla v televízii, povedala si, že by mohol byť ten pravý a pozvala ho na kamerové skúšky. Zaujímavosťou je, že o rovnakú úlohu mal záujem aj samotný režisér Jirka Menzel. Keď však uvidel Vaška, rozhodol sa, že sa na túto rolu hodí viac. Takže to bola vlastne veľká náhoda a šťastie,“ spomína hudobník.
Hneď prvá veľká réžia Jiřího Menzela a herecký výkon Václava Neckařa priniesli následne filmu Oscara. Na začiatku kariéry tak získali vlastne všetko, čo mohli. Pre speváka to bolo určité zadosťučinenie – nevzali ho totiž na DAMU, pretože vraj nemá talent. „S Jirkom Menzlom sme nakrútili aj druhý film Skřivánci na niti, ktorý skončil v trezore. Potom som mal asi čierny bod a už ma veľmi neobsadzovali. Bolo mi to ľúto, pretože som pôvodne chcel byť hercom,“ spomína spevák. Jeho brat dodáva: „Vaškovi vždy herci hovorili: ty by si mal skôr spievať. A speváci mu zase vraveli: mal by si radšej hrať. Asi sa obe skupiny chceli zbaviť konkurencie,“ hovorí s úsmevom Jan.
Mikrofón pre Havla a Dubčeka
Kamarát súrodencov Paľo Hammel sa do minulosti nedíva veľmi rád, bratia Neckařovci sú pravým opakom. „Sme už v tom veku, keď sa človek pýta: čo mi zostalo? Spomienky a pár fotiek,“ hovorí Honza. Neraz si zaspomínajú aj na 17. november. Vašek ležal chorý v posteli, mladší Jan nechýbal v uliciach Prahy. Dodnes má v živej pamäti najmä jednu udalosť. „Keď nás pri obchodnom dome Máj zastavili a nepustili ďalej na Václavské námestie, boli sme vlastne uväznení medzi domami, policajtmi a radlicami. Držali nás tam vyše dvoch hodín, bola zima a všetci vrátane policajtov boli unavení. Potom si vpredu niekto čupol a nasledovali ho aj ostatní. Zrazu tam bolo dvetisíc tichých, vyčerpaných ľudí v podrepe. Ticho zrazu narušila postava v kožuchu a baranici, ktorá sa vztýčila asi päť metrov odo mňa. Bol to herec Petr Haničinec, ktorý začal s pátosom spievať hymnu. Všetci sa k nemu pridali a bol to úžasný moment,“ spomína Jan Neckář.
To, čo nasledovalo, však nebolo až také príjemné. Dav vytlačili pod arkády, kde bola pre účastníkov pripravená trestná ulička, ktorou každý musel prebehnúť a policajti ho bili obuškami. „Ja som svoju budúcu manželku chytil pod pazuchu a hovorím: "Počuj, neboj sa, prejdeme, ako by sme tu boli len na prechádzke, nepozeraj doľava, doprava, tvár sa, že sa ťa to netýka! A tak sme prešli a policajti sa nás ani nedotkli.“
Nie každý možno vie, že počas nežnej revolúcie rozprával Václav Havel či Alexander Dubček do mikrofónu Vaška Neckářa. „V Melantrichu bola len slabá aparatúra. Keďže my sme mali ako kapela jednu z najsilnejších, dohodli sme sa s chlapcami, že ňou pomôžeme. Samozrejme, len jedna aparatúra na ten obrovský priestor nestačila. Rozmýšľali sme s technikmi, ako by sme ich vedeli prepojiť. Nechceli sme použiť káble, lebo by ich mohla polícia jednoducho prestrihnúť. Vtedy mi napadlo poprepájať ich bezdrôtovo pomocou vysielačiek, ktoré spájali gitary s aparatúrou. My sme mali len dve, ale ďalšie nám doniesol priamo pod Melantrich David Koller z Lucie. Takto sa ozvučoval Václavák – gitarovými vysielačkami. Takže aj bigbít má trochu zásluhu na pokojnom priebehu revolúcie a na tom, že ľudia mohli počúvať Havla, Dubčeka či Martu Kubišovú.“
