Prečo práve názov D1? Je to vari nový začiatok vašej kariéry?
D1 je označenie diaľnice z Prahy, kde bývam, do Bratislavy, kde som sa narodila. Zdá sa mi „cool“, že táto spojnica sa volá podľa mňa. Déčko predsa znamená Dara a jednotka symbolizuje prívlastok výborná. (smiech) Ale vyjadruje aj nový začiatok. Každá platňa je pre mňa nanovo povedanou vetou.
Ako to myslíte?
Posunula som sa bližšie k ľuďom. Novými pesničkami im viac pootváram dvere do môjho vnútorného sveta.
Takže píšete intímnejšie texty?
Jednoznačne. Moje piesne dosiaľ neboli veľmi intímne. Napriek tomu, že som vždy spievala o veciach, ktoré sa ma dotýkajú, nepamätám sa, že by som v niektorej pesničke opisovala, čo práve prežívam alebo cítim. Napríklad, že som zamilovaná, že sa hnevám.
Ako sa rodia vaše texty?
Mám zošit, do ktorého si zapisujem myšlienky. Sú to úryvky z môjho života. Keď sa k ním vraciam, zdajú sa mi zaujímavé a preto som ich prespievala. Práve v nich som ja.
Nazvať album podľa diaľnice môže znamenať, že milujete rýchlosť.
Je to tak. Preferujem rýchlu jazdu a výkonné autá. Nemám rada, ak ma niekto zdržuje. Kilometre musia odsýpať. Myslím, že som dobrý vodič, veď zatiaľ jazdím bez nehody. Mám postreh a diaľnica je ku mne milosrdná.
A čo rýchlosť v hudbe?
Mám rada veci rýchle, ale aj pomalé.
Takže žijete rýchlo?
Žijem! Napríklad pri rozhovoroch spoznávam veľa nových ľudí a mnohým z nich sa otvorím. Môžu sa ma pýtať na čokoľvek. Takéto zbližovanie je veľmi rýchle a pre mňa nebezpečné, napriek tomu k ľuďom pristupujem bez predsudkov. Pravdou je, že vo všetkom mám iné tempo ako ostatní.
Netúžite niekedy spomaliť?
Čím som staršia, tým viac zbožňujem samotu a ticho. Vtedy spomaľujem. Ale neznášam stredné tempá. Buď nech všetko okolo mňa sviští, alebo nech je všade úplný pokoj.
Znamená to, že ste extrémistka?
Áno.
A čo vás viac inšpiruje? Zhon a stres, alebo pokoj?
Práveže balans. Na pomedzí oboch extrémov nápaditosť nikdy nespí.
Ako rýchlo skladáte hudbu?
V úplne inom tempe. V hudbe totiž beží čas inak. Vždy, keď idem do nahrávacieho štúdia, priateľ Jára sa ma pýta, kedy prídem domov. Odpoviem mu: Miláčik, to neviem. Skladanie hudby nie je ako cvakanie dochádzkových kariet do práce. Nemôžem si povedať, že pesničku naspievam do štvrtej. Hudba má svoj vlastný život a vlastné tempo.
Ľahšie skladáte melódie alebo texty?
Vymyslieť hudbu, prísť s melodickým nápadom a vytvoriť predstavu, ako bude pesnička znieť, je pre mňa úplne prirodzené. Napísať dobrý text je zložitejšie. Človek by mal vyjadriť vlastné myšlienky prirodzene a zľahka. Tak, aby im rozumeli aj iní ľudia, ale zároveň aby to nebolo klišé. S tým si rada lámem hlavu.
Vymýšľate aj na ulici alebo v kaviarni?
Jasné. V kabelke mám vždy diktafón a všetko zaznamenávam. Čo ak príde myšlienka, ktorá sa už nikdy nevráti?
A melódie?
Tie si zahmkám. Už som vymyslela pesničku aj pri parkovaní.
Ktoré hudobné štýly vás v poslednej dobe „dostali“?
Hip-hop, ktorý stále počúvam v aute. Vlani som bola v New Yorku a s tamojšími černošskými hip-hopermi som nahrala štyri pesničky. Boli peckové. Chcela som tam spraviť celý album. Do toho však zasiahol Jára, moja veľká láska, ktorý dostal angažmán na Sibíri. Najprv som si myslela, že odíde a ja všetko dokončím. Vzápätí ma pritlačila dilema. Povedala som si, že ho potrebujem milovať naplno. A tak som zbalila kufre a odišla za ním do Ruska. Po roku som piesne z Ameriky oprášila a zistila som, že nie som čistokrvná hip-hoperka. Hip-hop ma len ovplyvňuje rovnako ako iné žánre. Pochopila som, že si chcem vybrať cestu s miliónmi hudobných farieb. Nijaká štylizácia a nijaký koncept, robím len to, čo ma baví.
Takže album D1 nespája len Prahu a Bratislavu, ale aj Ameriku a Rusko?
To je ďalšia metafora v názve. D1 je cesta a keď sa človek vydá na cestu, veci okolo neho sa dajú do pohybu.
V šoubiznise ste už veľmi dlho…
…áno, dlhšie ako Depeche Mode (s výbuchom smiechu)…
Neovplyvnilo to negatívne váš vnútorný život?
Neviem. S čím to mám porovnať?
S obyčajnými smrteľníkmi.
(opäť smiech) Nebudem sa na nič hrať. Samozrejme, že žijem úplne iný život ako moji rodičia či bratanci a sesternice. Ale nenormálne životy žijú len hviezdy, ktoré trpia stratou súkromia. Ja to tak neprežívam. Určitý tlak však cítim. Napríklad sa nemôžem mračiť, keď ma niečo hnevá, pretože novinári napíšu, že som namyslená alebo že trpím zákernou chorobou. Niekedy ma to rozladí, ale na prášky to nie je.
Takže aká ste?
To, že sa v hudbe pohybujem od detstva, považujem za veľké plus. Všetkého prežívam veľmi veľa, niekedy až dvojnásobne, trojnásobne viac ako iní. Cestovanie, nové mestá, slzy, smiech, ľudia, zážitky, koncerty, reakcie… Ale stojí to zato. Môj život nežijem na pol plynu. Nestojím v kuchyni s reťazou na nohe a varechou v ruke. Hoci pre niektoré ženy to môže znamenať pohodu a rodinné šťastie. Ja milujem hektiku.
Ste aj exhibicionistka?
To nie. Iba na javisku. Tam ma to baví.
A v súkromnom živote?
Vôbec. Keď zleziem z pódia, oblečiem si sivú mikinu s kapucňou, džínsy, tenisky a okuliare a idem domov. Zapnem si televíziu a vyložím si nohy na stôl. Predstava, že môj život je veľký mejdan, je mylná.
O deťoch nepremýšľate?
Mám tridsaťtri rokov a myslím, že žena by mala mať prvé dieťa do tridsiatich piatich. Takže premýšľam.
A máte už nejaké rodinné plány?
Priznávam, že zatiaľ neviem prísť na chuť klasickému spôsobu života. Iné ženy majú v mojom veku niekoľko detí, sú usadené, stará sa o ne manžel a ony pravidelne varia. Mne robí problém predstava, že by som mala byť matkou. Ešte sa necítim ako žena, ktorá má všetko vyriešené.
Taká Madonna tento problém nemá. Stále koncertuje, nahráva a má aj rodinu a deti.
Lenže kto vie, či je šťastná? Jej život je veľmi komplikovaný.
Čo by ste v súčasnosti za nijakú cenu neurobili?
Keďže si môžem dovoliť luxus byť prieberčivá, nemusím robiť nič, čo nechcem.
A je niečo, čo sa vám doposiaľ nepodarilo, ale veľmi by ste chceli?
Práve to dieťa.
Rada v súkromí experimentujete?
Už som sa naexperimentovala dosť. Vyskúšala som všetko, čo som chcela. Teraz som vnútorne vyrovnaná a viem si život vychutnať. Reči, čo by som mala a čo nemala robiť, ma už nedokážu rozhodiť. Za všetkým, čo spravím, si stopercentne stojím. Nič si nevymýšľam a neodkukávam. Moje sebavedomie nepramení z pocitu, že som najlepšia a najkrajšia, ale z vnútorného hlasu, ktorý mi radí byť zdravo sebavedomou.
Neobávate sa, že to prerastie do narcizmu?
Ale to, čo cítim, nie je narcizmus. Nehovorím si, že som úžasná, ale vyrovnaná. Dokázala som sa zmieriť so svojimi limitmi aj s prednosťami. Nebudem sa predsa hanbiť za to, že spievanie mi ide. Viem spievať ako pán Boh chel! Nie preto, že som narcista, ale že mi daroval hlas a talent. Veľa vecí nedokážem, ale to, čomu sa venujem, je dobré, pretože to robím zo srdca.
Prečo ste si zvolili život v Prahe?
Dostala som odtiaľ pracovnú ponuku, ktorá mi otvorila dvere do veľkého šoubiznisu. V Prahe sa križuje viac ciest ako v Bratislave. A stále to tam pulzuje.
Keby ste museli zostať v Bratislave…
…aj tak by som odišla niekam inam. Potrebovala som zmenu.
Neuvažujete o návrate na Slovensko?
Nie. Usadiť sa môžem aj v Česku, aj v New Yorku, v Londýne alebo na francúzskom pobreží. Návrat by som pociťovala ako krok späť, hoci Bratislavu milujem a mám k nej vrúcny vzťah.
Je Praha vašou poslednou zastávkou?
Neviem. Keby som mohla, zbalila by som si tašky a viem, kam by som najbližšie išla.
Kam?
Do Los Angeles. Sú tam ľudia, ktorí robia výbornú hudbu a viem, že by mi pomohli vyvíjať sa ďalej. Na druhej strane v Prahe mám milého, spoločné plány, byt a kariéru a nechcem to všetko premárniť. Najsmutnejšie je, keď sa žena stále za niečím naháňa a nestihne si založiť rodinu. Skončiť sama s fúrou peňazí a výstrižkami z časopisov je depresívna predstava.
====== Dara Rolins ======
Darina Rolincová sa narodila 7. decembra 1972 v Bratislave. Už ako deväťročná sa dostala na 31. miesto v speváckej ankete Zlatý slávik. V roku 1983 nahrala prvú platňu Keby som bola princezná Arabela. O rok neskôr naspievala s Karlom Gottom dueto Zvonky šťastia, z ktorého sa v Nemecku predalo vyše pol milióna nosičov. Rolincová študovala na konzervatóriu v Bratislave aj v Prahe. Spolupracovala so slávnou americkou skupinou Kool & The Gang. V 90. rokoch prijala umelecké meno Dara Rolins. Neskôr založila tanečnú formáciu Sexy Dancers, s ktorou získala dve české Grammy. Tento rok nahrala deviatu platňu D1. Na jeseň plánuje charitatívne koncertné turné, ktoré má podporiť boj proti rakovine a pomôcť hospicom pre opustených. Žije s českým hokejistom Jaroslavom Bednářom.
