Dramaturgia však neprejavila vôľu lámať bariéru kasovej istoty a spečatila unikátnu averziu voči celej polovici Verdiho dedičstva. Štrnásť skladateľových opier totiž v bratislavskej repertoárovej súpiske chýba. Berieme na vedomie. Ak však stavila kartu na najfrekventovanejší kus z tzv. populárnej trilógie, nastražila si vlastnú pascu. A Rigoletto v nej uviazol takmer po uši. Ak by aj inscenačný zámer cottbuského hosťa Martina Schülera bol konzistentný a časový posun nekamufloval podstatu moderného nepatetického divadla, bez speváckej kvality to nejde.
Čo priniesol nemecký režisér nové? Zopár vrážd navyše (dievčina z davu, Giovanna, Monterone), Sparafucilove gorily ako súčasť mantovského dvora, defilé Vojvodových mileniek pred záverom a zdvojenú rozlúčku Rigoletta s anjelským duchom dcéry a mŕtvolou vo vreci. Výtvarne pôsobí scéna Hansa Dietricha Schaala chladne a heterogénne. Rovnako bezbrehé je režisérske inštrumentárium. Od naturalizmov po antiilúziu. Nezamrazí, nedojme k slzám. Viac verdiovského tepla vnáša hudobné naštudovanie Friedricha Haidera.
V tempách zavše veľmi rezké, ale vypracované v odtieňoch, kresliace atmosféru. Čo z toho, keď priliehavé obsadenie prišlo až druhý večer. V ňom obe premiéry spievajúci kórejský barytonista Leo An ukázal, že jeho nie príliš objemný a farebne svetlejší hlas vie narábať s výrazom a emóciou. Anov mladučký krajan Kyungho Kim (Vojvoda) vrúcnym lyrickým tenorom s kovovou výškou zatienil technicky nepevného a herecky ťarbavého Tomáša Juhása. Kým Petra Perla-Nôtová bola Gildou jedinej subtílnej dimenzie, Andrea Vizvári rozprúdila dynamiku, farebnosť tónu i virtuozitu.
Piatkový Rigoletto neprišiel do Bratislavy náhodou. Mal zdobiť narodeninový stôl. Chutil však ako všedné menu.
