Skladal už ako dieťa
„Po skončení školy som hral na trúbku spolu s malou kapelou. Akurát sa skončila vojna. Hrávali sme pre amerických a britských vojakov, a to sa mi nepáčilo – nebavilo ma hrať skladby iných ľudí, skladaniu hudby by som sa venoval, aj ak by som nepracoval pre film. Ale zavolal mi režisér, a tak som začal skladať hudbu k filmom. Nikdy som však neobchádzal režisérov so svojimi nápadmi, vždy si oni našli mňa,“ vysvetlil Morricone v rozhovore pre Guardian, ako sa dostal k filmovej hudbe.
Hudobný talent zdedil Morricone po otcovi, ktorý bol rešpektovaným hráčom na trúbku. Kniha Charlesa Leinbergera o Morriconem uvádza, že komponovaniu hudby sa začal venovať už ako šesťročný. Keď mal Morricone 12 rokov, rodičia ho prihlásili do štvorročného kurzu hudobnej harmónie. Niektoré zdroje uvádzajú, že ho absolvoval už za šesť mesiacov, iné píšu, že na štvorročný kurz potreboval dva roky. Potom pokračoval v štúdiu na Accademia Nazionale di Santa Cecilia, ktoré patrí k najstarším inštitúciám svojho druhu na svete Najskôr tu študoval hru na trúbku, jeden z jeho učiteľov mu neskôr navrhol, aby skúsil aj štúdium kompozície. A ešte predtým, ako Morricone získal diplom, už skladal hudbu napríklad pre rozhlasové hry.
Po škole sa živil aj ako aranžér v nahrávacom štúdiu. Ku skladaniu filmovej hudby sa Morricone dostal začiatkom 60 rokov, keď zložil hudbu k snímke Il Federale režiséra Luciana Salca (ten neskôr nakrútil napríklad sériu snímok o Fantozzim). So Salcem predtým spolupracoval na hudbe k viacerým divadelným hrám.
Leone mu dal priestor
Cestu k celosvetovej sláve vydláždili Morriconemu spaghetti westerny Sergia Leoneho. Hoci tento výraz nemá veľmi v láske. S Leonem sa prvýkrát stretol už ako osemročný v škole. Priateľstvo však neudržiavali a po desaťročiach ich opäť spojil až film. Ich prvou spoluprácou bola snímka Pre hrsť dolárov (1964). V tomto období bol v titulkoch Morricone uvádzaný aj ako Dan Savio či Leo Nichols a Leone zase ako Bob Robertson. Autor Leoneho životopisu Christopher Fryling to vysvetľuje tak, že v tom čase upadal záujem o talianske filmy a zahranične znejúce pseudonymy mali budiť dojem, že nejde o domácu produkciu. Určite však v poangličtení mien tvorcov zohrávala úlohu aj snaha o distribúciu v Amerike.
„Istá časť hudby vznikla ešte skôr ako film, čo je neobvyklé. Ale Leoneho filmy sa takto robili, pretože chcel, aby hudba bola ich dôležitou súčasťou a často nechal scény dlhšie jednoducho preto, že nechcel, aby sa hudba uťala. Preto tie filmy boli také pomalé,“ povedal Morricone, ktorý film Pre hrsť dolárov považuje za najhorší film, aký Leone nakrútil a svoju hudbu k nemu za najhorší soundtrack, aký spravil. S Leonem však spolupracoval aj na ďalších filmoch, ikonickou sa stala hudba k Vtedy na západe.
Napriek tomu, že hudba z jeho westernov, v ktorej používal aj údery biča, výstrely, ale aj elektrickú gitaru, patrí k najznámejších a znamenala prelom v jeho kariére, Morricone nie je „westernový“ skladateľ. „To je vážny omyl, pretože som robil hudbu k 400 filmom a iba 30 z nich sú westerny. Ak si prezriete všetky filmy, na ktorých som pracoval, pochopíte, aký som špecialista na westerny, romance, politické filmy, akčné trilery, horory a podobne. Inými slovami, nie som špecialista, pretože som robil všetko, som špecialista na hudbu,“ citoval ho začiatkom tisícročia Guardian. Morricone nie je iba filmový skladateľ. Roky bol napríklad súčasťou avantgardnej skupiny hudobníkov, ktorí experimentovali a improvizovali Počas kariéry spolupracoval Morricone s režisérmi ako Pier Paolo Pasolini, Giuseppe Tornatore, Dario Argento, Brian De Palma, Roland Joffé, Barry Levinson a s mnohými ďalšími.
Jeho staršie kompozície vo svojich filmoch využíva aj Quentin Tarantino. Morricone získal počas svojej kariéry množstvo cien. Päťkrát bol nominovaný aj na Oscara, získal ho však až za celoživotné dielo. Hollywood túžil po tom, aby sa Morricone presťahoval do Ameriky, ten to však nikdy nespravil – hoci mu ponúkali vilu zadarmo. Nepáčil sa mu hollywoodsky systém tvorby, v ktorom skladateľ nemal posledné slovo. „Vynašiel som formulu hudby zloženej, aranžovanej a dirigovanej Enniom Morriconem,“ povedal. „V histórii hudby, skladanie je inštrumentácia – skladateľ nie je to tak, že skladateľ iba napíše hudbu a potom nechá niekoho iného spraviť orchestráciu. Nikto, okrem niekoľkých ľudí v Amerike, to tak nerobí.“
