David Kollar: Je to o tvrdej práci a vášni k muzike

Jeho dosiaľ posledný album The Son získal ohlas z niekoľkých krajín Európy. Za úspechom experimentálneho hráča na elektrickej gitare Davida Kollara stojí okrem talentu a vášne k hudbe aj tvrdá práca a skúsenosti, ktoré čerpal spoluprácou s uznávanými muzikantmi. Napríklad s nórskym gitarovým mágom Eivindom Aarsetom a jeho Sonic Codex Orchestra, so svetovým bubeníkom Gergom Borlaiom (dnes už žijúcim v Barcelone) a ďalšími hudobníkmi.

03.01.2014 07:00
David Kollar, hudobník Foto:
"Pre umelca z takej malej a mladej krajiny ako je Slovensko, je dôležité ísť von a učiť sa od najlepších," tvrdí David Kollar.
debata

So svojím ostatným albumom The Son ste získali ohlas aj na medzinárodnej scéne. Ako vznikal?
Album som nahrával dvakrát, najprv vo Varšave v štúdiu Tadeusza Sudnika. Keď som sa vrátil domov, zistil som, že sa mi to veľmi nepáči. Začal som nový nahrávací proces u seba doma a nahral som ďalšie štyri hodiny hudby. Z toho komplet materiálu som vystrihol asi 50 minút, ktoré sú na albume. Album je totiž o mojom synovi, ktorý pred rokom absolvoval dve operácie. Snažil som sa pracovať s elektrickou gitarou úplne inak ako predtým. Inšpirovalo ma hranie s nórskym gitaristom Eivindom Aarsetom. Otvoril mi oči a ukázal mi ďalšie možnosti elektrickej gitary a hudby samotnej. Na albume som spolupracoval aj s Lenkou Dusilovou a Indiou Czajkowskou. Hrám okrem elektrickej gitary na mandolíne so slákom a indonézskom bicom nástroji gamelane.

Čo sa dialo po jeho vydaní?
Album vyšiel vo vydavateľstve Hevhetia z Košíc, ktoré sa čoraz viac etabluje na európskej scéne. Asi mesiac po vydaní prišla veľká odozva z WDR, AllAboutJAzz, GuitarModerne Magazine, Prepared Guitar magazine, Lizard, Rock and Pop, Musik Review DE… Už si naozaj nepamätám odkiaľ ešte. Začali mi chodiť maily a ponuky na koncerty a spolupráce. Teraz v januári idem do Talianska ako hosť na turné a nahrávanie s hudobníkmi z projektu Berser, kde bubnuje Pat Mastelotto z King Crimson. Ďalej je to famózny a vynaliezavý bubeník Michele Rabbia z Talianska, s ktorým budeme hrať niekoľko koncertov ako duo. Dostal som pozvánku aj z USA na niekoľko sólo koncertov. Ak všetko dopadne, ako má, tento rok bude veľmi silný.

Aká je dôležitá propagácia a manažment v rámci modernej experimentálnej hudby?
V dnešnej dobe reklám a PR to je potrebné. Najradšej by som vymazal svoj profil na sociálnej sieti, lenže potrebujeme ho na prezentáciu. Najsmutnejšie mi príde to, ako začali umelci riešiť, kto má koľko „lajkov“ a videní. Podľa toho je Senzus lepší ako King Crimson, Rytmus ako Stravinský… Občas mi príde ponuka, či by som nechcel za poplatok zvýšiť počet videní a „lajkov“ na youtube. Sú na to programy. Dobrý PR manažér vám aj poradí, kedy a ako písať texty, aby ste mali veľa „lajkov“ na sociálnej sieti. Na to však nemám žalúdok, bunky ani energiu. Ale veľa ľudí to takto robí.

Ako ste si vytvorili vzťah k elektrickej gitare?
Pochádzam z hudobníckej rodiny, takže láska k hudbe sa začala už v detstve. Elektrická gitara ma zaujala, pretože ide o nástroj s obrovskou dynamikou. V mojom ponímaní je to nástroj v zložení gitara – kábel – aparát, takto je podľa mňa kompletný. Položená v ruke bez zapojenia nemá pre mňa veľký zmysel.

Čo je na nej špecifické?
Ak medzi gitaru a aparát zapojíte efekty, tak môžete robiť rôzne hudobné veci. Môžete dať skladateľovi skomponovať skladbu pre violu, viete ako vyzerá a čo sa s ňou dá približne robiť, ale komponovať pre elektrickú gitaru je oveľa ťažšie. Najmä preto, čo všetko sa s ňou v dnešnej dobe dá robiť. Tento nástroj otvára nové a nové možnosti. Vie byť drsný, hlasný, čistý, preparovaný, zároveň jemný, dynamický a navyše máte priamy kontakt so strunou. Práve preto ho mám rád.

Ako sa gitarista z Prešova dostane k medzinárodným projektom?
Bola to a, samozrejme, stále je dlhá a náročná cesta. Začalo sa to mojou prvou kapelou David Kollar band v Prešove. Neskôr som začal hrať s maďarskou rytmikou a to boli prvé momenty, kedy som okúsil hranie s profíkmi. Neskôr prišiel Gergo Borlai, ktorý ma posunul podstatne ďalej. Vytvorili sme zaujímavú a originálnu Artrance Performance s Gergom, Andreou Ladanyi a Indiou Czajkowskou. Indiu časom doplnila Lenka Dusilová. Do Artrance prišiel Eivind Aarset z Nórska, u ktorého som bol v lete 2012 na konkurze. Odohral som niekoľko koncertov s jeho kapelou. Každá spolupráca na seba nadväzovala. V tomto sa nedá nič oklamať ani predbehnúť. Je to o tvrdej práci a vášni k muzike.

Pomohli vám skúsenosti zo zahraničia?
Pre umelca z takej malej a mladej krajiny ako je Slovensko, je dôležité ísť von a učiť sa od najlepších. Napríklad nórska scéna je dnes veľmi známa. Je to aj kvôli tomu, že Terje Rypdal či Jan Garbarek cestovali po svete s veľmi zaujímavými hudobníkmi a tým ukázali na mape, kde je Nórsko. Keď sa vrátili domov, boli dôkazom toho, že sa to dá a povedali „buďte sami sebou, verte, pracujte a hlavne neznejte ako ,amerikans', nájdite si svoj zvuk“ … a podarilo sa. Naša krajina ponúka, čo ponúka, a človek sa môže vždy rozhodnúť, či tú ponuku akceptuje, alebo nie. Môžeme voľne cestovať a rozhodnúť sa, čo chceme robiť. Jednoducho je dôležité toho zažiť a spoznať čo najviac, aby sa človek posúval a vyvíjal. Preto je konfrontácia so zahraničím nevyhnutná. Je to, samozrejme, veľmi ťažká cesta, ale niekde na obraze som videl napísané "pokojné more nerobí dobrého námorníka“ .

Môže sa hudobník na Slovensku uživiť muzikou?
Žiť na Slovensku je všeobecne veľmi ťažké a živiť sa koncertovaním, hudbou k filmom a performance nie je jednoduché. No verím, že sa to zmení. Základ je vydržať a tvoriť. Ľudia by sa mali viac podporovať v takejto situácii. Ak v kríze prestaneme pracovať, tak je všetkému koniec. Je pravda, že umenie je momentálne napojené na umelý kyslík a nedokáže existovať bez podpory grantov či sponzorov… Nie je to jednoduché, ale žijem.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #rozhovor #hudobník #David Kollar #gitarista
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy