Andrej Šeban: Slovenská hudobná scéna upadá

17.03.2013 12:00
Andrej Seban
"Slovenská scéna je pomerne malá a ťažko prežíva," vraví Andrej Šeban. Autor:

Andrej Šeban patrí medzi najuznávanejších slovenských hudobníkov. Hoci kritizuje stav slovenskej hudobnej scény a repertoár slovenských rádií, povinné percentá slovenskej hudby by nepredpisoval. Tvrdí, že začať s výchovou k hudbe treba v detstve a sám pomáha mladým hudobníkom prostredníctvom gitarovej školy, ktorá vychádza na dvd nosičoch.

, Onedlho vychádza ďalšie dvd vašej gitarovej školy – čo vás inšpirovalo k učeniu cez obrazovku?
Keď som bol mladý, každá informácia týkajúca sa gitary a celého hudobného sveta mi bola veľmi vzácna. A hlavne od niekoho, kto mi bol sympatický, alebo niečo pre mňa znamenal. A keďže už mám isté skúsenosti, myslel som si, že je dobré odovzdať ich ďalej. Preto keď mi Tomáš Lukačka, ktorý sa dnes stará o kapelu, navrhol, či by sme niečo také nespravili, súhlasil som. Ohlasy boli celkom fajn a onedlho by mala vyjsť aj druhá časť. Hádam som niekomu takto pomohol.

Baví vás aj učenie naživo?
Učím rád. Vďaka vysvetľovaniu či ukazovaniu vecí sa popri žiakovi veľa naučí aj sám učiteľ. Ten proces je veľmi zaujímavý pre oboch.

Niektorí z nás nemali v detstve z hudobnej výchovy veľký zážitok. Aký by mal byť jej dobrý učiteľ?
Nútiť deti na hudobnej výchove písať husľové kľúče a podobne je nezmysel. Páči sa mi myšlienka, že učiteľ hudby by mal svojich žiakov vychovať k láske k hudbe. Dobrý učiteľ dokáže každého naučiť aspoň trochu hrať na hudobný nástroj. Ale v prvom rade by mal svojich žiakov voviesť do sveta hudby, ukázať im jeho krásu. Je to dar, ktorý ich bude sprevádzať celý život. Pretože nie každý vie počúvať hudbu. Aj to sa treba naučiť.

Spomínate si na svojich učiteľov?
Veľmi dobre. S pribúdajúcim vekom sa objavovali stále noví a noví. Dlhé roky som chodil k Borisovi Turzovi a teraz navštevujem hodiny spevu u pani Bílkovej. Vždy som veľmi rád chodil pravidelne na hodiny a užívam si to aj dnes. S učiteľmi sa stretnem aj v štúdiu, alebo počas hrania. Všeličo som sa vďaka nim naučil. Vtip je totiž v tom, že človek sa učí stále. A keď je pozorný, tak si z každej vypočutej hudby či odohraného koncertu zoberie aspoň drobnú informáciu. Niekedy s ňou pracuje hneď, inokedy sa vynorí až po čase. Ten proces je nekonečný, rovnako ako celé hudobné univerzum. Keď sa tým začnete zaoberať, zistíte, že pracujete s nekonečnom. Je to zvláštny pocit.

Máte už svoje meno, neprekáža vám trošku, keď vás v niečom poučí mladší človek či učiteľ?
Nie, nie, nie! To by bol najväčší omyl. Ako povedal Frank Zappa, myseľ je ako padák – funguje len vtedy, keď je otvorená. A keď tam začnú hrať úlohu hlúposti typu ten je mladší, krajší, bohatší, je zle. Človek nikdy nevie, kde sa tá informácia nachádza, kedy ho zrazu trkne. Mne je jedno, či sa niečo naučím na koncerte amatérskej skupiny, alebo pri rozhovore s vynikajúcim profesionálom.

Pred časom ste povedali, že mladí muzikanti na tom s remeselnou zručnosťou nie sú najlepšie. Aké boli reakcie okolia?
Viem, že sa môj výrok mnohých dotkol. Ale mal som z mladých chalanov dojem, že na sebe málo pracujú. Našli sa aj takí, ktorí moje slová pochopili úplne inak a povedali mi, že ich vlastne nakopli do roboty. Takže tie isté slová sa dajú pochopiť rôzne.

Prečo sa im podľa vás nechce na sebe až tak pracovať?
Myslím, že úlohu zohráva prostredie, v ktorom sa muzikanti pohybujú. Slovenská scéna je pomerne malá a ťažko prežíva. Hudobníci to nemajú jednoduché. Preto držím palce všetkým, ktorí majú odvahu siahnuť na hudobný nástroj, pokúsiť sa hudbou živiť a spraviť ju svojím hlavným povolaním. Nie je to vôbec ľahké.

Môže však v takej malej krajine ako je Slovensko existovať väčšia hudobná scéna?
Neviem. Asi nie. Ukazuje sa, že hudobná scéna presne zodpovedá charakteru krajiny, ako aj celej spoločnosti. Mne sa zdá neduživá a upadajúca. Médiá muzikantov nepodporujú, muzikanti sa málokedy podporujú navzájom, pomaly tu už nebudú ani naozajstné nahrávacie štúdiá. Ja si dokonca myslím, že už dnes tu žiadne nie sú.

Andrej Šeban sa venoval už odmalička - najskôr...
Andrej Šeban sa venoval už odmalička - najskôr študoval hru na klavír, neskôr klasickú gitaru. Autor: Ľuboš Pilc

A ako sú na tom mladí diváci – sú rovnako pozorní ako tí starší?
Mám rád všetkých divákov, hoci samozrejme nie sú všetci rovnako pozorní. Som šťastný, keď prídu na koncert, reagujú na hudbu a potom odchádzajú s dobrým pocitom. Keďže sme robievali po koncertoch aj autogramiády, mohli sme sa s ľuďmi aj porozprávať. Ich reakcie boli vždy veľmi fajn.

Aký kompliment vám po koncerte urobí najväčšiu radosť?
Komplimenty sú príjemné, ale poteší ma akákoľvek reakcia. Z istého pohľadu dokonca aj tá negatívna. Extrémne ohlasy – či už pozitívne alebo negatívne, majú v sebe určitú silu. Netešia ma skôr nemastné-neslané reakcie. Tie sú veľmi smutné.

A názory hudobných kritikov – majú zmysel?
Zmysel hudobnej kritiky vidím asi len v podpore hudby. Mala by fungovať na hudobnej scéne ako katalyzátor, ktorý celé dianie na nej urýchľuje. V krajinách, ktoré sú na tom lepšie, sa novinári starajú, aby kapely a scénu ako takú podporovali. To neznamená, že o nich napíšu vždy dobre. Ale snažia sa nájsť aj to pozitívne, uvedomiť si kontext, v ktorom sa ten počin odohráva a čo pre hudobnú scénu znamená. Myslím, že to tu chýba. Keď človek číta niektoré recenzie alebo postoje kritikov, nie sú vždy úplne erudované.

Počas svojej kariéry ste vystriedali mnoho kapiel. Za ktorou vám je najviac ľúto?
Už tak neuvažujem, pretože je to len strata času. Všetko bolo tak, ako bolo a asi aj malo byť. Je nezmysel rozmýšľať, čo by bolo keby. A keď aj na mňa taká myšlienka príde, okamžite ju posielam preč. Pri obzretí sa vzad sa skôr snažím zistiť, kam ma to dianie posunulo, ako ma sformovalo. Snažím sa z minulosti aj poučiť a vyvarovať sa chýb.

Neľutovali ste niekedy, že ste odmietli ponuku Kamila Peteraja, aby ste išli do Modusu?
Ani na sekundu, nikdy. Vtedy som mal, naopak, jednu z jasnozrivých chvíľ.

Život v kapele musí byť pomerne zložitý. Ako sa v nich žilo vám?
Tak ako manželstvo, aj kapela je veľmi citlivý organizmus. Štyria-piati ľudia, ktorí trávia veľa času pokope, a každý z nich má svoje problémy, záujmy, nálady, charaktery. Vedieť ich zladiť, viesť, a zároveň dávať pozor, aby nezačali vybuchovať, je dosť náročné. Každý člen si musí aj sám so sebou vysvetliť, v čom sa nachádza. Človek sa to učí časom.

Môže existovať kapela bez jasného lídra?
Je dobré, keď je v kapele alebo jej okolí človek, schopný ju viesť. Mal by tam byť niekto, kto si uvedomuje, čo je naozaj podstatné a čo je len balast, o ktorý sa vôbec netreba zaujímať. Existujú techniky, ako takéto súbory viesť. Všeličo sa človek môže dozvedieť aj z dokumentárnych filmov o kapelách alebo z rozhovorov.

Napríklad?
Prednedávnom som videl asi trojhodinový film o skupine Queen. Brian May v ňom hovoril, že najlepšia atmosféra v kapele nastala vtedy, keď si jej členovia začali deliť honoráre za pesničky rovnakým dielom. Pokiaľ to bolo tak, že ja som autor, ja beriem a ty nie, lebo ty len hráš, vždy boli problémy. Keď sa dohodli, že autormi danej pesničky sú všetci a delili si zisky rovným dielom, situácia sa upokojila. A to sa myslím stalo aj rôznym iným kapelám. Veď všetci sme ľudia a s peniazmi sú vždy spojené problémy…

Takže nie „za všetkým hľadaj ženu“, ale „za všetkým hľadaj peniaze“?
To viete, ženy… Tam to s tým delením nie je také ľahké.

Môže mať kapela aj dvoch lídrov naraz?
Nie. Finálne slovo musí mať vždy jeden človek – buď producent, alebo člen kapely. Demokracia pri počte štyria ľudia je katastrofa. V takom prípade sa nepodarí už nič, len samé hádky. A to si musia uvedomovať všetci členovia skupiny. Pochopiť, že síce som tu a patrím do kapely, ale posledné slovo má niekto iný a ja ho budem rešpektovať.

V akej úlohe ste bývali vy?
Ako kedy. Keď som prišiel do štúdia nahrávať, tak som nebol kapelník. Povedali mi, k tomuto treba nahrať gitaru – a ja som nahral, poďakoval a išiel domov. Keď išlo o projekty, kde som bol šéfom, tak bolo rozhodovanie zas na mne. S vedením kapely sú spojené rôzne chvíle a veľkú úlohu hrajú aj skúsenosti, vďaka ktorým sa človek upokojí a nájde si spôsob, ako pracovať. Veľa som sa naučil od ľudí, s ktorými som robil v štúdiu – najmä od Gábora Pressera, ale aj od Deža Ursinyho či Paľa Daneka. Vtedy som si ani neuvedomoval, ako to celé prebiehalo, o čo sa starali, o čo sa nestarali. Človek všetko začne chápať, až keď sa sám ocitne vo vedúcej pozícii. Zrazu všetko vidí z úplne iného pohľadu, ako keď tam „len“ sedí a pre niekoho hrá. Zažil som teda rôzne pozície a vo všetkých som sa cítil dobre.

Napriek tomu ste určitý čas hrali celkom sám…
Hral som sám svoje koncerty a určite popri kapele budem aj naďalej. Bola to veľmi dobrá škola – veľmi tvrdá a veľmi ťažká.

V čom?
Keď ide človek na pódium so štyrmi ľuďmi, celá energia a zodpovednosť sa delí štyrmi. Na koncerte dávate svojich 100 percent, ale ste stále len 25 percent celku. Sú tam miesta, kde ste menej zaťažený, kde človek sprevádza, alebo má niekto sólo, takže si môžete trochu oddýchnuť. Keď je hudobník na pódiu sám, je celých 100 percent len na ňom. Každá sekunda koncertu si vyžaduje dokonalú pripravenosť. Nemôže si dovoliť žiadne koncentračné výpadky. Tie síce tak či tak prichádzajú, ale musí s nimi bojovať a dávať veľký pozor. Odporúčam každému hudobníkovi, aby sa občas posadil pred niekoho a povedzme hodinku hral.

Je takýto koncert náročnejší po fyzickej alebo psychickej stránke?
Po všetkých. Najviac som odohral štyri samostatné koncerty za štyri dni – každý deň jeden. Po štvrtom som bol asi 6–7 dní takmer nepojazdný. Bolo to pekelné. Navyše, po takomto koncerte nemôžete ísť spať, pretože ste nabudený. Takže ste dlho hore, a to má všelijaké svoje zákutia…

Ako po takomto výkone oddychujete – potrebujete si dať od hudby pauzu?
To veľmi nedokážem. Taký deň-dva vydržím, ale oveľa viac nie. Idem si zaplávať, do sauny, do lesa, trochu doma aj hrám, cvičím, ale len veľmi jemne.

K situácii na slovenskej hudobnej scéne je...
K situácii na slovenskej hudobnej scéne je Andrej Šeban kritický. Autor: Ľuboš Pilc

Nemeckí vedci zistili, že hity, čo hrajú v rádiách v posledných rokoch sú…
…braky.

Možno aj to, ale oni zistili, že piesne sú pomalšie, smutnejšie ako kedysi. Všimli ste si to?
Je mi to úplne fuk, vôbec to nesledujem. Nech si robia štatistiky…

K akej hudbe máte teraz bližšie vy?
Ťažko povedať… asi k pomalým veciam. Rýchlu pesničku som nezložil, ani sa nepamätám. Ale nezaoberám sa tým – veď koľko rýchlych pesničiek má skupina Pink Floyd? Jednu? Záleží na tom, ako je človek charakterovo posadený, kde sa cíti dobre. A potom, niektoré veci idú aj s vekom. Už si neviem celkom predstaviť, že by som na pódiu vyvádzal, ako keď som mal dvadsať. Niektorí hudobníci s tým síce nemajú problém a je to aj celkom zábavné, ale ja mám teraz radšej tie pomalé, molové. Robím však aj hudbu, ktorá nie je ani molová, ani durová.

Spomenuli ste, že v rádiách hrajú braky. Nie je to však trochu aj vina poslucháčov?
To nie je o poslucháčoch. Absolútne nie.

Nemôžu prepnúť stanicu, alebo si pustiť vlastnú hudbu?
Môžu. Ale médiá by si mohli spomenúť, že okrem iného majú silu ľudí určitým spôsobom smerovať. Či chcú, alebo nechcú, vychovávajú ich. A oni to vlastne aj veľmi dobre vedia, akurát, že túto situáciu zneužívajú. Zdá sa mi to hnusné. Dnes, keď prebieha debata o percentách, si treba uvedomiť niekoľko vecí. Koľko rádií je naozaj slovenských? Väčšina, pokiaľ viem, je v rukách zahraničných majiteľov, to je prvá vec. A druhá vec – komerčné rádiá nie sú kultúrnou inštitúciou. Sú chrličmi reklám, medzi ktorými pustia kúsok pesničky – a tú pokojne prerušia reklamou alebo zvučkou. Nikdy sa však nestane, aby kvôli pesničke skrátili reklamu, alebo aby svoje veselé džinglíky začali púšťať do reklamy. Špičkový výkon sme mohli vidieť aj na tohtoročnom Slávikovi. Pozvali si českú kapelu Monkey Business ako hosťa, a po minúte hrania ich prerušil asi päťminútový reklamný blok. Keď reklamu pustia počas filmu, aspoň sa zo slušnosti vrátia tam, kde ho prerušili. V prípade Slávika reklama nahradila samotný obsah programu. Navyše išlo o hosťa zo zahraničia, ktorému by sa mala preukázať určitá úcta. A títo ľudia hovoria, aké pesničky si poslucháči želajú počuť. Ale, bohvie, či vravia pravdu, lebo ja im neverím.

Rádiá si zrejme robia prieskumy a vedia, čo ľudia počúvajú a pri čom prepnú…
Ale koľko poslucháčov dnes naozaj počúva rádio? Jeho zvuk je často len tapeta, ktorá bzučí v pozadí. Tak je to aj v tejto kaviarni. Vie vôbec niekto, čo tu vlastne hrajú? Nie, ale nemôže tu byť ticho, pretože rádiá sú s krčmami dohodnuté. Rádiá nie sú kultúrne inštitúcie – iba čistý biznis.

Myslíte si, že sa rádiá za šíriteľov kultúry považujú?
Trošku áno. Hovoria „púšťame vám najlepšiu hudbu všetkých čias“ a potom zahrajú takú somarinu, že koniec. Šíria totálne klamstvá.

A keď sa taká hudba niekomu naozaj páči a chce ju počúvať?
Niektorí ľudia nemajú čas sa zaoberať hudbou, takže sú zvyknutí na to, čo im hrá v rádiách. A jedného dňa si na to zvyknú tak, že sa im to začne aj páčiť. Keď prišiel Hitler, tiež sa ten fašizmus začal všetkým páčiť…

Ale čo ľudia bez hudobného sluchu či vzdelania, ktorí možno nevedia posúdiť, či je hudba dobrá alebo nie?
Niekto im v tom musí pomôcť. Kedysi boli filmové aj hudobné kluby, kde nás vždy odborník uviedol do obrazu. Keď robil Leonard Bernstein výchovné koncerty, pred každou skladbou sa postavil a povedal ľuďom, o akého skladateľa ide, ako a prečo dielo vzniklo – jednoducho ich zaviedol do toho sveta. Ukázal im, že sa hudba dá vnímať aj takýmto spôsobom. Nie každý to musí hneď vedieť, veď nikto nie je najmúdrejší na svete. A keď vás už raz do toho sveta zavedú, možno sa začnete vypytovať – a čo je toto? A čo tamto? Hľadáte si cestu a postupne sa začnete orientovať. Hudba nie je ako futbal – 0:3 je zle a 3:0 je dobre. Futbalu rozumie každý – vyhrali sme – dobre, prehrali sme – zle. S hudbou je to iné.

V rádiách hrajú aj klasiku ako Beatles alebo Queen – to sú tiež braky?
To som nepovedal. Tým megahitom sa nevyhnú – to je klasika, čo už. Ale nemyslím si, že ľudia, ktorí sedia v rádiách a zvlášť komerčných, majú vzťah k hudbe. O tom dosť pochybujem.

Páči sa vám niečo zo slovenskej hudby, čo hrajú v rádiách?
Neviem. Akceptujem všetko, nech si každý hrá, čo len chce. Čo ja s tým mám?

A páči sa vám teda niečo?
Ich kontá…

Ale predsa len, je nejaká slovenská pieseň, ktorú hrajú v rádiách a pri ktorej ste si povedali, veď to je celkom fajn?
Hudba v rádiách je pre mňa len taký šedivý šum. Pri všetkej úcte, neviem si na nikoho spomenúť. Pesničkový mainstream je iba špička ľadovca toho, čomu sa hovorí hudba. Hudby je nepomerne viac – všakovakej od etnickej po vážnu…a to ma zaujíma. Tá popová špička ľadovca je fajn, ale mňa baví práve ten jeho ponorený zvyšok. Mám to asi opačne ako väčšina ľudí. Pre niekoho je pesnička v rádiu hudba, ale pre mňa je to posledná inštancia a niekedy je ťažké nazvať ju hudbou.

Takže nie je ani jedno slovenské rádio, ktoré by ste si pustili?
Ale áno, rádio Devín.

A v čom by sa teda ostatné rádiá mali zmeniť?
V mediálnom svete by sa mali začať pohybovať inteligentní ľudia, ktorí majú naozajstnú víziu a myslia to s poslucháčmi dobre. Neberú ich len ako mravčekov, ktorí im vyrábajú peniaze. Mali by to byť ľudia s ozajstným vzťahom k hudbe, ľudia, ktorí si uvedomujú silu rádia. Vedeli by poradiť „vypočujte si toto – to je zaujímavé, toto je niečo osviežujúce, to je cesta“. A, naopak, vedeli by aj vysvetliť, prečo je iná hudba plochá a tupá. Dnes znie šialene, že kedysi v nedeľu o ôsmej večer bola nedeľná chvíľka poézie. Viete si predstaviť, že by sa dnes o ôsmej v prime time objavil herec, ktorý desať minút recituje Baudelairea, Rimbauda alebo Kraska?

Ľudia však tento program dosť často aj prepínali, nie?
Možno ich takýto prednes nebavil, ale keď nič iné, aspoň počuli, že existuje niečo ako prejav recitátora. Videli, čo to je vyrozprávať báseň, interpretovať ju. Tieto veci v človeku zostanú a jedného dňa môžu vyklíčiť. Samozrejme, že mnohí prepli, ale mnohí aj neprepli a povedali si: „No však ukáž.“ A zrazu zistili, že tie slová sú možno silné, že im otvorili nejaké svety.

Rýchlu pesničku som nezložil, ani sa...
Rýchlu pesničku som nezložil, ani sa nepamätám," vraví hudobník Andrej Šeban. Autor: Ľuboš Pilc

Čo poviete na debatu o povinnej hranosti slovenskej hudby – ste za alebo proti?
Je to dvojsečná zbraň. Osvetu by mali ľudia v rádiách robiť skôr ako cielenú záležitosť. Mali by si uvedomovať, aký má vplyv a čo môže rokmi ich podpora hudobnej scény priniesť. Že možno vybudujú niečo silné. Žiadne príkazy, nech už budú akékoľvek, sa nebudú dodržiavať. V krajine, kde je taký nefunkčný právny systém ako tu, sa nebude nikto súdiť s rádiom, že nehralo 30 percent slovenskej hudby, ale len 28. Povinné percentá nevyriešia to, čo sa zanedbalo už pred rokmi, v detstve ľudí. Ten problém sa už stal a je stále väčší a väčší. Treba sa vrátiť na začiatok a veľmi ťažkou mravčou prácou sa začať starať o deti a prebudiť v nich vzťah k hudbe. Keď sa dnes niekoho spýtate na ulici na mená dvoch súčasných slovenských skladateľov, nepovie nič.

Nemohlo by práve povinné hranie slovenskej hudby pomôcť?
Ide o veľmi široký problém a názor, že ho napraví 30 percent slovenskej hudby, je ilúzia. Aj keby sa takýto zákon prijali, budú ju hrať o piatej ráno. Keď im prikážu hrať predpoludním, zahrajú naschvál zlé veci a povedia – „aha, ľudia to nechcú počúvať“. Potom si vylobujú zrušenie alebo zmenu, prípadne sa na to úplne vykašlú a povedia „však nás dajte na súd“. Ten bude trvať desať rokov, lebo budú „chorí“ a aj tak sa nič nevyrieši. Je komické, ako to u nás funguje…

Na adresu Slovenska sa často vyjadrujete pomerne kriticky. Nechcete skúsiť život v zahraničí?
Určite sú mladí ľudia, ktorí majú túto ambíciu, a ktorým sa to aj podarí. Ale ja už to tak neberiem.

Čo sa vám na Slovensku, naopak, páči?
Páči sa mi, že sa na uliciach takmer nestrieľa. Že žijeme v relatívne pokojnej oblasti, bez vojny. Páči sa mi, že si zatiaľ môžeme robiť, čo chceme. Ešte stále žijeme v tej lepšej časti sveta, o tom niet pochýb. Môžeme mať kapely a koncerty, o čom sa v mnohých krajinách ľuďom nesníva, aj keď po tom možno mnohí túžia. To sú nepochybné pozitíva. Ale zároveň je tu kopec vecí, pri ktorých sa nemôžeme tváriť, že neexistujú. Treba o nich aspoň diskutovať. Celá dnešná situácia je v myslení ľudí. Všetko sa začne meniť, keď sa zmenia myšlienky v ich hlavách. A niekto by mohol raz za čas povedať, že je možno dobré, zamyslieť sa nad tým, čo má človek v hlave a berie ako samozrejmosť. A či netreba niekedy jednu myšlienku alebo názor aj vymeniť za iný.

Pôvodný rozhovor sme nahradili jeho autorizovanou verziou

Andrej Šeban

Gitarista, skladateľ, hudobný producent a spevák sa narodil 23. júna 1962 v Bratislave. Hudbe sa venoval už odmalička – najskôr študoval hru na klavír, neskôr klasickú gitaru. Koncom 70. rokov debutoval ako hráč na klávesové nástroje, gitarista a spevák v popovej skupine Nervy. Postupne bol členom viacerých kapiel, napríklad Demikát, Tristo hrmených, Banket či Free Faces. Je autorom hudby k filmu Slané cukríky (1986) režisérky Evy Štefankovičovej. Počas svojej kariéry tiež spolupracoval s rôznymi hudobníkmi vrátane Paľa Haberu, Richarda Müllera, Jany Kirschner, Paľa Hammela, Mariky Gombitovej, Gábora Pressera či Deža Ursinyho. Vydal vyše desať sólových albumov, najnovší vlani pod názvom Časozber. V súčasnosti koncertuje najmä v rámci formácie Andrej Šeban Band.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk