Na starých základoch
Bola dôležitým medzníkom v hudobnej kariére skupiny, ktorá dodala rocku majestátnosť a vymedzila zvuk a skladbu progresívneho rocku na ďalšie desaťročia. Pink Floyd sa počas svojej počiatočnej éry na čele so schizofrenikom Sydom Barrettom začlenili medzi londýnske psychedelické hnutie, ale Dark Side of the Moon ich posunul o level vyššie. Ani rozpačitý dvojalbum Ummagumma, ani príjemný Atom Heart Mother či atmosférický Meddle kapele nepriniesli status tých najväčších. Ich čas prišiel až v marci 1973. Samotné piesne na legendárnej nahrávke pritom vo veľkej časti tvoria práve materiály, ktoré sa na predošlé albumy nezmestili.
Štvorica David Gilmour, Roger Waters, Rick Wright a Nick Mason bola v tom čase už skupina profesionálov. Plánovanie a stvorenie svojej ôsmej štúdiovky prerušovali dovolenkami s rodinou a neustálymi koncertmi. Nahrávanie desiatich skladieb prebehlo v londýnskom štúdiu Abbey Road bez stresu alebo hádok, ktoré poznačili kapelu pri jej neskoršej existencii. Dark Side of the Moon vznikal ľahko aj podľa slov albumového inžiniera, hudobníka a zvukového experimentátora Alana Parsonsa, ktorý jeho smerovanie ovplyvnil.
Pompéznosť aj tlkot srdca
Dôvodov veľkého úspechu tohto počinu je niekoľko. Po prvé sú to samotné skladby s myšlienkou a nápadom, ktoré tvoria mozaiku albumu a majú zmysel tak jednotlivo, ako aj v celku, pripomínajúc vyše štyridsaťminútový príbeh. Hitový potenciál Money alebo Time s ústrednými melódiami, ktoré nemajú ďaleko od popu, v kombinácii s prepracovanými aranžmánmi sú výborné už na prvé počutie a so zvyškom sa poslucháč zoznamuje v rámci podmanivého kontextu.
Ďalším bodom je zvuková a elektronická časť, teda inovátorské postupy a experimenty, ktorým sa Pink Floyd nikdy nebránili. Pompézne zvukové koláže, tlkot srdca a dialógy uprostred skladieb právom vytvárajú dojem, že ide o mimoriadne detailnú prácu, kde sa akoby zázrakom všetko dostalo na svoje miesto. Ak existuje v populárnej hudbe nadčasové umenie, dosiahol ho práve Dark Side of the Moon. Znie stále sviežo a moderne a aj po dlhom čase od jeho uvedenia je pri jeho počúvaní stále čo spoznávať bez patetického dychu nostalgie.
Kvalita albumu je tak veľmi ťažko napadnuteľná až sa skupina s jeho slávou len ťažko vysporiadavala pri každom svojom nasledujúcom výstupe. Napriek tomu, že Pink Floyd vydali ešte niekoľko veľkých počinov ako Wish You Were Here, The Wall či Division Bell, porovnávaniu s DSOTM sa nikdy celkom nevyhli. Megalomanstvo, ktoré v ich prípade nie je negatívom, ale poznávacím znakom, sa pri Dark Side of the Moon a sprievodnom koncertnom turné prejavilo naplno a dodalo smerovaniu rockovej hudby svoj špecifický ráz.
Ako bude znieť album v predvedení austrálskych hudobníkov, zistia 13. mája návštevníci Zimného štadióna Ondreja Nepelu v Bratislave. Posledný remaster tohto diela vyšiel spolu s doplňujúcim materiálom pod názvom Why Pink Floyd…? pred dvoma rokmi.
