Kvalitné retro pre nové femme fatale
Melanchólia, bolesť z nepochopenia, prípadne zlomené srdce. Zbrane, ktoré v pop-music fungujú už od čias Elvisa. Ich silu však dokázali využiť iba tí najväčší. Lana Del Rey sa k nim približuje každým albumom. Po mimoriadne úspešnom Born to Die bolo jasné, že jej popularita nebola náhodná. Štýlové videoklipy s presahom do krátkometrážnych filmov, krehký spevácky prejav a tvár, ktorá pripomína femme fatale z päťdesiatych rokov minulého storočia. Retro v tej najevidentnejšej podobe. Mužský poslucháč krúti hlavou. On však Lanu Del Rey nezaujíma.
Pri nohách jej ležia ženy všetkých vekových kategórií. Tie najmladšie v nej dokonca vidia kus vlastnej osobnosti. Zrodil sa idol, no na legendu s vplyvom na novú generáciu hudobníkov to nestačí. Im totiž nemá Del Rey čo povedať. Naliehavé beaty, veľkolepé plochy, zdelayované gitary a zasnené spevové linky. "To všetko sme už počuli,“ namieta zarytý odporca oduševnenej nostalgie. Kto ju ale dokázal oživiť s takou naliehavosťou a štýlovou produkciou?
Romantika, ktorá hrá na istotu
Album Ultraviolence pokračuje v sľubne rozbehnutej ceste platinového Born to Die. Štvorica špičkových producentov napovedá, že Lana Del Rey zbytočne neriskuje. Paul Epworth, Greg Kurstin, Rick Nowels a Dan Auerbach patria k ľudom, ktorí menia zvuk na zlato. Naposledy menovaný, člen skupiny The Black Keys, spolupracoval s Del Rey najintenzívnejšie. "Prekvapovala ma každý deň,“ dodal na speváčkinu adresu. Auerbach rýchlo pochopil, že kontrolu nad výslednou podobou albumu drží krehká žena a nie veľkolepý produkčný tím.
Reči o tom, že Lana Del Rey je iba sezónnym produktom pre znudené tínedžerky, sa vytratili s titulným singlom West Coast. Jednoduchý gitarový rif, hypnotická rytmika a ženský hlas, ktorý na učarovanie poslucháča nepotrebuje štyri oktávy. To je však len jedna z jedenástich skladieb Ultraviolence. Komplexná produkcia a jednotná atmosféra nie sú pre dobrú nahrávku mínusom. Naopak. Na päťdesiat minút sa tak poslucháč môže ponoriť do sveta, ktorý stojí a padá na textoch a hlasovom prejave hlavnej hrdinky.
Nemilosrdný a krutý úspech
Osudová láska, alkohol, peniaze, pominuteľnosť šťastia a veľká dávka sebaistoty. Lana Del Rey vie, že nespieva pre profesorov filozofie ani nadšencov vážnej hudby. S jej textami a osobnostným vyžarovaním sa stotožňuje najmä nová generácia poslucháčov. Cruel World, Ultraviolence, Sad Girl, Pretty When You Cry. Už z názvov spomínaných skladieb je jasné, že Lana Del Rey nenahrala album na dedinské zábavy. Smutná, unavená a bez nádeje na lepší zajtrajšok. Oslavovaná hrdinka populárnej hudby sa nás snaží presvedčiť o tom, že svet, v ktorom žijeme, je krutý a nemilosrdný. Ten istý svet, v ktorom sa pred troma rokmi preslávila vlastnoručne postrihaným videom ku skladbe Video Games.
Lana Del Rey nie je novou Amy Winehouse, nemá lyriku Jima Morrisona, inštrumentálnu genialitu Jimiho Hendrixa ani uhrančivosť Kurta Cobaina. V nedávnom rozhovore pre britský denník The Guardian vyhlásila, že by sa rada pridala do spoločnosti členov Klubu 27. "Priala by som si, aby som už bola mŕtva,“ vyhlásila nesmelo. Krátko nato však vyznenie svojho výroku vyvrátila. Showbiznis má už niekoľko desaťročí rovnaké pravidlá. Kontroverznosť sa vždy predávala lepšie ako úprimnosť a hudobné majstrovstvo. Lana Del Rey je na križovatke, pred ktorou stál každý generačný idol. Vyberie sa bližšie k sebe alebo k odhodlaným obdivovateľom? Na novinke Ultraviolence sa predstavuje ako suverénna umelkyňa s nekompromisnou predstavou o výraze a zvuku svojho hudobného sveta. A v tom jej nemôžu konkurovať ani o dve generácie staršie kolegyne.
Hodnotenie Pravdy: 4/5
Lana Del Rey: Ultraviolence
