Bodku za Animals Floydov dal Slovák. Vlado Meller

Spomínate si občas, ako sa začal váš životný príbeh?
Vyrástol som v Košiciach, chodil som tam na elektrotechnickú priemyslovku. Potom som študoval v Prahe na technickej vysokej škole, rovnako elektrotechniku. Keď som po okupácii Československa v roku 1968 opustil republiku, podarilo sa mi usadiť v Spojených štátoch. To je v skratke môj život. Moja prvá práca v Amerike bola v štúdiu, a tak mastrujem až dodnes albumy pre celý svet. Hudba je skvelým spôsobom živobytia, som rád, že si ňou môžem zarábať.

Ako ste emigrovali?
Opustil som krajinu rovnako ako ďalšie desaťtisíce ľudí v tom čase. Vrátil som sa do Košíc z Prahy, počul som, že všetci odchádzajú, tak som sa cez Bratislavu dostal do Viedne. Bolo to iba mesiac po invázii vojsk. Vo Viedni sa všetko začalo: zrazu som bol utečenec, bezdomovec, nemal som nič so sebou, iba tričko, nohavice – a to bolo všetko. Začal som od nuly, nehovoril som po anglicky, iba po slovensky, rusky a trochu maďarsky. Odišiel som sám, bol som húževnaté dieťa, trochu revolucionár. Videl som svojich priateľov odchádzať, tak som to urobil tiež. Keď som sa po rokoch spamätal, boli z Československa dve krajiny…

Skúsili by ste opísať mastrovanie hudby laikovi?
Je to posledná úprava zvuku predtým, ako vznikne CD. Pomerne veľa sa zmenilo od nástupu digitálnych technológií, ale v princípe ide stále o to isté. Dostanete dve stopy zvuku zo štúdia a snažíte sa rozšíriť zvuk, aby znel album dobre na CD aj v rádiu. Mastrovanie je však potrebné pre všetko, kde sa žiada „vylepšenie“ zvuku. Okrem albumov to môžu byť aj televízne programy alebo filmy. Na začiatku sa to líšilo v tom, že všetko bolo analógové. Nemali sme počítače, nič také nikomu v tom čase ani nenapadlo. Mali sme žiletku, páskové mašiny a strihali sme.

Máte okrem technického i hudobné vzdelanie?
V Československu som získal klasické hudobné vzdelanie na základnej umeleckej škole a zaujímala ma aj vtedajšia aktuálna hudba. Cez krátkovlnné prijímače som počúval Radio Luxemburg a jeho hitparádu každú nedeľu. Vedel som teda, že niekde za veľkým plotom sa čosi dôležité deje. Bol som fascinovaný svetom hudby. Keď som vyrastal, prišli Beatles alebo Monkees. V Prahe som sa spoznal so študentmi zo západnej Európy, tí si nosili single, ktoré mi odkryli západnú hudbu. Nikdy mi však nezišlo na um, že budem robiť v hudobnom priemysle. Ako chlapec som sa v Košiciach učil hrať na husle, takže trikrát do týždňa som po vyučovaní poctivo chodil do hudobky. Dosť ma to hnevalo, pretože som celkom očividne nebol príliš šikovný. Ale bola to jediná možnosť, akú som dostal. Keď som prišiel do USA, ukázalo sa to ako veľmi dôležité, pretože som mohol začať pracovať s vážnou hudbou. A keď robíte vážnu hudbu, máte uši na to, aby ste mohli robiť čokoľvek ďalšie.

Myslíte si, že práca so zvukom si vyžaduje práve kombináciu hudobného a technického vzdelania?
Áno, to mi zabezpečilo prvú prácu vo vydavateľstve CBS. Nastúpil som ako technický pracovník, robil som pri lisovaní platní, neskôr som organizoval nahrávania pre hudobníkov. Dával som pozor, aby všetko bolo pripravené predtým, ako sa nahrávanie začne. No už o rok neskôr som začal mastrovať. V tom čase sa všetko prispôsobovalo platniam, ale od roku 1986 som už robil na CD diskoch, ktoré v tom čase prišli na trh. Pomaly sa všetko zmenilo z analógového na digitálne a aj pre mňa to bol veľký tréning. Musel som sa v tomto procese veľa priebežne učiť.

Práve takýmto tréningom ste sa dostali aj k veľkým hudobníkom?
Mojich prvých pätnásť rokov v Amerike som pracoval na stovkách albumov vážnej hudby, robil som aj džez, neskôr už aj rap.  Môj prvý veľký alebo jeden z prvých albumov je Animals od Pink Floyd.

Foto: EMI

pink floyd animals Pink Floyd: Animals. Legendárny album s legendárnym obalom, na ktorého zvuku sa podieľal Vlado Meller.

A odvtedy som pracoval každý rok aspoň na jednom albume, ktorý dobyl rebríček. Či už v Spojených štátoch, alebo v Európe. Spoznal som sa s tisícami umelcov, s niektorými sa spriatelíte, niektorí volajú, keď finišujú album a potrebujú moju službu, a tak sa ozvú každé dva-tri roky. S niektorými chodím na dovolenky. Pracoval som aj so Celine Dion, Barbarou Streisand, Metallicou, Red Hot Chili Peppers, Kanye Westom alebo na albume Faith Georgea Michaela. To je jeden z najväčších albumov všetkých čias. Moja diskografia je taká veľká, že je ťažké pamätať si všetko. Musím si ju teda občas pripomínať.

Vďaka tomu, že často pracujete na veľkých strednoprúdových albumoch, vašu prácu počul už asi každý, no len sotva vie, že na výslednom zvuku sa podpísal Slovák. Nie je to až neskutočné, že o toľko stoviek albumov sa postaral vlastne len jeden pár uší?
Celé je to len o tréningu. Keď počúvate klasiku, džez, rap, metal, odhadnete podľa skúseností, aký zvuk by daná nahrávka mala mať. Po čase sa stanete lepším – s každým ďalším rokom. A moje skúsenosti už majú viac ako štyri desiatky rokov. Každý zvukový inžinier dáva albumu zvuk. Keby ste dali rovnaký album piatim inžinierom, dostali by ste päť celkom odlišných albumov. Každý z nás vníma hudbu rozdielne. Nemôžete povedať, že jeden je lepší ako druhý, pretože to je subjektívna záležitosť. Ľudia so mnou pracujú, lebo sa im páči môj zvuk. Sú aj ľudia, ktorí môj zvuk nenávidia, no tí ma nemusia v najmenšom zaujímať. Jediný, kto ma zaujíma, je interpret, s ktorým pracujem. Je to jeho album, on ho chce predať.

Nie je praktickejšie byť zameraný len na jeden hudobný žáner?
Som jeden z tých inžinierov, ktorí sa nesústreďujú na konkrétnu hudbu. V Amerike máme zvyčajne ľudí, ktorí robia hip-hop, iní sú sústredení na heavy metal, ďalší na klasiku. Ja robím všetko – aj klasiku, aj hip-hop, aj metal. Mal som veľké šťastie, že som kariéru odštartoval pre veľkú firmu, ako je CBS, teraz už môžem naplno robiť sám. Skáčem zo žánru do žánru, všetko, čo mi „podhodia“, urobím rád.

Ako dlho trvá práca na jednom albume?
Zvyčajne to trvá jeden deň, no závisí aj od konkrétneho umelca, vydavateľa alebo rozpočtu. Robil som albumy, na ktorých som pracoval týždne, lebo som na nich musel vždy niečo upravovať podľa cudzích požiadaviek. Pri mastrovaní ide o to, že keď si umelci vypočujú výsledok, odrazu počujú v nahrávke veci, ktoré dovtedy nevnímali. Často si tam všimnú chyby, a tak sa vrátia do štúdia a niektoré veci prerábajú. Je to veľmi nákladný proces, no ak je to veľký album, pre veľkého vydavateľa, môžu si to dovoliť. Ak takto funguje nezávislý vydavateľ, musia sa uspokojiť s jednodňovou prácou. Špecialitou oproti minulosti je, že nech je klient odkiaľkoľvek, pokojne aj z Austrálie, ráno mi pošle cez internet hudbu, nemusí byť pri mne v New Yorku, a večer ju má späť. Okamžite ju tak môže poslať do výroby. Ešte pred pár rokmi sa všetko posielalo poštou. Trvalo to celé dni – všetky tie telefonáty, dohadovanie a posielanie.

Hovoríte ešte po slovensky?
Môžem konverzovať. Mal som dvadsaťjeden rokov, keď som odišiel, čiže logicky si niečo pamätám. Ale moja žena je Američanka, mám už americkú rodinu, takže prirodzene hovorím viac po anglicky ako po slovensky. A celá moja práca je v angličtine. Volám sa Vladimír, no moje meno často nevedia hudobníci vysloviť. Dokonca aj meno Vlado – volajú ma napríklad Voldo alebo vymyslia iné šialené mená. Kvôli krstnému menu si mysleli, že som z Ruska. Aj dnes, keď ma hľadajú, vedia iba moje krstné meno. Zavolajú manažérovi, či pracuje s človekom, čo sa volá Voldo.

Pracovali ste aj s nejakou hudbou zo Slovenska alebo z Československa?
Bohužiaľ nie. Verte alebo nie, mastroval som albumy zo Sovietskeho zväzu, prevažne klasiku, posielali mi ich sem už v sedemdesiatych rokoch. Nikdy som však nemal kontakt s umelcom či vydavateľom z Československa. Takmer z každej krajiny sveta však áno.

Mala tu niekedy vaša práca ohlas?
Asi len veľmi málo ľudí na Slovensku tuší, kto som. V roku 1986 som bol v Košiciach na stretnutí z priemyslovky. Pár ľudí už v tom čase nežilo, mnohí si ma ani nepamätali. Vyrastal som skutočne až v Spojených štátoch, väčšinu života som strávil tam. Ale určite by som sa chcel na Slovensko ešte vrátiť. Možno aspoň na základe tohto rozhovoru budú ľudia vedieť, že niekde vo svete je nejaký Slovák, ktorý mastruje veľké albumy. Vlastne je celkom vtipné, že hneď po vás sa mi ozval ďalší človek zo Slovenska – džezový spevák, vymenili sme si zopár e-mailov. Volá sa Peter Lipa. Videl moju menovku na albume speváka Jamieho Culluma, a tak sa mi ozval, lebo spoznal slovenské meno.