František Krištof-Veselý: Spevák, ktorého nosili na rukách

12.04.2013 12:26
František Krištof-Veselý
Oldřich Nový a František Krištof-Veselý vo filme Dědečkem proti své vůli (1939). Autor:

V slovenskej populárnej hudbe reprezentuje celú jednu epochu. František Krištof-Veselý, štíhly elegán, ktorému diváci tlieskali, už keď sa objavil na javisku, sa narodil 12. apríla pred 110 rokmi.

„Môj starý otec bol skalickým hlásnikom a mal príjemný hlas. Tak som si ešte ako dieťa vravel: Ferko, prečo by si sa nedal aj ty na spev?“ povedal Krištof-Veselý pred rokmi pre týždenník Sloboda. Vyrastal so starými rodičmi. Otec mu odišiel od Ameriky a už sa nikdy neozval, mama išla za prácou do Budapešti, kde sa znovu vydala. Neskôr Veselý odišiel za ňou a prijal aj priezvisko svojho otčima – Krištof.

Musel zostať

Hoci od detstva spieval v zbore a pôsobil aj v ochotníckom súbore, k profesionálnemu divadlu sa dostal „náhodou“, keď si v Budapešti po prvej svetovej vojne hľadal prácu a objavil inzerát. V ňom hľadali nové sily do operetného divadla a prijali ho. „Kto raz vošiel medzi kulisy a zacítil ten vzduch divadla, fascinuje ho a musí tam zostať. Kto sa raz nalíči a ucíti vôňu mastixu, vôňu líčidla, nedokáže sa toho vzdať. Ja som to tiež nedokázal,“ povedal Večerníku v roku 1973.

Krištof-Veselý v Budapešti vyštudoval aj hereckú školu a pôsobil vo viacerých maďarských divadlách, až kým – a opäť mu pomohla náhoda, ho v roku 1931 neprijali do Slovenského národného divadla. V tom čase písal kamarátovi, takisto skalickému rodákovi, tenoristovi Jankovi Blahovi, či by mu nepomohol získať angažmán v divadle v Košiciach. Blaho však namiesto toho ukázal list vtedajšiemu riaditeľovi SND Antonínovi Drašarovi, ktorý práve hľadal „sólistu – bonvivána“. Drašar okamžite Krištofovi-Veselému poslal telegram s predplatenou odpoveďou, aby namiesto Košíc zvážil Bratislavu. Keď Krištof-Veselý miesto prijal, poistil si ho zmluvou na niekoľko rokov, čo zabránilo napríklad tomu, aby ho angažovalo viedenské divadlo, ktoré o neho malo záujem. V SND dostal Krištof-Veselý veľký priestor nielen ako herec, ale aj ako spevák a režisér. Pod Drašarovým vedením sa totiž na úkor hodnotnejších žánrov sústredilo najmä na operetu, čo riaditeľovi mnohí zazlievali.

Vďaka Drašarovi sa Krištof-Veselý dostal aj do pražských divadiel. Na tieto začiatky si zaspomínal v roku 1969 pre mesačník Mladá tvorba: „Aj keď som vedel, že niektoré pesničky sú slabšie, spieval som, lebo niekde sa začať musí. V Prahe mi hovorili: Takéto voloviny tu chcete spievať? My začíname, bránil som sa.“ V Prahe si ho neskôr všimli aj filmári. V rokoch 1936 – 1940 tu nakrútil 11 filmov, medzi nimi Uličnice, Falešná kočička, Pán a sluha či Dědečkem proti své vůli. Vo filmoch sa objavoval po boku vtedajších najväčších českých hviezd – Věry Ferbasovej, Oldřicha Nového, Adiny Mandlovej či Jindřicha Plachtu.

Potlesk nemal konca

Na Slovensku s výnimkou televíznych projektov nakrútil iba dva filmy – Štvorylku a Siedmy kontinent. Zato privítanie, keď sa po skončení zmluvy s pražským Slavia Filmom v roku 1940 vrátil do Bratislavy, mu Slováci prichystali veľkolepé. V operete skladateľa Gejzu Dusíka, textára Ota Kaušitza a libretistu Cela Radványiho Pod cudzou vlajkou vtedy stvárnil slovenského lekára vo francúzskej cudzineckej légii v Indočíne, ktorý sa nakoniec rozhodne, že sa vzdá svojej kariéry aj lásky a vráti sa na Slovensko, kde práve vznikol nový štát.

Ako napísala teatrologička Michaela Mojžišová, ktorá pripravovala aj výstavu k Veselého storočnici, po predstavení, ktoré stvorilo aj šlágre Dedinka v údolí či Saigon, ty mesto krásnych žien, fanúšikovia Veselého odniesli na pleciach z divadla až do hotela Krym, kde býval. Iný zdroj zase uvádza, že diváci po premiére hodinu vyvolávali a vytlieskavali hercov na scénu. František Krištof-Veselý stál pri zrode slovenskej operety a populárnej a tanečnej hudby, ale ako autor sa neprejavil. „Komponoval som hudbu, ale keď som si skladbu alebo skladbičku neskôr prehral, zistil som, že bude lepšie o nej nikdy nikomu nehovoriť. Tým, že som sa neprejavil ako autor, určite slovenské umenie nič nestratilo,“ povedal v roku 1976, rok pred svojou smrťou, časopisu Život.

Zdôrazňoval, že aj interpret je veľmi dôležitý. „Spevák môže piesni veľmi pomôcť, môže ju, ako sa vraví – »urobiť« práve tak, ako na druhej strane doslova vygumovať. Slabý spevák dokáže veľmi rýchlo zabiť aj tú najlepšiu pieseň,“ povedal pre Svet socializmu interpret piesní ako Len bez ženy, Stupavská krčma, Prečo sa máme rozísť, Čo sa mi môže stať, Široká cestička, Najkrajšia hviezdička, Nerob si starosti Miško či Skôr než odídeš. Veselý nahral zhruba 250 piesní v rozhlase (väčšinu z nich premazali), vyše 200 skladieb na platniach a niekoľko desiatok v televízii.

Smútok mu šiel na nervy

Po druhej svetovej vojne spoluzakladal Krištof-Veselý, ktorý bol prvým profesionálne vyškoleným operetným hercom a spevákom v slovenskom divadelníctve, aj divadlo Nová scéna, kde s krátkou prestávkou pôsobil až do odchodu do dôchodku v roku 1964. „Herec je ako cenné papiere na burze. Buď ich kúpili, alebo si ich nikto nevšimne. Na akcie veľký pozor! To je ťažká vec, vydržať v takej forme, aby bol človek na predaj,“ povedal v roku 1969 pre Mladú tvorbu.

Jeho krédom bolo rozveseliť ľudí, aby zabudli na svoje starosti. „Som uvedomelým optimistom. Snažil som sa rozdávať ľuďom tento optimizmus a úsmev, lebo vždy som najšťastnejší, keď vidím okolo seba veselé tváre. Neznášam zatrpknutosť, smútok mi ide na nervy, život treba prežiť s veselou mysľou. Aj z maličkostí sa možno tešiť a každé ráno sa dá vstávať s úsmevom na perách a s radosťou z toho, že žijem a svieti slnko.“

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk