Lou Reed získal rokmi renomé človeka, ktorý vedel ovplyvniť iných. Jeho kolega z branže Brian Eno sa na adresu Reedovej domovskej formácie Velvet Underground vyjadril, že hoci sa z jej debutu predalo len 30-tisíc kusov, každý, kto si jeden z tých 30-tisíc kusov kúpil, bol odhodlaný založiť si kapelu. Na území strednej Európy je Reedovo meno spájané s Václavom Havlom, ktorý údajne pri prvom stretnutí so svojím hudobným idolom vyhlásil, že prezidentom sa stal práve vďaka nemu. Lou Reed na revanš venoval svoje vlaňajšie vystúpenie na festivale Pohoda zosnulému exprezidentovi.
K jeho odkazom sa hlási Iggy Pop alebo Patti Smith a počet jeho priaznivcov stúpa. Špeciálnu poctu vyjadril v týchto dňoch dokonca aj Vatikán.
Obraz osobnosti muža, ktorý sa stal pre niekoľko dekád hlasom undergroundu, je však namaľovaný menej žiarivými farbami.
Život na sínusoide
Nikto iný nie je schopný robiť veci takýmto spôsobom, a prežiť. Slová, ktorými zhodnotil Lou Reed svoju kariéru po vydaní albumu Metal Machine Music (1975), sa dajú vztiahnuť na celú jeho tvorbu. Aj po takmer päťdesiatich rokoch od jej začiatku pritom ostáva stále jedinečná a hoci nebola určená masám, získala si fanúšikov po celom svete.
Jeho životný štýl plný výkyvov podobných sínusoide ho však nakoniec pochoval. Dôvodom smrti 71-ročného zakladateľa Velvet Underground, speváka, skladateľa a básnika boli problémy s pečeňou po jej transplantácii.
Debata s Krovákmi
V časoch, keď sa slovo popmusic spájalo s plytkou zábavou pre mládež, presťahoval sa mladý Newyorčan menom Lewis Allan Reed z Brooklynu na Long Island, aby začal svoju kariéru ako skladateľ v hudobnom vydavateľstve Pickwick. Mal za sebou nepríjemné spomienky na vlastné tínedžerské roky, keď ho rodičia poslali na liečbu elektrošokmi kvôli bisexualite. Štúdiá žurnalistiky, filmovej réžie a kreatívneho písania nakoniec ukončil na newyorskej Syrakúzskej univerzite s vyznamenaním.
New York v polovici šesťdesiatych rokov priam prosil o nové prejavy umenia, na ktoré flexibilne odpovedal výtvarník Andy Warhol so svojím štúdiom známym ako Factory. V rámci multimediálnych podujatí zaradil s typickou dávkou exhibicionizmu a provokácie do svojho programu Plastic Inevitable aj avantgardné zoskupenie Velvet Underground. V jeho netradičnom prístupe k popu, v poetických textoch o sexuálnych úchylkách a drogách totiž Warhol našiel potenciál. Pod Warholovou manažérskou taktovkou sa Lou Reed so spoluhráčom z garážovej formácie The Primitives Johnom Caleom stali známymi po kluboch v celom meste a netrvalo dlho, kým sa chýr o ich originalite rozniesol aj za jeho hranice.
„Najdôležitejší na celej hudbe Velvet Underground je fakt, že je poháňaná silou ľudskej duše presahujúcou do tých najtemnejších zákutí,“ písal v tej dobe ikonický novinár Lester Bangs v recenzii pre magazín Rolling Stone. Debutová nahrávka The Velvet Underground & Nico (1967) so skladbami ako Sunday Morning, I'll be Your Mirror alebo Heroin sa rýchlo premenila na soundtrack jednej výstrednej subkultúry. Predaj platne so známym Warholovým banánom na obale však bol relatívne slabý a dôležitosť nahrávky sa mala prejaviť až o desaťročia neskôr.
Foto: SITA / AP / Mark Goff
S myšlienkou, že ide o výnimočný a prelomový album sám Lou Reed – na rozdiel od svojich fanúšikov – nesúhlasil. „Urobil som množstvo hlúpych vecí a nechápem, ako si niekto k tomu dokáže sadnúť a vážne to počúvať,“ hodnotil svoje začiatky pre britský hudobný magazín Q v roku 1989. „Jedna taká hlúpa vec sa volala Heroin a ja som už vtedy vedel, že je to fakt vyslovene hlúpe. Myslím, že tá hudba zaznela už vo filme zo 40. rokov – The Man with the Golden Arm. Kristepane! Takže toto mala byť tá veľká vec? Bolo to, ako rozprávať sa s Krovákmi. Ľudí to zaujalo len preto, že sa to volalo Heroin!“
Vyhlásil tiež, že jeho prístup bol vtedy detinský. „Keď všetci okolo nás vyvádzali, povedal som si: kašlem na to, ešte to prifúknem a spravím z toho také malé pouličné divadielko. Ale ako som sa do toho celý zaplietal, tým viac to vyzeralo, že s tým súhlasím.“
S nacistickými krížmi na hlave
So skupinou vydal Reed ešte tri štúdiové albumy, White Light/White Heat (1968), The Velvet Underground (1969) a Loaded (1970). Postupný úpadok umeleckej generácie, ktorej bol súčasťou, pochopil ako jeden z prvých a vydal sa na sólovú dráhu.
Toto obdobie bolo v jeho kariére mimoriadne plodné na úspešné spolupráce. Hoci debutový sólový album s jednoduchým názvom Lou Reed (1972) docielil len vlažný ohlas poslucháčov i kritikov, ešte v rovnakom roku dokázal, že to naozaj vie. Prišiel Transformer, album plný nesmrteľných hitov ako Perfect Day, Walk on the Wild Side alebo Satellite of Love. Reed sa pred jeho vydaním opäť skontaktoval s Andym Warholom a okrem iného s dvojicou fantastických producentov. Mick Ronson a David Bowie strávili nad prípravou nahrávky dlhé dni a snažili sa jednoduché skladby niekdajšieho člena ich obľúbených Velvet Underground urobiť atraktívnymi pre širšiu verejnosť. Podarilo sa to. Ich vplyv na album je ľahko rozpoznateľný (najmä Bowieho typické aranžmány) a splnil svoj cieľ. Kariéra Lou Reeda bola azda jediný raz v jeho života skutočne na vrchole.
O to horšie to však išlo s ním samotným. Album síce zhodnotil ako príjemný, no v hlave mal oveľa zložitejšiu predstavu o vlastnej tvorbe. Tú o rok neskôr pretavil do ťažkopádnej nahrávky s názvom Berlin (1973). Napriek uznaniu a sláve sa pohyboval v pofidérnych kluboch a putikách, nevyhýbal sa drogám ani alkoholu.
„Vyzeral ako ten na celom svete najopustenejší, prašivý, vyhladovaný mexický pes, ktorý nejakým chybným zásahom osudu nadobudol ľudskú podobu,“ opísal svoje prvé stretnutie s Lou Reedom z roku 1974 hudobný publicista Nick Kent v knihe The Dark Stuff (v češtine vyšla ako Těžkej nářez).
„Vlasy mal ostrihané nakrátko ako Charlie Manson poctený vojenským strihom, bol však ešte o krôčik zohavenejší. Až keď som prišiel bližšie, všimol som si, že to, čo sa javilo ako veľké fľaky chorobne albínskeho zafarbenia, že tie biele oblasti po bokoch hlavy, sú vyholené nacistické kríže, " spomína novinár. "Potom tu bola samotná tvár, ktorá mala nielen úplne jedinečný sivý odtieň hnijúceho mäsa, aký som ešte u žiadneho človeka nikdy nevidel, ale zároveň aj uprený pohľad očí. Akoby centrálny nervový systém rozžeravilo niekoľko sto wattov elektriny. A telo bolo neuveriteľne vyziabnuté, len kosť a koža. Božemôj, vyzeral fakt príšerne!“
Charita aj Metallica
V sedemdesiatych rokoch vydal Lou Reed napriek samovražednému životnému štýlu ešte ďalších osem albumov. Koncom dekády srdce New Yorku bilo v rytme ďalšieho provokatívneho hnutia, punku a on sa k mladej generácii opäť pričlenil. Tentoraz už v roli legendy. Hrával neohlásené koncerty v malých manhattanských kluboch, kamarátil sa s Patti Smith aj Davidom Byrneom. Nováčikom na scéne pomáhal ako producent a z nostalgickej zanedbanej postavičky križujúcej ulice mesta sa v krátkom čase stala uznávaná osobnosť odskúšaná v „starých dobrých dňoch“. Ďalej sa už išlo ľahšie.
Foto: SITA / AP / WYATT COUNTS
Spolupracoval s džezovými hudobníkmi, inovátormi v rámci zvuku aj hry na nástroji, a hoci žiaden z jeho ďalších albumov nemal úspech podobný albumu Transformer alebo aspoň nahrávkam Velvet Underground, renomé ho vždy predbehlo.
A ako väčšina známych ľudí v 80. rokoch, aktívne sa zapájal do charitatívnych organizácií a spolkov. Stal sa členom Amnesty International a v prípadoch, keď išlo o dobročinnosť, dokonca niekoľkokrát obnovil spolu s Johnom Caleom Velvet Underground. Po megalomanských vystúpeniach typických pre 80. a 90. roky ho v roku 1996 uviedli do Rokenrolovej siene slávy. Neskôr koncertoval pre pápeža Jána Pavla¤II., napísal zbierku básní na tému útokov 11.septembra, venoval sa zhudobňovaniu básní Edgara Allana Poea a reedícii svojich prvých nahrávok.
Posledné desaťročie tvoril aj so svojou manželkou, alternatívnou performerkou Laurie Anderson a mal niekoľko experimentálnych a ambientných projektov. Ten posledný, Lulu (2011), vydal spolu s Metallicou a po dlhšej dobe opäť rozvíril hladiny hudobného biznisu. Lulu rozdelila verejnosť aj kritikov na dva tábory, jedni hovorili o albume desaťročia, druhí prízvukovali, že sa to nedá počúvať.
Rovnako rozporný ako reakcie na jeho diela bol aj sám Lou Reed. Niekedy len ťažko stráviteľný, inokedy až rozprávkovo príjemný. Bol príšerou, ktorá sa vynorila zo stoky New Yorku, aby šokovala, narkoman, pankáč, zhýralec do špiku kostí, ale aj bojovník za ľudské práva, ikona bisexuálov, hosť benefičných koncertov s dušou džezmena, inovatívny, mnohokrát podceňovaný a ešte častejšie precenený.
Jedno je však isté. Lou Reed sa stal úmyselne či náhodou vplyvnou osobnosťou popkultúry. Jeho meno je symbolom undergroundu, z ktorého vyšiel ako ten „prašivý pes“, aby mu na konci cesty poctu vzdával aj Vatikán.
