Vraj čím ste starší, tým viac si uvedomujete, že nemáte čas sa hudbou nebaviť. Sú vôbec muzikanti, ktorí sa hudbou nebavia? Dá sa robiť hudbu a nebaviť sa ňou?
Neviem, či sa takým ľuďom dá hovoriť muzikanti. Ale veľa ľudí sa živí tým, že vytvárajú zvuk na hudobnom nástroji a vnímajú to ako zamestnanie. To však nie je povolanie. A potom je to ťažké.
Čo vás baví na hudbe? Čo v nej hľadáte?
Hľadám hudbu samotnú – štruktúru, súlad, harmóniu.
Čo v hudbe musí byť, aby vás zaujala?
Bude to znieť veľmi pateticky, ale: krása a pravda. To sú naozaj dôležité veci, ktoré potrebujem cítiť, a potom je to v poriadku. Potom je tam aj súlad, harmónia, rytmus, timing, čas, sebavyjadrenie, realizácia, priznanie, čiže poľahčujúce okolnosti.
Hovoria o vás ako o úplnom unikáte, ktorý stále hľadá niečo nové. Z bigbíťaka sa vraj stala sofistikovaná hudobná osobnosť. Súhlasíte?
Pokojne by som to priznal, ale asi to nebude len moja zásluha. Ten tvar, zvuk, proste celok je tvorený komponentmi a ja som len jeho súčasťou – v prípade skupiny J.A.R. jednou desatinou, v prípade Illustratophery jednou pätinou, v prípade nášho kvarteta, teda mňa a tria Roberta Balzara, jednou štvrtinou. Celkový tvar je daný zoskupením a osobnosťami jednotlivých hráčov, ktorí hudbu spolu tvoria. Keď sa človek zaoberá formou, musel by byť výnimočne netalentovaný, aby sa nedostal k sofistikovanejšej verzii čohokoľvek. Či už ide o operáciu členka, alebo o spievanie.
Niekto ostane pri bigbíte celý život, vám to nestačilo?
Cítil som, že som v bigbíte uzavretý. Ale chápem tých, ktorí chcú robiť tento štýl – mať stále tvrdosť a pevnosť. Teraz už môj vzťah k bigbítu nie je taký vyhradený, ako býval, už si viem predstaviť rôzne návraty, nedám sa tým limitovať. Svojho času som bigbít vnímal ako bariéru, ktorú treba prekonať.
Vaša cesta od bigbítu k muzikálom, k funky cez film až k džezu sa môže niekomu zdať nepochopiteľná. Pre vás bola prirodzená? Alebo to jednoducho boli určité životné etapy?
V prvom rade som to robil dobrovoľne. To je dôležitá poznámka – nechcel to odo mňa vydavateľ ani nikto iný. Vyplývalo to z toho, s akými ľuďmi som sa stretával a spolupracoval. Navyše som skôr empirik než teoretik, takže často pracujem metódou pokus omyl. Teda: ideme objavovať formu a časom prídeme na to, čo. Pravidlá pravopisu môže človek vyštudovať a potom si vie každé slovo, čo napíše, teoreticky opodstatniť, alebo sa pravidlá naučí tým, že číta a píše. Môj prípad je to druhé.
Od muzikálov ste sa už dosť vzdialili, napriek tomu sa vás často pýtajú, či sa k nim vrátite. Vy vždy poviete nie. Sú také hudobné štýly, ktoré ste zavrhli a už sa k nim nevrátite?
Muzikál nie je hudobný štýl, skôr prejav akéhosi kváziumeleckého vyjadrenia. V súčasnosti sa mi po ňom vôbec necnie, ani sa mi nechce vracať, nemám žiadne muzikálové plány, ale neznamená to, že by som muzikál zavrhol.
Takže sa vám nezdá príliš jednoduchý a povrchný?
Ale hej, je to taká opereta. Má to byť efektné, všetko horí, tancuje sa a keď niekto nevybuchne v prvých 10 minútach, je to čudné… Mohol by som povedať, že je to poklesnutý žáner, ale celkom sa mi to povedať nechce. Skôr s inými vecami by som si nevedel rady – s tým, že človek si nevyberá spolupracovníkov, je súčasťou väčšieho celku, ktorý nemá celkom pod kontrolou. Navyše muzikál v Česku a na Slovensku – to sú akosi zvláštne sploštené historické figúry, ktoré sa niekde zaľúbili, potom boli smutné, potom nasleduje nejaká komická scéna a nakoniec buď veľa šťastia, alebo nech sa už to skončí a tiež veľa šťastia.
Keď ste v muzikáloch účinkovali, vtedy sa vám povrchné nezdali?
Úplne prvý, kde som vystupoval, bol Jesus Christ Superstar, hit medzi muzikálmi. Tie pesničky som poznal už dávno predtým, šlo tam skôr o moje fanúšikovstvo. Súčasťou tohto muzikálu som sa stal celkom dobrovoľne a bol som šťastný, že v ňom môžem figurovať. Pretože ešte na gymnáziu som nahrávku Jesus Christ Superstar počúval, sám som si to spieval. Vtedy by mi nenapadlo, že sa raz stanem človekom, ktorého počúvam. Takže americký sen. A pri ďalšom muzikáli – Evita – šlo o určitú zotrvačnosť a niektoré veci sa mi tam páčili. Svojím spôsobom som to urobiť aj musel, pretože produkcii som dlhoval nejaké peniaze – bolo to úplne prozaické. Ale práca bola zábavná. V prejave som už nebol taký divoký, takže muzikál Evita sa mi normálne páčil. Keby som muzikál začal zasa robiť, ponoril by som sa do toho a zapojil sa. Ale rád som z muzikálov vystúpil a skúsil vlastnú tvorbu, menší hudobný tvar a koncertné pódiá. Neľutujem to. Všetko je v poriadku.
Je džez protipólom muzikálu?
Neviem, či džez, ale možno ten akusticky intímny, autorský a interpretačný tvar, ktorý úplne ignoruje divadelnú a hereckú zložku, kostýmy a svetlá. Ide len o hudbu. Viem o sebe, že som viac hudobník ako herec.
Akú úlohu pre vás majú slová? Rád používate nezvyčajné slová, vo vašich textoch sa nevyjadrujete „ako vám zobák narástol“ – to by ste vraj nezniesli. Prečo?
Písanie je akási vnútornejšia činnosť než bežný rozhovor. Texty sú vnútornejšie, v niečom je to dôležité aj v rámci formy – pokúsiť sa vyjadriť ešte niečo. Človek na to zväčša má čas, a keď už ide o súlad a rytmus, tak tam je zvláštne používať nespisovné slová. Zdá sa mi, že to ide proti sebe. Text do istej miery opodstatňuje speváka, aby vôbec niečo začal.
Foto: Ivan Majerský
Je teda text dôležitejší ako hudba?
Je neoddeliteľnou súčasťou spievania, spevák by mal vedieť, čo a prečo spieva, komu a o čom. Som si celkom istý, že keď už nejde o zjavy ako Bobby McFerrin alebo o ženy spievajúce o láske dobrým hlasom ako Barbra Streisand, Céline Dion či Whitney Houston, tak je dôležité, čo človek spieva. Je fajn, keď text je súčasťou spevákovej osobnosti. To je ďalší rozdiel oproti herectvu – do akej miery je herectvo len výsostne interpretatívna záležitosť. Autorský spev je akýmsi opakom, spevák hovorí o svete, ako si ho predstavuje.
Takže buď má spevák skvelý hlas ako Barbra Streisand či Whitney Houston, alebo musí mať čo povedať?
Falošný spev môže byť falošný aj preto, že nevyjadruje nič. Richard Müller môže byť intonačne a rytmicky veľkorysý, je vlastne šansoniér, ktorý rozpráva príbehy a keďže príbehy sú jeho, je veľmi uveriteľný. A iní ľudia možno spievajú rýchlejšie, vyššie a presnejšie, ale nič nepovedia. Potom je jasné, kto spieva falošnejšie. Keď sa na to človek pozerá takto, potom Bob Dylan a skupina Yellow sú úplne v poriadku a veľa soulových spevákov je proti nim tretia či štvrtá liga, ktorá produkuje len zvuk. Nie je to nič hlboké.
Vraj vám neprekáža, keď poslucháči nájdu v skladbe iný význam, než aký ste jej dali vy. Ako často sa vlastne stane, že poslucháči nepochopia pesničku tak, ako ste ju mysleli vy? A dozviete sa, ako ju pochopili?
Nie, ale keďže dobrovoľne dávam ľuďom možnosť, aby sa poplietli, nech sa pokojne popletú. Pre mňa je dôležité, že sa niekto vôbec zaoberá textom. Je jedno, či je to próza, poézia, piesňový text, esej či stĺpček. Keď sa zaoberá tým, že text má svoju dynamiku, tvar, vývoj, že sú v ňom jazykové prostriedky, všimne si zmenu pozície hovoriaceho… Keď ja niečo také napíšem, odinterpretujem a niekto sa tým ako príjemca začne zaoberať – bože môj, nech už príde na čokoľvek, je to už jeho aktivita!
Koľko ľudí texty rozoberá takto do hĺbky?
Neviem, ale ani nemusí do hĺbky. Stačí, že si to vypočuje, sústredí sa. Text má moc vytvoriť atmosféru. Keď sa pozerám na Hieronyma Boscha, tiež nemusím vedieť, o čo presne ide, ale nejakú informáciu jeho obraz nesie. Môžem zistiť, ako ho maľoval a či použil sfumato, môžem skúmať, čo to vyjadruje, môžem sa krásne mýliť a vychutnať si vlastný omyl. Alebo neviem nič a je mi to jedno, len obraz či hudbu na seba nechám pôsobiť a v tej chvíli mi to tiež niečo dá. Analýza nie je vždy potrebná, tá je pre odborníkov, kolegov a insiderov, to je iný typ kontaktu. Ak človek nerozumie nejakým slovám v piesni, môžu byť zvukomalebné a vyvolávajú pocity, o to práve ide.
Majú poslucháči v Čechách a na Slovensku dostatok kvalitnej hudby? Petr Janda z Olympicu si myslí, že sme zahltení nezmyslami, pretože hudbu si môže robiť každý.
Je otázka, či je to hudba. Zvukom sa môže zaoberať každý. Ale možno ide len o nejaký pocit starých zlatých čias mladosti, ktoré sa nevrátia. Poznám veľa súčasnej veľmi dobrej hudby, skvelých hráčov, textárov. Keď má niekto v rodnom liste napísaný rok narodenia 2000, určite dnes netrpí.
Mnohí muzikanti sa sťažujú, že rádiá nechcú hrať nové pesničky a nedá sa do nich preniknúť. Je to také zúfalé alebo nie?
Je to celkom zúfalé, ale na druhej strane tí, ktorých hudba zaujíma, rádio nepoužívajú. Keď mojím životným záujmom bude postavenie mladého samčeka surikaty v rámci populácie surikát na predmestí Johannesburgu, tak si nekúpim všeobecne zamerané noviny. Kúpim si časopisy a knihy, ktoré sa zaoberajú týmto problémom. Pozriem sa na internet, do vyhľadávača zadám slovo surikata a ako prvé nájdem plyšové hračky v podobe surikát. Ale keď o surikatách niečo budem vedieť, dostanem sa za všetok ten informačný balast – o tom asi Petr Janda hovoril, že nie je čas prehľadávať všetok balast, kým sa človek dostane k tomu, čo chce – ale za tou hmlou sa niečo nájde.
Váš nový album sa volá Maratónika – súvisí s maratónom či ako ste prišli na ten názov?
Maratón – koncertné turné, hráme dlho, cieľ v nedohľadne, nôžky už bolia. A tónika je slovná hračka. Tónika je hudobne základ, domov, každá skladba má tóniku, akúsi základňu, z ktorej všetko vychádza. Takže dlhé nekonečné hľadanie domova, tóniky. Tonus je aj napätie…
Koľko významov v tom máte!
Nie ja, to slovo ich toľko má. Mám rád, keď koncepčnú prácu názov zastrešuje. Je to možnosť hrať sa. S tým slovom sa dá hrať, prevracať ho z rôznych strán a baviť sa s ním.
Aký dôležitý je názov pre album? Nekupujú si ho ľudia skôr kvôli menu Dan Bárta, nech už sa samotný album volá akokoľvek?
Ťažko povedať. Možno keby som vydal raperský album s názvom Zabijem svoju mamu zajtra o tretej, niekto by bol zvedavý, či som sprostý, alebo či tam budú zvuky guľometu, čo ja viem. Nájsť názov pre pesničku, aby vyjadril pocit, je najdôležitejšie asi pre interpreta. Ale môže sa to urobiť aj tak, že singel je I love you, album je I love you, hlavne nech nikto nemusí nič zbytočne hľadať.
Od vás sa I love you nedočkáme?
Keď budem 80-ročný frajer, ktorý bude milovať existenciu ako možnosť, ako interpretáciu Všehomíra, potom môžem vydať I love you. Teraz by som nerád z diela urobil tovar.
Turné Maratónika sa 21. októbra začína na Slovensku. Je v tom skrytá vaša láska k Slovensku?
Láska k Slovensku je skôr v tom, že sa stále snažím infiltrovať do tejto krajiny a rozšíriť okruh poslucháčov sofistikovanej češtiny na Slovensku. Ale dôvodom je zhoda okolností, nič hlbšie.
Budete koncertovať v 39 slovenských a českých mestách, pritom mestá vraj nemáte rád, viac vás ťahá vidiek a príroda…
Ale na lúke sa hrať nedá, niečo iné je práca a niečo iné oddych. Z miest aj tak veľa nevidím. Inak bývam v Prahe, najväčšom českom meste, kde je stále ruch, pod oknami mi chodia električky. Ale doma to nevnímam, je mi jedno, čo je za oknami. Ale keď mi dôjde toner v tlačiarni, na vidieku si nepomôžem, musím cestovať do mesta. V Prahe je veľa vecí jednoduchších. Ale na prechádzku uprednostňujem polia a lesy.
Foto: Ivan Majerský
Takže v mestách netrpíte? Vraj sa vám všetky mestá zdajú rovnaké, všade je rovnaká kokakola.
Nie, netrpím, ale keby som mal tri hodiny na spoznanie Nitry, nestihnem to. Ani Johannesburg za tri hodiny nespoznám. Kým sa človek prehrabe tou hmlou a prenikne k podstate… A bez jazyka je to už úplne márne. V roku 1830 mohol byť Istanbul Istanbulom viac ako dnes. Doba sa zmenila. Prídem o piatej do sály, dobrý deň, skúška, hráme, odspievame, ideme do baru, pozdravíme, hotel, spať…
Bude každý koncert iný alebo to bude 39 déja vu?
Je to ako s večerou. Môžem jesť veľakrát bryndzové halušky a môžu to byť stále tie isté bryndzové halušky alebo vždy iné. Keď hrám, hrám v tú chvíľu a z koncertu, ktorý som odohral včera, si pamätám štyri alebo sedem zbytočných chýb, ktoré treba opraviť. Potom si zanalyzujeme s chalanmi, čo bolo dobre, čo ľudia chceli, čo sa nepodarilo. Vlastne ideálne by bolo, aby to bola vždy rovnaká pesnička.
Takže by mal byť najlepší posledný koncert, keď už budú odstránené všetky chyby?
Ale vždy sa pritrafia nové.
Nie je vyčerpávajúce odohrať 39 koncertov v relatívne krátkom čase – za dva mesiace?
Vyčerpávajúce to môže byť len fyzicky. Ľudia chodia tiež do roboty každý deň a nikto nezomrie, dá sa to. Tiež pracujeme šesť až osem hodín, čo je normálny pracovný čas.
Dokážete odohrať koncert s rovnakým nasadením aj 35. raz?
Jasné, že hej. Musím.
Vraj ste chceli skúsiť napísať text v slovenčine.
To možno aj urobím. Na tento album už nie, ale inokedy, prečo nie?
Prečo sa vám slovenčina tak páči?
Jazykom sa snažím komunikovať, pokúšam sa v ňom rozmýšľať, to už je blízko k tvorbe. A keď už to naznačuje hlbšiu znalosť, tak sa vám to zdá bezpečné, jazyk je akési útočisko. Takže môžete svoju existenciu rozvíjať v relatívnom bezpečí v novom priestore. Keď sa človek rozhodne žiť v meste alebo na dedine, najskôr spoznáva priestor, potom ho vypĺňa a aktívne pretvára.
Ako ste sa učili slovensky?
Počúvaním. Som československé dieťa. Keď som mal 9–10 rokov, mal som komentovať futbalové a hokejové zápasy, rozprával som v oboch jazykoch, tak ako to bolo zvykom. Mám veľa priateľov na strednom Slovensku, pri Zvolene a Sliači, so slovenskými frajerkami som prežil časť života, a keď som na Slovensku začal hrať, automaticky som reagoval po slovensky. Môj reakčný čas sa skracoval a teraz sa už pokúšam hovoriť po slovensky. Robím chyby, viem, mám medzery v slovníku, ale baví ma to.
Je možné, že mladí Česi naozaj nerozumejú slovensky?
Jasné, že je to možné. Ja som československé dieťa, bol som motivovaný hovoriť slovensky. V prvej triede som čítal básničku od Laca Novomeského, v druhej sme sa učili slovenskú abecedu foneticky, ovládam ľ. Za básničku v slovenčine som dostal aj pochvalu. Ako žiak som čítal slovenské texty, nemal som strach z jazyka, skôr som sa tešil, že mám možnosť hovoriť po slovensky.
Prečo Česi neradi čítajú knihy v slovenčine? Slováci čítajú české knihy bežne.
Čítanie je ťažšie, pri zložitejšej vetnej stavbe mám problémy aj ja. Alebo občas nájdem slovo, ktorému nerozumiem, a to ma brzdí. Človek sa sústredí na preklad a nemôže sa oddať pôžitku z čítania. Hovorenie je ľahšie. Tiež rozumiem oveľa lepšie českému textu ako slovenskému. Dennú tlač prečítam bez problémov, ale beletria je ťažká.
Máte nejakú inú krajinu, ktorá by vás zaujímala do hĺbky, tak ako Slovensko?
Bohužiaľ, nestihol som sa priblížiť žiadnemu inému jazyku tak ako slovenčine. Anglicky sa dohovorím, ale lepšie píšem ako hovorím, a rozumieť rodenému Britovi je ťažká vec. Dohovorím sa aj španielsky a rusky.
Váš nový album Maratónika je vraj o láske a besoch. Čo to znamená?
O láske a besoch je takmer všetko. Na tomto albume skúšame prekročiť seba samých, sme tu slobodní, zmenili sme zostavu, sme kvintet, aranžérsky a zvukovo sme to ošetrili. Verím tomu, že album bude prepracovaný a zrozumiteľný.
