Miroslav Fischer bol prvým slovenským absolventom opernej réžie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u O. Zítka, J. Fiedlera a K. Jerneka. Do SND nastúpil v roku 1954 a inscenáciou Luisy Miller sa s ním rozlúčil takmer po polstoročí. Od 1. augusta 1968 do 31. októbra 1969 bol umeleckým šéfom opery, v rokoch 1996 – 1998 generálnym riaditeľom SND. V deväťdesiatych rokoch viedol aj Komornú operu.
Debutoval Traviatou (1955) a už v prvých sezónach zaujal azúrovým jasom komédie Fra Diavolo, pripravil v Bratislave prvého povojnového Wagnera (Blúdiaci Holanďan, 1957) či Šebalinovo shakespearovské Skrotenie zlej ženy. Vrchol prvých Fischerovych sezón predstavuje však poetická, symbolistickým oparom zahalená slovenská premiéra Péllea a Mélisandy (k dielu sa takmer po štyridsiatich rokoch vrátil v jednej zo svojich posledných réžií). Významná je jeho pedagogická činnosť na Konzervatóriu a VŠMU.
Podpísal sa pod inscenácie diel v širokom historickom, štýlovom i žánrovom horizonte. Z klasických opusov spomeňme expresívne, dusnou a elektrizujúcou atmosférou nabité straussovské inscenácie Salome (1976) a Elektry (1980), z opery 20. storočia úspešný comeback Šostakovičovej Kataríny Izmajlovovej na bratislavské javisko takmer po polstoročí (1984) a slovenskú premiéru Bergovho Wozzecka (1986). Pozornosť si zaslúži aj z traumatických rokoch sedemdesiatych Fischerova inscenácia Menottiho Média – priam panoptikálny obraz ľudského strachu, osamelosti a falošných ilúzií.
Zo zahraničných realizácií uveďme Únos zo Serailu (Ankara), Macbeth a Maškarný bál (Bilbao), Predaná nevesta (Brusel) a Macbeth (Vilnius).
Na Slovensku spolupracoval so všetkými opernými a spevohernými súbormi a patrí medzi režisérov, ktorí presadili operu aj na obrazovky Československej televízie. Vytvoril 147 operných inscenácií. Diváci i spolupracovníci aj po rokoch s úctou a radi spomínajú na mnohé jeho inscenácie, najmä Maškarný bál, Rusalka, Čarovná flauta, Sila osudu, Mefistofeles, Werther a ďalšie. Na repertoári Opery SND je stále jeho Tosca a Aida.
Miroslav Fischer vyznával princípy klasickej opernej réžie. Scénickú akciu budoval v prísnej nadväznosti na hudobnú výpoveď. Vychádzal z poetiky javiskového realizmu, uplatňoval svoj divadelnícky temperament, budoval bohaté emócie, vytváral silnú atmosféru príbehov, nebál sa ani iluzívnosti. Pred hereckou štylizáciou presadzoval plnokrvný javiskový prejav.
