Tínedžeri s gitarou a snami o muzikantskej kariére brázdia ulice Bratislavy už desaťročia. Pred dvadsiatimi rokmi medzi nimi nechýbali ani budúci členovia skupiny Le Payaco Tomáš Sloboda, Martin Stempel a Juraj Vitéz.
„Začali sme spolu hrať pomerne mladí, v roku 1996. S Tomášom sme boli spolužiaci na strednej škole, s Maťom sa poznáme z ľudovej školy umenia. Kamarátili sme sa, žúrovali, a keď sme zistili, že si sedíme aj hudobne, všetko zafungovalo a Le Payaco bolo na svete,“ hovorí Juraj Vitéz. Trojici sa, na rozdiel od mnohých rovesníkov, sen splnil. Čakali ich koncerty aj nadšení fanúšikovia, ich piesne zneli rozhlasovým éterom. ,„Dodnes si spomínam na to, keď som počul po prvýkrát z rádia našu pesničku Dobrý večer, priatelia. Bolo to asi v roku 1999, išiel som po Obchodnej ulici v Bratislave a zrazu – šok! Neviem už, či nás hralo Funrádio, alebo Ragtime, ale cítil som obrovskú eufóriu,“ spomína Tomáš Sloboda.
Rozchod bol uvoľnením
Počas nasledujúcich rokov odohrala skupina množstvo koncertov a popritom vydala šesť albumov. Zdalo sa, že kapela sa rozbehla a všetko ide ako po masle. Čo však na začiatku klapalo ako hodinky, sa postupne začalo zasekávať. Čoraz častejšie sa objavovali nezhody týkajúce sa inšpirácie a nápadov. Problémom nebol ich nedostatok, ale prebytok. Keďže všetci traja hudobníci prinášali nové piesne, zrazu nebol dostatok času na ich spracovanie. Nehovoriac o diskusiách, ktoré ich prípravu sprevádzali. Basgitarista skupiny Hex Yxo prednedávnom povedal, že najčastejším dôvodom rozpadu kapely sú silné egá – a v prípade Le Payaca to tak naozaj bolo. Vlastné predstavy jednotlivých členov boli čoraz silnejšie a doplácala na ne skupina ako taká.
„Nespokojnosť v nás kvasila dlhšie. Nakoniec sme sa stretli na káve a povedali sme si, že hranie spolu ďalej nemá cenu,“ hovorí Martin Stempel a spomína na uvoľnenie, ktoré vtedy cítil. „Zažili sme spolu krásne veci, nahrali sme množstvo pesničiek a povedali sme si, že to stálo za to. Ďalej sme však pokračovať nemohli. Mali sme každý osobné ambície – jeden chcel robiť hudbu tak, druhý tak a tretí ešte inak. Vždy sme tieto túžby vedeli zladiť a vytiahnuť z rôznych pohľadov na hudbu niečo spoločné. Ku koncu táto schopnosť zmizla a každý si chcel robiť to svoje, nedal sa presvedčiť. Ukončenie tohto spoločného trápenia bolo uvoľňujúce.“
Bez hudby boli vzťahy lepšie
Nech je však rozchod akokoľvek pokojný, často po ňom môže ostať v duši smútok, určitá nostalgia či ľútosť – napríklad keď zaznie z rádia pesnička Sadni si mi na kolená. Možno aj preto hudobníci na určitý čas prestali byť v intenzívnejšom kontakte. Každý z nich sa s radosťou pustil do vlastných projektov a veľmi nemyslel na to, čo bolo. „Zrazu sme mali čas na tie preplnené zásuvky. Začali sme realizovať svoje predstavy bez toho, že by sme museli niekoho prehovárať. Mohli sme byť sami sebou, takže v tomto ohľade rozchod určite splnil naše očakávania,“ hovorí Tomáš Sloboda. Zároveň priznáva, že ich samostatnú tvorbu ľudia často porovnávali s Le Payacom a pýtali sa, ako to s kapelou je, či sa ešte niekedy dá dokopy.
Roky však plynuli a žiadne znovuzrodenie sa nekonalo – Juraj Vitéz hral so Slobodnou Európou a spravil si sólovku, Martin Stempel hrá dodnes v kapele Diego a Tomáš Sloboda sa tiež venoval vlastným projektom vrátane Sounds Like This. Navzájom si síce netelefonovali, ale keď sa stretli, porozprávali sa. Postupne sa ich vzťahy dokonca vyčistili natoľko, že si začali rozumieť lepšie ako v čase rozchodu kapely. „Neboli sme už zaťažení hudbou, začali sme sa rozprávať aj o úplne iných veciach. S Martinom sa nám približne v rovnakom období narodili dcéry, čo nás tiež spojilo. Dokonca sme sa spolu vybrali cestovať po Ázii. Ani vtedy sme však nad budúcnosťou Le Payaca nerozmýšľali.“
Znovuzrodenie na Pohode
Zlom nastal až v roku 2011. Organizátor najväčšieho slovenského festivalu Pohoda Michal Kaščák trio už niekoľko rokov predtým pravidelne prehováral na spoločné vystúpenie starého Le Payaca. Po ustavičnom odmietaní si nakoniec na Le Payaco pripravil malú pascu. „Povedal, že pred nami bude hrať naša obľúbená kapela Deus z Belgicka a po nás zase ďalší obľúbenci Pulp. Táto predstava bola priveľmi lákavá a my sme nedokázali odolať,“ opisuje situáciu Juraj Vitéz.
Nasledovalo oprášenie hitov Le Payaca na spoločnej skúške. Už na nej panovala dobrá nálada, aj keď nebolo isté, ako koncert vypáli. Ale nakoniec všetko dopadlo fantasticky, ľudia boli nadšení a kapela tiež. Pred dvadsiatimi tisíckami divákov ešte nehrali, takže nechýbala eufória. Nasledovalo ďalších pár spoločných koncertov, nad definitívnym opätovným zrodom Le Payaca však stále viseli otázniky. „Nechceli sme nič uponáhľať. Museli sme si rozložiť sily na jednotlivé projekty, až kým neprišla chvíľa, keď sme boli všetci pripravení. Bolo veľmi dobré, že sme sa do toho nepustili strmhlav, a azda to bude počuť aj na novej platni,“ zhodujú sa všetci traja.
Dobyjú (opäť) rádiá?
Jasným dôkazom comebacku je výberovka kapely s názvom Jukebox. Už na booklete plnom fantázie je vidieť, že sa hudobníci s albumom doslova vyhrali. Vychádza nielen na CD, ale aj na klasickej LP platni. „Po platni sme túžili už dlho, ale kedysi tomu doba nepriala. Teraz áno. My ako muzikanti poznáme nahrávky zo štúdia a vieme, koľko vecí sa postráca a na CD ich nepočuť. CD dosahuje len niekoľko percent z vinylového soundu. Máme veľa fanúšikov, ktorí sa hudbou naozaj zaoberajú a chcú ju na kvalitnom nosiči. Takže keď sme s Pavian records riešili vydanie našej výberovky, mali sme podmienku, že vyjde aj na vinyle.“
Okrem najznámejších piesní na albume fanúšikovia nájdu na Jukeboxe aj novinku Kone. Či z nej bude rádiohit, je otázne. „Niektoré celoplošné rádiá nás hrávajú dodnes, takže sme sa z rádiového éteru vlastne nikdy celkom nevytratili. Dnes sa nové kapely do rádií dostávajú oveľa ťažšie,“ konštatuje Tomáš Sloboda. Kedysi totiž nebol problém prísť do rádia a pustiť svoju pesničku. Ak sa hudobnému dramaturgovi zapáčila, hneď ju nasadil. Dnes tento človek podľa Martina Stempela zväčša veľký vplyv na výber hudby nemá – skôr sa venuje vypĺňaniu excelovských tabuliek. Mladé kapely sa tak do rádií prebojujú ťažšie.
Netreba však nad situáciou v slovenskej hudbe len nariekať – dnešní hudobníci zas majú výhodu vyspelejších a dostupnejších technológií. „Samotný proces nahrávania a vydávania platní sa oveľa zjednodušil. Kedysi bolo neraz komplikované presvedčiť vydavateľstvá, dnes si kapely môžu platňu vydať aj samy. Čo sa týka šírenia hudby, prišli nové médiá a kanály ako Youtube, Facebook. Čiže odkázanosť na rádiá a vydavateľstvá postupne opadáva,“ hovorí Martin Stempel. Ľudia sa tak ľahšie dostanú aj k tvorbe menej známych hudobníkov.
Faktom však je, že napríklad z televízie slovenskú hudbu možno počuť akurát tak z reklamy. Aj preto členovia kapely nad ponukou prepožičať svoj najväčší hit značke českého piva neváhali. „Keby išlo o reklamu na produkt, s ktorým sa nestotožňujeme, premýšľali by sme viac a možno by sme súhlas ani nedali. Ale do tejto reklamy sa pesnička hodí, vystihuje jej náladu. Sami si pivo radi dáme, takže sme s takýmto spojením nemali problém,“ vysvetľuje Juraj Vitéz. Keďže sa kapela nedávno dala opäť dokopy, správne sadlo aj načasovanie a ľudia si pripomenuli jej hudbu.
Viac hudobníci ako členovia kapely
Keďže hudobníci naďalej ostávajú aj členmi svojich ostatných kapiel, ako bude fungovať Le Payaco? Podľa čoho sa rozhodnú, či je daný nápad lepší pre Le Payaco, alebo si ho nechajú na neskôr pre sólovú tvorbu či druhú skupinu? „Keď je človek s kapelou, pracuje kontinuálne a s tým, čo mu v danom momente napadne. Ja mám teraz v Diegu pauzu, takže sa môžem venovať iba Le Payacu a vôbec neriešim, že toto by mohlo ísť tam alebo tam,“ vysvetľuje Martin Stempel a Tomáš Sloboda dodáva: „Duch Le Payaco fungoval vždy najlepšie, keď sme spolu tvorili v skúšobni a toho sa držíme. Takže aj keď jeden z nás donesie nápad, chopíme sa ho všetci traja a vytvárame ho. Samozrejme, keď budeme mať materiál na novú platňu, tak sa kruh načas uzavrie a každý bude slobodný a môže tvoriť, koľko chce, čo chce v rámci ostatných projektov.“
V čom sú dnes hudobníci iní ako pred siedmimi rokmi? Podľa Martina Stempela je dôležité, že už nie sú jednotliví členovia až takí upätí na jednu skupinu. V ich prípade je to zrejme výhoda. „Zistili sme, že rozpad kapely nie je žiadna tragédia. Sme už viac hudobníci ako členovia skupiny. Vieme si zadeliť čas, vychádzať s viacerými muzikantmi.“ Tomáš Sloboda uzatvára: „Rozchod nás tiež poučil, že netreba mať príliš veľké očakávania. Všeobecne, s výhľadom na život. Netreba očakávať niečo veľké a potom sa čudovať, že sa veci majú úplne inak. Treba žiť z momentu, keď tá energia v kapele je a všetko funguje. Je lepšie sa nad ničím veľmi nezamýšľať, či budeme spolu hrať rok, dva, desať… Teraz to ide, tak sa do toho pustime!“
