Pri slove džez si dodnes mnohí ľudia predstavia černocha v zafajčenom klube v New Yorku. Táto vízia už asi veľmi nezodpovedá skutočnosti, však?
Džez je dnes veľmi medzinárodná záležitosť, nielen americká. Je množstvo skvelých muzikantov a festivalov, niektoré na úrovni vážnej hudby. Takže už je to inak, aj keď najlepšia džezová atmosféra je stále v kluboch.
Sú niektoré národy na džez výnimočne talentované?
Napríklad Česi alebo Slováci. Hráme po celom svete – najlepší basisti sú Miroslav Vitouš, Jirka Mráz či Radovan Tarička, ten je skvelý saxofonista, mohol hrať rovno v New Yorku. Alebo váš Martin Valihora – s bubeníkmi my Česi máme trochu problém.
Prečo?
Necítia ten správny americký feeling. Môže za to reč. Čeština dáva dôraz vždy na prvú slabiku – ako dychovka. Angličtina má akcenty inde. Preto cítia viac swing a post beat, ako sa tomu hovorí.
Kto má lepšie predpoklady stať sa skvelým džezmenom – vyštudovaný hudobník, alebo skôr laik, ktorý nie je ovplyvnený pravidlami?
V prvom rade ide o osobnosť. Môže hrať vyštudovaný človek ako o život, a nikoho neosloví. A iný ani nemusí poznať noty a ľudia naňho chodia. Ale samozrejme sú osobnosti študované, ktoré majú aj niečo do seba a všetko skvele zahrajú, osobnosti ako Bobby McFerrin.
Takže dôležitejšia ako schopnosť hrať je osobnosť muzikanta?
Osobnosť hrá v improvizácii najväčšiu úlohu. Každý by mal mať svoj vlastný prístup, svoj vlastný „ksicht“, ako sa hovorí. Keď improvizujú tí najslávnejší muzikanti, spoznáte, že hrajú alebo spievajú práve oni.
To je ten známy „spodný prúd“, o ktorom zvyknete hovoriť?
Presne o tom to je! Máte tisíce klaviristov alebo flautistov, ktorí hrajú skvele z nôt, a predsa nikoho nebaví ich počúvať. A potom príde muzikant, ktorý má od dokonalosti ďaleko, ani technika mu veľmi nejde, a predsa všetci zbystria a okamžite zaujme. V čom to je? Určite nie v technike hrania, jednoducho má niečo navyše. A to je práve ten spodný prúd.
Aké miesto má v ňom láska a sex?
Zásadný. Sex a láska to všetko ovládajú, bez toho by to vôbec nešlo. Ženy sú najväčšia inšpirácia. Kým človek verí, že existuje sex a láska, stále žije a je jedno, či je starý, alebo mladý. Ale v momente, keď to zabalí, je z neho starec nad hrobom.
Je cítiť, či je hudobník zamilovaný, alebo nie?
Samozrejme. Napríklad Honza Hámr. Mal štrnásť alebo pätnásť a hral skvele na klavír, ale niečo jeho hudbe chýbalo. A jeden večer zrazu hovorím: „Ty vole, čo sa stalo, veď hrá úplne inak? On má určite babu!“ Zamiloval sa a jeho hudba bola naraz celkom iná.
Vy sám ste vyskúšali mnoho hudobných tvárí – rocker, džezmen, venujete sa aj vážnej hudbe. Čo je najväčší magnet na ženy?
Neviem. Dievčatá za našich čias chalanov nebalili a ja sám som zas veľmi baliť nevedel. Už doktor Plzák hovoril, že súčasná generácia je ochudobnená o balenie chlapmi, dnes balia baby. Celkovo sa žije inak. Môj syn má 36 rokov, ale správa sa, akoby mal 18. Hrá na basu v kapele MIG, jazdí na autíčkach a do vážneho vzťahu sa mu veľmi nechce. A to má 36 rokov, chápete to? Veď ja som mal vtedy už štyri deti.
Čím to podľa vás je?
Spôsobom výchovy u nás. V Anglicku vezmú deti v 14–15 rokoch do internátnych škôl a už sa o ne nestarajú. Musia si zvykať, že raz rodina okolo nich nebude. U nás rodina drží pohromade, mladí majú 30–35 rokov a stále žijú s mamičkou. Keby mali niekam ísť sami, nevedeli by sa o seba postarať. To je prehnané. Spôsob výučby nie je taký ako napríklad v Anglicku, kde chlapci bývajú už skoro vo svojich akoby bytoch a majú sluhov…
Takúto školu si ani v Anglicku nemôže dovoliť každá rodina…
Ale môže, pretože tam nikto nepracuje, tam všetci všetko zdedili. Majetok sa prenáša z generácie na generáciu a pracujú tam Turci, Česi, Slováci – tí, ktorí nemajú peniaze. Ale aby pracovali Angličania, to nie…
A čo spôsob hudobnej výučby, rozvíjania talentu? Študovali ste na mnohých zahraničných školách, líši sa naša výučba v niečom?
Už Ján Ámos Komenský hovoril, že škola má byť hrou. Lenže v tom momente by sa učiteľ musel prispôsobiť žiakom, a to sa nedeje. Deje sa presný opak. Žiaci sa musia prispôsobovať tomu, čo sa od nich chce, čo je podľa mňa zle. Spoločnosť sa deti vždy snaží dostať do svojej línie, aby s nimi bolo čo najmenej starostí. A práve preto talentované deti či mládež zabudnú, alebo sa asi ani nedozvedia, na čo vlastne majú talent. Je to trochu škoda. Myslím, že pedagógovia na vyučovaní majú najskôr hlavne zisťovať, na čo majú ich zverenci najlepšie predpoklady.
Dať deťom voľnosť znie pekne, netreba ich však niekedy aj trochu potlačiť, keď majú krízu a nechce sa im už napríklad na klavír chodiť?
To je ťažké. Myslím, že väčšina talentovaných detí práve nechce robiť, čo musia. To nebaví totiž nikoho. Keď prikážete, „budeš robiť toto“, povie si, „a just nie, just budem robiť niečo iné“. Špeciálne to platí pri veľmi talentovaných deťoch. Tie sa s tým zmieria ešte horšie, chcú robiť niečo zábavné. Učitelia potom s nimi majú problémy, to je známa vec. Vymykajú sa z bežného priemeru žiakov s normálnym talentom, nie výnimočným.
Zdá sa, že v tom máte jasno, v školách to však vidia inak.
Im ide o čo najmenšie problémy. Učitelia sa snažia, aby všetci hovorili a učili sa nimi predpísané poučky a osobná tvorivá práca je svojím spôsobom veľmi nežiaduca. Potom totiž učiteľ musí sledovať, zisťovať, hodnotiť a takto to má všetko jasné. Samozrejme hovorím o zlých učiteľoch, ale sú aj výnimky, dobrí učitelia, ktorí vedia, že sa to dá robiť aj inak.
Študovali ste v Londýne, Paríži, New Yorku, ako vyznievajú naše školy v porovnaní so zahraničnými?
Kedysi sa hlavne nesmelo hovoriť, čo si človek myslel. To bolo veľmi problematické. Dnes je demokracia, ale myslím, že ešte vždy máme boľševickú dobu trochu pod kožou, špeciálne v našich končinách. Keď som bol v Anglicku na Royal Academy a vyhlásili zadanie na školskú prácu, všetci sa o ňu bili, hlásili sa. Tu, naopak, všetci sa tvária „nie, ja nie, radšej on“. Alebo keď sa človek spýtal študentov, či majú otázky, boli skoro všetky ruky hore. U nás – ticho, nikto nechce. Len čakajú, kým sa skončí hodina. Ale to je aj výchovou. Urobiť len to, čo sa musí a hlavne rýchlo preč.
Dostali ste štipendium aj na Berkley…
Áno, ale nedostal som sa tam. Honza Hammer práve v tom čase emigroval, tak mi nedali vízum, pretože si mysleli, že aj ja by som tam zostal.
A zostali by ste?
Nie. Tu mám rodinu, som Čech. Sem ma osud zavial, takže sem patrím.
Nebolo vám to vtedy ľúto?
To je osud. Mal som hrať aj v New Yorku v Carnegie Hall, už sme mali aj vytlačené plagáty – a nepustili nás tam. Ale na druhej strane, vďaka tomu som sa napríklad začal venovať aj vážnej hudbe. Každá minca má dve strany. Samozrejme, ako Peržania hovoria, všetko je v rukách Alahových, ale ťavu si priviaž. Keď ju nepriviažete, tak vám ju ukradnú, hoci je všetko v rukách Alahových.
Aký kompliment vás po vystúpení najviac poteší?
Som rád, keď niekoho oslovím. Je príjemné vedieť, že moja práca má zmysel. Pochvaly však nie sú mojou prioritou. Robím hudbu, pretože niečo robiť musím. Keby som prestal robiť, bola by zo mňa mŕtvola.
A keď vám niekto po koncerte, naopak, povie „dnes to nebolo celkom ono“, ako reagujete?
To mi môže hovoriť, ale to je jeho problém. Ja viem veľmi dobre, ako to je.
Ako? Nikdy sa vám nestalo, že vám koncert nevyšiel?
To sa nemôže stať. Ide o vec profesionality. Nikdy som nemal zlý koncert, ten musí byť vždy dobrý. Nemusí sa páčiť, ale z môjho pohľadu je vždy dokonalý
A čo keď diváci nereagujú podľa vašich predstáv?
Keď publikum sklame, tak si hrám pre seba.
Existuje hudba, ktorú dokonca ani vy nemáte rád?
Veľmi nemusím populárnu dychovku. V Česku sa teraz veľmi predáva. Klasická dychovka je dobrá, ale Eva a Vašek – dvojica šialene vymódených spevákov v rytme mca-mca je otrasná.
Jiří Stivín
Narodil sa v Prahe 23. novembra 1942. Vyštudoval filmový a televízny obraz na Filmovej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe, nikdy sa mu však v praxi nevenoval. Jeho prioritou sa stala hudba, konkrétne hra na dychových nástrojoch – zobcovej flaute, priečnej flaute, saxofóne. Počas svojej kariéry bol členom kapely Sputnici, viacerých džezových formácií vrátane Pražského Big bandu. Interpretuje hudbu stredoveku, renesancie aj baroka. Okrem hudby predklasickej sa intenzívne venuje džezu, skladaniu a improvizácii. Ako sólista spolupracuje s renomovanými hudobnými telesami (Virtuosi di Praga, Pražskými symfonikmi, Slovenským komorným orchestrom atď.). Riadi vlastné súbory Collegium Quodlibet a Jiří Stivín and Co Jazz Quartet. Je autorom mnohých skladieb pre rôzne formácie, ako aj scénickej či filmovej hudby. Prevádzkuje Centrum pre improvizáciu v umení.
