Predstava Bruna Marsa o kvalitnej zábave je ovplyvnená starou školou: Elvisom, The Temptations, Princom alebo starým dobrým Michaelom Jacksonom. Vystačí si teda so svojou kapelou, piesňami a pomedzi to prepletá rozkošné minimalistické choreografie.
Nie je to náhoda. Bruno Mars, teraz 28-ročný, vyrastal v muzikantskej rodine na Havaji. Od štyroch rokov, keď používal ešte oficiálne meno Peter Gene Hernandez, hrával s otcom v skupine, kde aj spieval a často napodobňoval Elvisa. Po skončení strednej školy odišiel do Los Aangeles, kde podpísal zmluvu s Motown Records. Úspech sa však dostavil, až keď prešiel do vydavateľstva Atlantic Records, kde vydal svoje dva úspešné albumy Doo-Wops & Hooligans (2010) a Unorthodox Jukebox (2012).
S druhým albumom vyrazil vo februári 2013 na celosvetové turné, ktoré nazval Moonshine Jungle Tour a vo štvrtok navštívil aj viedenskú Stadhalle.
Moonshine Jungle Tour 2013
Koncert sa začal s viac ako hodinovým meškaním. V sále s kapacitou 16 000 miest nezostalo ani jedno voľné. Zdalo sa, že poriadkumilovní Rakúšania počkali, kým sa usadí aj posledný divák, aby koncert mohol začať. Dôkladná prehliadka pri vstupe všetko zdržala.
Bruno Mars so svojou osemčlennou kapelou The Hooligans večer otvoril skladbou Moonshine z jeho druhého albumu. Za hodinu a 15 minút odohrali postupne všetky hity, rotované donekonečna v rádiách – Marry you, The Lazy Song, When i was your man, Grenade, Just the way you are. V prídavku potom zahrali dva single z posledného albumu, úspešný Locked Out Of Heaven a Gorrila.
Netreba byť najväčší fanúšik
Pesničky, ktoré sa môžu zdať na albumoch povrchné, s jednoduchými popevkami, v živom vystúpení dostanú úplne iný náboj. Roky strávené zbožňovaním a napodobňovaním svojich idolov zo starých čias dodáva vystúpeniam Bruna Marsa úprimný retro pocit. Trochu gýčovité texty o láske, odspievané do davu mladučkých násťročných dievčat (75% publika), sa zmenia na priamočiare lovesongy, ktoré odrazu neprekážajú a nevyvolajú úškrn na tvári. Ako keď na dovolenke v Španielsku miestny fičúr barman flirtuje s turistkami. Je jasné, že ide o klišé, ale je predsa úplne v poriadku baviť sa na dovolenke.
Koncerty mu vo veľkej miere pomáhajú držať jeho spoluhráči – čisto pánska osemčlenná kapela. Trojica na dychových nástrojoch, gitarista, basgitarista, klávesák, Brunov brat na bicie a Phillip Lawrence, druhý vokál. Všetci vyzerajú, že si koncert výborne užívajú, nikdy však nie na úkor pozornosti hlavného speváka.
Bruno Mars vie na pódiu zaujať, spievať, hýbať sa a dokonca, keď treba, dá aj bubenícke sólo. Všetky svoje hity odspieva s nadšením človeka, ktorého vlastná sláva ešte nezačala nudiť, hudbu má naozaj rád. Dav to cíti a preto takmer všetko hrdo spieva s ním, keď to on povie, máva, a keď to prikáže, aby si prestali nakrúcať koncert a začali si ho užívať, odloží (nachvíľu) smartfóny.
To najlepšie na Marsovi
Má za sebou pár úspešných hitov, ktoré napísal pre iných spevákov, len dva vlastné albumy, zopár celosvetových hitov, jednu cenu Grammy za najlepší mužský vokál v pop kategórii (2011). To najlepšie na Brunovi Marsovi sú však jeho koncerty. V nich nevie skryť svoju lásku k hudbe, k tancu a nič pompézne okrem ozrutnej diskogule a pár konfiet k tomu nepotrebuje.
Ono totiž nie je vyslovene zlé, ak sú koncerty okázalé a dych berúce, vystúpenia zamerané hlavne na efekt, ale niekedy je toho vo svete pop music už zbytočne veľa.
Vtedy je fajn, že príde Bruno Mars a s poctivo odspievanými pesničkami dokáže popovej hudbe vrátiť dôstojnosť.
