Dalibor Karvay: Virtuózi sú často osamelí

17.06.2014 09:00
Dalibor Karvay
Dalibor Karvay koncertuje najbližšie už 17. júna v bratislavskom Dóme Sv. Martina. Autor: ,

Huslista Dalibor Karvay sa za zázračné dieťa, ako ho rady volali médiá, nikdy nepovažoval. Vie, že za virtuóznou hrou sú hodiny driny. Dnes už síce necvičí 12 hodín denne, ako v časoch, keď na svetových súťažiach takmer pravidelne končil na prvom mieste, ale stále sa poctivo pripravuje na každé vystúpenie. Koncertoval pre pápeža Jána Pavla II. či princa Charlesa. V Bratislave bude 28-ročný virtuóz 24. júna s Quasars Ensemble hviezdou festivalu Viva Musica!

Ako dlho sa pripravujete na koncert?

Väčšinou šesť-sedem hodín, ale závisí od koncertu a od repertoáru. Stane sa, že ktosi ochorie a ja zaňho musím zaskočiť. Mám trebárs dva tri dni na to, aby som naštudoval dielo, vtedy cvičím aj do noci. Inak to nejde.

Kdesi som čítala, že skôr, ako si ráno vyčistíte zuby, si musíte zahrať na husle. Je to pravda?

Už nie, ale snažím sa veľa cvičiť už doobeda. To je pre mňa základ, potom som hneď pokojnejší.

Vraj husle majú svoje nálady, hrajú podľa počasia, prostredia… Akú náladu majú dnes vaše husle?

Neviem, dnes som ich ešte nemal v ruke. Musel som zavčasu vstávať a nestihol som ešte cvičiť. Ale je pravda, že husle reagujú na zmenu počasia, na vlhkosť a podobne. Moje husle o čosi menej, pretože to je moderný nástroj a je vo veľmi dobrom stave, nie je popraskaný ako niektoré staré stradivárky, ktoré som mal často požičané na rôzne svetové súťaže. Mal som šťastie, že som ich mohol vyskúšať tridsať či štyridsať.

Hráte radšej na vzácnych stradivárkach alebo na moderných nástrojoch?

Momentálne hrám najradšej na mojich husliach – práve preto, že na rozdiel od stradivárok sú moje.

Musí si hudobník na nové husle vždy najskôr zvyknúť?

Áno, pretože aj rozmery nástroja bývajú iné. Ale mám šťastie, že si na ne zvyknem rýchlo. Hral som na mnohých nástrojoch a často som mal na zvykanie si na nástroj len jeden deň, kým som na ňom odohral koncert. Ideálne je mať husle aspoň pár týždňov.

Koľko máte vlastne huslí?

Jedny.

Stačia iba jedny?

Stačia.

A čo keby sa im niečo stalo?

Kúpim si nové.

Nechránite ich ako oko v hlave?

Samozrejme, rovnako ako ostatní ľudia, ktorí majú stradivárky za milióny eur. Ale keby ich aj niekto ukradol, je ťažké taký nástroj predať. Každý z husliarov vie, koľko nástrojov od Stradivariho ešte je a kto je ich vlastníkom.

Koľko ich je na svete?

Momentálne asi tristo až štyristo. Stradivari ich za život urobil okolo tisíc, ale mnohé sa už nezachovali.

Keď cestujete, máte husle na palube lietadla?

Samozrejme, je to príručná batožina. Nemohol by som ich dať inde. Čelisti si napríklad zarezervujú pre nástroj ešte jednu letenku. Nikto by neriskoval dať nástroj za milióny eur medzi kufre do podpalubia.

Už sa vám stala nejaká nehoda s husľami?

Našťastie nie, nanajvýš mi praskla struna.

Našla som vaše vyjadrenie spred niekoľkých rokov: „Kým sa mi darí, nechcem si sadnúť do orchestra, ale byť sólista. Takto nemusím chodiť do práce a nemám stereotyp.“ Ešte stále ho nemáte?

Nie, a veľmi sa teším, keď hrám sólové alebo komorné koncerty. Idem napríklad na festival Pražská jar s Radkom Baborákom, ktorý dlhé roky pôsobil ako prvý hornista Berlínskej filharmónie. S Radkom sme sa o tom tiež bavili. Isteže, je istota hrať vo výbornom orchestri, aj šanca zarobiť, ale po určitom čase je to ťažká robota. Členovia orchestra toho majú veľa: ráno – a niekedy aj poobede – skúšať a večer odohrať koncert alebo operu. Je to neuveriteľne namáhavé. Ja mám sólové koncerty, čo je celkom iné, ako hrať v jednej skupine ľudí, kde desať alebo pätnásť huslistov hrá to isté. Jednotlivec tam zanikne.

Ste takto pánom svojho času?

Keďže som na voľnej nohe, tak áno. Na Slovensku aj v zahraničí mám manažéra, v klasike to funguje rovnako ako v pope.

Keď ste mali asi 11 rokov, váš otec na vás v novinách prezradil, že máte vynikajúcu pamäť. V škole ste si vraj pamätali látku od slova do slova a dokonca ste opravovali učiteľku, že učivo sa začína inými slovami. O niekoľko rokov neskôr ste zasa povedali, že keď počujete v rádiu pop, nič si z neho nepamätáte. Ako to? Je to taká banalita, že si tým radšej nezaťažujete hla­vu?

Možno je to tým, že musím selektovať. Hrám množstvo hudby a nie je jednoduché si to všetko zapamätať, hlavne modernejšie veci ako Bartókov alebo Bergov koncert. Potom si často nezapamätám dosť jednoduché veci a napríklad termíny mi niekedy vyfučia z hlavy.

Ako sa vlastne učíte koncert?

Sú rôzne druhy pamäti. Často už predtým, ako koncert idem hrať, ho poznám z nahrávok. Vtedy to ide rýchlo. Horšie je to s modernejšími vecami, na tie potrebujem pár dní čas. Sú svetoví huslisti alebo inštrumentalisti, ktorí hrajú z nôt, čo podľa mňa vôbec nie je problém. Keď sa niekto necíti dobre na pódiu, pretože nemá ideálnu pamäť, ale hrá fantasticky, nech hrá z nôt. Dôležité je, ako to znie, aký výkon podá.

Tiež ste povedali, že veľa ľudí hrá perfektne, ale nedajú do hrania emócie, lebo emócie unavujú. Dajú sa však emócie cielene vypnúť?

Určite dajú. Sú hudobníci, ktorí majú 100 alebo 150 koncertov ročne, k tomu pripočítajte únavné cesty. Potom sa ťažko hrá každý koncert na sto percent. Ale zasa je dôležité, aby v hre boli správne emócie, aby neprišla nervozita. S negatívnymi emóciami sa tiež treba vedieť vyrovnať.

Ako to robíte vy?

Pre mňa je dôležité dobre sa pred koncertom pripraviť. Keď mám skladby nacvičené, dobre sa cítim a prejaví sa to aj na pódiu. Malé rozdiely v tom, že jeden koncert pôsobí lepšie ako druhý, závisia od atmosféry, od publika, sály a rôznych maličkostí.

Takže ani virtuóz ako vy sa nemôže vykašľať na cvičenie a povedať si, že na koncerte zaimprovizuje?

To sa nedá. Je to ako so športom. Keď človek netrénuje, nepodá dobrý výkon.

Snažíte sa odohrať každý koncert na sto percent, alebo si poviete, že niektorý koncert nie je až taký dôležitý a netreba sa až tak snažiť?

Nie, lebo aj ja musím mať z vystúpenia dobrý pocit. Som dosť perfekcionista, často si koncerty nahrávam, aby som vedel, čo bolo dobré a čo mám zlepšiť. Snažím sa, aby každý koncert z mojej strany bol minimálne výborne pripravený.

Zaujalo ma vaše vyjadrenie, že aj keď muzikant odohrá 120 koncertov ročne, potrebuje človeka, ktorý mu povie, čo zlepšiť. Vy na to máte profesora Borisa Kuschnira, ešte stále za ním chodíte?

Raz za čas sa stretneme, ale sám sebe som najväčším kritikom. Keď si vypočujem nahrávku z koncertu, analyzujem ju. Aj skúšku si nahrám aspoň na iPhone, aby som sa vedel zlepšovať ďalej.

Ani teraz si nemôžete povedať, že už je to perfektné?

To sa nedá nikdy povedať. Nikto to nemôže povedať.

Ako vyzerala vaša spolupráca s profesorom Kuschnirom?

Keď som uňho študoval a pripravoval sa na súťaže, vtedy som cvičil 10 až 12 hodín denne. Niekoľko mesiacov pred súťažou som k nemu skoro každý deň na hodinu zašiel, bývalo to v noci. Takže som celý deň cvičil, o jedenástej v noci som prišiel k nemu domov a do pol jednej v noci sme ešte cvičili.

Kedy ste potom vstávali?

Ráno o pol ôsmej. Vtedy som prakticky nerobil nič iné, iba cvičil a pripravoval sa na súťaž. Presnejšie, na viaceré súťaže.

Vo väčšine súťaží ste skončili na prvom mieste. Nie je to už samozrejmosť?

Dosť často som bol prvý, ale nie vždy. Som rád, že už žiadne súťaže robiť nebudem. Hrať na koncerte je iné ako hrať na súťaži.

V čom?

Na súťaži sa treba snažiť o technickú dokonalosť. Keď dá človek do diela veľa z osobnosti, môže to porotcov až rušiť. Ale pre obecenstvo je zážitok o to krajší, osobitejší.

Takže odborné publikum očakáva niečo iné ako laici?

Možno nie úplne, ale je ťažké vybrať toho naj, keď na súťaž príde 130 huslistov. Niektoré súťaže trvajú dva-tri týždne, majú tri-štyri kolá, len prvé kolo môže trvať päť dní. Musíte si pamätať, ktorý huslista hral pred niekoľkými dňami lepšie ako ten, čo hral teraz.

Je to pre účastníkov súťaží stresujúce?

Samozrejme, je to stresujúce, lebo sa pripravujete niekoľko rokov. Aj finančne to často bolo náročné.

Váš otec, učiteľ na základnej umeleckej škole, s vami tiež chodil na súťaže?

Keď som bol menší, chodieval. Vo Viedni už nie, tam som šiel buď sám, alebo s profesorom Kuschnirom. Otec už je na penzii, ale stále učí na ZUŠ-ke.

Otec veľmi podporoval vašu kariéru…

…najviac ma podporoval v tom, že som mal dosť normálne detstvo. Hrával som futbal, tenis. Stále si zahrám futbal. V televízii som nedávno sledoval aj hokejové majstrovstvá.

Čítala som, že na desiate narodeniny ste dostali loptu a tradične ste v ten deň nemuseli cvičiť. Dnešné deti dostávajú celkom iné hračky, nie?

Asi áno, mladí sa zaujímajú o iné veci. Ja som antitalent na počítače. Počítač si viem zapnúť, aj pozrieť maily, ale počítačové hry sú mi cudzie. Celý čas som doma, cvičím alebo som na cestách. Preto som rád, keď mám voľný večer a môžem sa stretnúť s kamarátmi. Ideme sa niekam najesť, to je výborné. Kamaráti sú väčšinou muzikanti.

Čo je vaším koníčkom okrem futbalu?

Šport, hudba – a potom už je toho málo. Niekedy si niečo prečítam. Naposledy som čítal Brahmsov životopis. Zaujímavé je, že si niečo prečítam, ale už z toho veľa neviem. Čítam, keď som na cestách – v lietadle, alebo ideálne vo vlaku. Ale nejako automaticky selektujem a …

Pamäť je asi tiež súčasťou hudobnej inteligencie. Čo je presne hudobná inteligencia a ako sa dá poznať?

To je ťažké vysvetliť. Aj talent sa ťažko definuje. Človek môže mať isté dispozície, ale je aj veľa ďalších faktorov. Musí mať motorickú zručnosť, podporujúcich rodičov, výborného pedagóga, dobrý nástroj, možnosť koncertovať… Pokiaľ ide o hudobnú inteligenciu, aj u profesora Kuschnira som videl, že niektorí ľudia veľmi rýchlo reagovali na pripomienky, rýchlo chápali a iní menej. Ukáže sa to pri komornej hre v kvartete alebo kvintete. Je iba jedna skúška a hudobník sa nemôže sústrediť iba na svoj part, musí vnímať aj to, čo sa deje okolo neho. Tam sa ukáže, ako vie reagovať, či je spontánny a technicky zručný.

So súťažami ste už síce skončili, ale aj tak by ma zaujímalo: vraj ste po nich dlho nerobili vôbec nič. Ako vyzerá také ničnerobenie? Aspoň si niečo čítate, alebo si iba ľahnete a spíte?

Teraz už mávam len dva či tri dni ničnerobenia. V jeden deň si oddýchnem, dám veci do pračky a pozerám sa, ako sa perie. A potom sa stretnem s priateľkou alebo kamarátmi, ak sa dá. To je pre mňa dôležité, lebo pri cestách nie je veľký sociálny kontakt. Je to zvláštny pocit. Prídem do nejakého mesta, mám tam skúšku, idem do hotela, cvičím a oddychujem, večer zahrám koncert pre tisíc alebo dvetisíc ľudí a po koncerte sa idem sám najesť. To je veľký kontrast, preto mi pomáha stretávať sa s priateľmi.

Na koncerty väčšinou cestujete sám, neberiete so sebou niekoho?

Keď hrám ako sólista s koncertmi, čo je väčšina prípadov, tak sám. Keď cestujem s klaviristom, je to hneď príjemnejšie. Aj preto mám rád komornú hudbu, hneď cestujeme viacerí spolu.

Ktorý bol váš najpríjemnejší koncert?

Zvláštne pre mňa bolo hrať v roku 2003 privátny koncert pre princa Charlesa, kde hral s fantastickým komorným orchestrom aj Mstislav Rostropovič, asi najslávnejší čelista všetkých čias. Alebo koncert pre pápeža Jána Pavla II.

Podľa čoho hodnotíte koncert ako vydarený? Keď je nadšené publikum alebo je dôležitejší váš pocit z neho?

Publikum je najdôležitejšie, ale aj ja musím byť spokojný. Inak celý čas uvažujem, prečo som sa nepripravil lepšie.

Čím bude zaujímavé vaše vystúpenie na festivale Viva Musica!?

Tým, že som tam ešte nikdy nehral. S Quasars Ensemblom som hral pred rokom v Košiciach, to bolo vynikajúce. Takže sa teším, zahráme dve virtuózne veci. Od Ravela Cigána a od Waxmana fantázie na motívy z Carmen. Aranžmány urobil Ivan Buffa z Quasars Ensemble. Sú to známe, ale ťažké skladby, ktoré som hrával aj na súťažiach a na mojich koncertoch.

Čo keď budú diváci zasa hovoriť: hrá tam „malý Dalibor“ alebo „malý Karvay“? Pamätajú si vás ako zázračné dieťa.

Niekedy to pôsobí zvláštne. Keď sa kamaráti z Rakúska prišli pozrieť na môj koncert so Slovenskou filharmóniou, ľudia na mňa ukazovali: pamätáme si ťa, keď si mal 7–8 rokov. Je to milé, ale keď som bol menší, ľudia akoby očakávali niečo zvláštne, geniálne či zázračné. Teraz som nevedel, keď vyjdem na pódium, čo také zázračné by sa malo stať. Naplním ich očakávania? Ale teraz s tým žiadny problém nemám. Nikto z mojich blízkych ani ja sám som o sebe ako o zázračnom dieťati nehovoril. Asi to vytvorili žurnalisti a ujalo sa to.

Dalibor Karvay sa za "zázračné...
Dalibor Karvay sa za "zázračné dieťa" sám nikdy nepovažoval. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Akú hudbu počúvate?

Vypočujem si všetko, len si nezapamätám nič okrem toho, čo potrebujem. Keď idem autom a hrá mi rádio, už o pár minút si z pesničiek nič nepamätám. Keby mi niekto tú istú pesničku pustil o chvíľu, nevedel by som povedať, či som ju už počul alebo nie. A naozaj ťažké diela ako Bartókov koncert si viem zapamätať.

Keď ste doma, počúvate hudbu alebo si radšej oddýchnete?

Niekedy si niečo vypočujem, ale skôr túžim ísť po celodennom cvičení von.

Ako vlastne vyzerá váš deň?

Je to dosť rozdielne. Dnes som bol na dvoch tlačovkách, mal som stretnutie s dirigentom, potom s kamarátom, ktorého som dlho nevidel, potom pôjdem do Viedne a budem cvičiť na zajtrajší koncert v Bratislave. Potom odcestujem do Brna, kde skúšam, v sobotu je menší koncert, v nedeľu hrám v Prahe. Potom pár dní nemám nič a budem sa pripravovať na veci, ktoré budú v júli či auguste. Lebo potom zasa prídu dni, keď nebude čas cvičiť.

Teraz teda žijete vo Viedni?

Už štrnásť rokov. Mám tam už viac kamarátov ako na Slovensku. Je tam skvelý kultúrny život: veľa možností ísť na výstavy, koncerty. Teším sa, že na Slovensku je festival Viva Musica! Hádam pomôže, aby sa ľudia viac zaujímali o klasickú hudbu. Podľa mňa je to pre národ veľmi dôležité.

Zaujíma sa podľa vás málo ľudí o klasiku? Kto by mal preto niečo robiť?

Dobrá otázka. Nemyslím si, že tým, že sa otvorí vyše 20 konzervatórií, sa zvýši úroveň. Jednoznačne by sa to malo zredukovať, lebo inak nie je poriadna konkurencia. Dôležité je, aby u nás na vysokých školách a konzervatóriách boli učitelia na úrovni, aby boli pre študentov vzory. Aby vedeli: keď budem robiť toto, môžem sa dostať do fantastického orchestra alebo pôjdem na sólovú dráhu. To je veľmi dôležité a nemyslím, že to u nás celkom funguje.

Koho ste mali ako vzor vy?

Ako menší som mal veľa huslistických vzorov, neskôr ním bol profesor Kuschnir – nie z huslistickej stránky, ale ako profesor. Už len to vedomie, že uňho vyrástlo niekoľko huslistov svetového mena! Nikto si nedovolil prísť na jeho hodinu nepripravený. Vedel som, čo znamená každá jedna hodina uňho, mať vôbec šancu uňho študovať.

Vás si profesor Kuschnir vybral sám. Aký to bol pocit?

Zvláštny. Chcel som ísť študovať niekam inam, cítil som, že by mi to pomohlo. A môj dlhoročný klavirista Daniel Buranovský sa stretol s Tiborom Kováčom, ktorý hráva dlhé roky vo Viedenskej filharmónii. Vravel mu, že ma považuje za dosť talentovaného a pýtal sa, ku komu by som mal ísť. Dohodol mi stretnutie s profesorom Kuschnirom a ten mi hneď na druhý deň ponúkol miesto. Povedal mi, pôjdeš na Eurovíziu hrať za Rakúsko, dostaneš dobrý nástroj. Ak chce človek mať kariéru, chce to dlhoročnú prípravu. Je v tom aj veľa psychológie.

To ma zaujíma. Pokračujte.

Každý huslista je iný a musí zvážiť, či je lepšie zobrať si so sebou na súťaž svojho klaviristu alebo hrať s klaviristom, ktorý bude tam. Na vlastného klaviristu ste možno zvyknutý, ale jeho na súťaž niečo stojí, aj to je finančný stres. Bývať v hoteli, kde bývajú ostatní, alebo si zobrať iný hotel, alebo sa ubytovať v rodine? Kde je aká možnosť cvičenia? Potrebujete väčší pokoj alebo je lepšie bývať v centre?

Vyčítal vám niekto v hoteli, že ho cvičením rušíte?

Naposledy som mal problém v Číne, ale inak nie. Ale chápem, že nie je príjemné počúvať cvičenie sedem-osem hodín. Nehrám jednu skladbu za druhou, ale cibrím rôzne detaily, často hrám jedno miesto desať-, pätnásťkrát za sebou.

Tvrdíte, že v každej hudbe je 90 % mizérie a iba 10 percent sú dobré veci. Aj v klasike?

Myslím, že áno. Ťažko to presne vyčísliť. Ale aj fantastických tenistov či futbalistov, ktorí sa dostanú na špicu, je len niekoľko.

Ako dlho sa dá vydržať toto tempo – vy ste raz spomínali Maxima Vengerova, ktorý v 34 rokoch končil s hrou…

Maxim mal zdravotné problémy, ale už zasa začal hrať. Problémy majú mnohí, telo už nevládze. Držanie tela pri hraní na husle vôbec nie je prirodzené, bolí z toho krčná chrbtica. Mnohí huslisti mali operácie. Je dobré robiť nejaký šport. Ale napríklad tenis, ktorý ma veľmi baví, tiež nie je ideálny na ruky. Stvrdnú z toho. Ale huslista potrebuje jemnú motoriku.

A čo súkromie? Máte čas na priateľku?

Mám, ale je to ťažké, lebo ona je tiež hudobníčka a vidíme sa raz za desať dní až dva týždne. Nie sme spolu dlho, ale vyzerá to nádejne.

Dalibor Karvay

Narodil sa 24. júla 1985 v Martine, vyrastal vo Vrútkach. Na husle začal hrať v troch rokoch pod vedením svojho otca. Už počas štúdia na ZUŠ vo Vrútkach urobil niekoľko nahrávok pre Slovenský rozhlas. Absolvoval mimoriadne štúdium na Žilinskom konzervatóriu u prof. Bohumila Urbana, od 1999 študoval na Viedenskom konzervatóriu v triede svetoznámeho profesora Borisa Kuschnira. Zúčastnil sa na viacerých majstrovských kurzoch u uznávaných pedagógov. Najvýznamnejšie úspechy: víťazstvo na stretnutí mladých hudobníkov v Córdobe (1996), cena Eurovízie – Grand Prix Mladý hudobník roka (2002), 1. miesto v súťaži Tibora Vargu (2003), cena Medzinárodnej tribúny mladých interpretov New Talent (2005), víťazstvo na súťaži Davida Oistracha v Moskve (2008). V roku 2003 hral pre princa Charlesa na Windsorskom hrade za spoluúčasti Mstislava Rostropoviča. V roku 2009 získal cenu ministra kultúry SR za vynikajúce umelecké výsledky a úspešnú medzinárodnú reprezentáciu slovenského interpretačného umenia. Nadácia Tatra banky mu v roku 2011 udelila cenu Mladý tvorca v kategórii hudba. Ako sólista spolupracoval s renomovanými dirigentmi, koncertoval s mnohými orchestrami (Rundfunk-Symfonieorchester Berlin, English Chamber Orchestra, Camerata Salzburg, Orchestra Ensemble Kanazawa, Česká filharmonie, Nationaltheater-Orchester Mannheim, Radio- Symphonieorchester Wien, Wiener Kammerorchester, Het Gelders Orkest, Solistes Européens Luxembourg, Slovenská fiharmónia, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu…) Venuje sa aj komornej hre. Hrá na husliach od výrobcu Matthieu Devuysta. Najbližšie zahrá 17. júna koncert na stradivárkach v bratislavskom Dóme sv. Martina a 24. júna v Starej tržnici spolu s Quasars Ensemble v rámci festivalu Viva Musica!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#koncert #rozhovor #virtuóz #Dalibor Karvay #huslista
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk