Skladateľ a klavirista Miki Skuta sa nebojí výziev. Má rád džez aj Björk a cestu k vážnej hudbe si našiel cez Bacha a Beethovena. Zostavil si vlastný digitálny orchester a vytvoril projekt Miki Skuta: The Future Symphony Orchestra, s ktorým sa predstaví už v piatok 24. júla v bratislavskom klube Nu Spirit, kde vystúpi v rámci festivalu Viva Musica!
Kedy ste sa začali venovať hudbe?
Úplne v detstve. Otec bol lekár a amatérsky hudobník – hral na klavíri aj na husliach. S priateľmi mávali často stretnutia, kde hrávali šlágre, a dokonca aj nejakého Mozarta. Mám brata, ktorý je o tri roky starší a chodil na klavír. Doma sme mali pianíno. Keď váš brat stále sedí pri klavíri, tak tam idete úplne automaticky a hráte, čo dokážete. Mal som asi 3–4 roky.
Vždy ste jednoznačne smerovali umeleckou cestou?
Obaja s bratom. On na to nemal povahu, ale talent mal rovnaký. Ja som bol veľký "grázlik“, bohém už keď som bol malý, tak ma to asi ťahalo k hudbe viac. Napriek tomu, to nebolo také jednoznačné. Pochádzam z Komárna. Mali sme super partiu priateľov a nechcel som odtiaľ odísť. Bolo mi tam dobre. Napriek tomu, že mi všetci hovorili, že musím ísť na konzervatórium a aj bolo jasné, že by som sa tam dostal, nechcel som odísť. Mali sme v Komárne rockovú kapelu a hral som na gitare. Išiel som na gymnázium a zistil som, že to nie je cesta pre mňa.
Kedy ste mali už jasno, že klavír bude váš nástroj?
Nie hneď. Mal som tvrdú pubertu. A bolo to najkrajšie obdobie, keď The Beatles už síce neboli spolu, ale ich hudba žila naplno. Artrockové kapely ako Led Zeppelin, Deep Purple naplno "fičali“, a potom Emerson, Lake & Palmer a skupina Yes a mne to bolo duševne veľmi blízke. Napriek tomu, že otec púšťal doma klasické nahrávky a snažil sa nás nakaziť. Napriek tomu, že sme dva roky chodili pravidelne do opery v Budapešti. Keď som išiel na konzervatórium, zistil som, že viem robiť dobre aj klasiku. Trvalo to asi dva roky, kým som sa naučil mať radosť z vážnej hudby.
Ako vznikal váš vzťah s vážnou hudbou?
Keď som hral Bacha, Beethovena, tak som zistil už v porovnaní s inými, že títo skladatelia sú mi úplne blízki. Potom prišli aj úspechy, čo tiež pomohlo. Úspech je veľmi lákavá a špinavá vec. Je veľmi nebezpečný. S gitarou v Komárne to nebolo ťažké, ale prišiel som do Bratislavy hrať klasiku a tak, aby som mal z toho radosť, a aby aj iní mali z toho radosť, tak to bola sila. Človek, keď sa zoznámi s nejakou skladbou hlbšie, ale naozaj hlbšie, tak potom to už neberie ako profesiu, ale ako duševnú činnosť a istý druh meditácie.
Je to tak, že vážna hudba dokáže priniesť poslucháčovi mocnejší zážitok ako pop či rocková hudba?
Mám dojem, že do istej miery áno a do istej miery nie. Sú to iné svety. Björk alebo Susanna & Magical Orchestra vám dajú tú istú kvalitu ako stará hudba. Samozrejme, Beethoven nemohol písať o tom, čo je dnes, a spomínané hudobníčky nebudú písať o tom, čo bolo v 19. storočí. Píšu o niečom inom. Kompozičné a inštrumentálne náročnosti tejto muziky sú na rovnakej úrovni. Som o tom presvedčený. Zatiaľ sa hovorí, že nie, lebo zatiaľ tú hudbu hrajú len jej tvorcovia. Ale keby nejakému interpretovi, ktorý sa dnes chváli, že je veľký interpret vo vážnej hudbe, dali noty z týchto kompozícií a mal by to štýlovo, vierohodne interpretovať, mal by rovnaké problémy ako s nejakým Beethovenom. Možno ešte väčšie.
Ale Björk už má presahy aj do vážnej hudby, nie?
Nenazval by som to klasikou. Možno sa tie veci niekde stretnú do istej miery. Keď začala Björk vôbec fungovať, nemala nič spoločné s vážnou hudbou. Postupne sa dostala do takej náročnosti, že už jej možno nestačia nejaké elektronické veci a chce to mať stále bohatšie a bohatšie a použila tam všeličo možné, ale mala nahrávky, kde boli len elektrické nástroje. Ono to nie je klasika, ale náročná hudba. Je taký trend, že to, čo je náročné, patrí ku klasike, hudobníci z klasiky si to privlastnili. My sme nároční a ostatní nie sú nároční. To je hlúposť. Nech vymyslí klasický interpret sóla, aké hrá Chick Corea – nemá šancu. Nikdy v živote to neurobí.
Idete do klubu, je to pre vás výzva?
Na akustickom nástroji budem hrať v klube, to je obrovská výzva kvôli tomu, že tam akustika nie je stavaná na akustický klavír. Nie je stavaná na nič (smiech). Bohužiaľ. No je to klub, a keď tam hrá ozvučená hudba, ktorá je už zmastrovaná s rôznymi efektmi, a hrá z reproduktorov, tak ani nepotrebujete akustiku. Ale keď tam stojí v tom zvukovom suchu krídlo, zahráte jeden tón a máte pocit, že o pol metra už ani neznie, tak to je obrovská výzva. Beriem to trošku ako dobrodružstvo aj preto, lebo zatiaľ netuším, aké publikum príde. Do akej miery budú prítomní ľudia, ktorí chodia na koncerty festivalu, a do akej miery tam budú ľudia, ktorí chodia do Nu Spiritu. To je tiež výzva. Ale myslím si, že to tam „pretlačím“ a že sa im to bude páčiť.
Foto: JOZSEF STEFANKOVICS
Aký program bude koncert obsahovať?
Koncert tvoria dve časti. Na začiatku ich budem musieť dostať do nálady, aby sa upokojili a vedeli, že počúvajú klasiku. Tak som vybral Bacha. Bach je prakticky pre každého dobrou hudbou. Človek, ktorý nepočúva klasiku a zrazu počuje Bacha, tak si povie, že je to dobrá vec. Skladby sú do istej miery prepojené. Po Bachovi budem hrať minimalistu menom John Adams. Má niečo spoločné s Bachom. Záverečná časť Bachovej tokáty je skoro ako repetitívna hudba. Ide to v rýchlom tempe a dosť často sa opakujú motívy. Ten, kto nevie, že je to fúga, si povie, že je to naozaj minimalizmus. A potom príde Debussy, ktorý je náladovo veľmi podobný Adamsovi – aspoň na začiatku – a po Debussym zahrám monumentálnu záverečnú skladbu veľkého impresionistu Ravela. Od neho zahrám obrovský 12-minútový virtuózny valčík, úžasnú skladbu.
Po akustickom klavírnom koncerte príde na rad váš hudobný experiment?
Na začiatku bude rozhovor, ktorý so mnou spraví Juraj Kušnierik. Počas toho rozhovoru dúfam, že sa celá atmosféra upokojí. Priznám sa, že mám trošku strach, aký bude mať prostredie vplyv na celkovú atmosféru. A potom začnem hrať – Beethovena, klavírny koncert jednu časť, Bacha, klavírny koncert celý, a z Čajkovského zo známeho klavírneho koncertu hrám finále.
Prečo ste vôbec začali s takou vecou, že si v počítači skladáte vlastný orchester? Ak to môžem takto zjednodušene povedať.
Lebo je to obrovská radosť. Nedávno mi napísal Andrej Šeban, že počul na youtube môj projekt, že je to úžasný zvuk. Naozaj to znie krásne. Zrazu si kedykoľvek môžem doma zahrať klavírny koncert s orchestrom, ktorý hrá tak, ako chcem, a ešte sa s tým môžem hrať. Poviem si, že tie prvé husle by mohli byť trošku silnejšie…
A s nikým sa nemusíte hádať.
Aj to (smiech). Je to obrovská radosť. Dlho som nad tým premýšľal, že tu je jedna diera v možnostiach koncertovania. Klavírne koncerty prakticky môžu zaznieť len tam, kde vedia zaplatiť orchester, čo je obrovská suma, musí sa tam zmestiť orchester a aj koncertné krídlo. A všetko som obišiel. Samozrejme, ten projekt stojí oveľa menej. Je to zlomok toho, čo som vymenoval. Môžem to zahrať v priestore 5 × 5 metrov – v izbe. Už som to aj hral niekomu, to nie je vôbec problém. Zaobstaral som si ten najlepší softvérový klavír, ktorý znie fantasticky. Mám k tomu aj najlepšiu klaviatúru, aká existuje. Znie tak dobre, že nedávno počul moju klavírnu nahrávku jeden profesionálny hudobník a nezistil, že to nie je živý klavír. Takže to funguje.
Niektorí hudobníci obviňujú elektroniku, že zabíja hudbu. Stretli ste sa s tým, že by niekto váš projekt, kde si tvoríte digitálny orchester, považoval za podvod?
Keby to bol podvod, tak to určite nerobím. A pre tých ostatných? Otázka je, či je to podvod, keď sedí orchester na pódiu niekde v lese, má okolo seba 30–40 mikrofónov a niekto to počúva 50 metrov od neho cez reproduktory. To nie je podvod? On už ani polovicu nepočuje z toho, čo tie nástroje v skutočnosti vedia. A predsa to funguje. Nechcem nahradiť klasický orchester tam, kde môže prísť orchester, a tam, kde nemôže prísť, tam im neberiem „kšefty“. Aj tak by sa tam nedostali. Pustil som to jednému kolegovi violončelistovi zo Salzburgu a, samozrejme, hneď mi začal hovoriť ako naštvaný hudobník, že to nie je dobré, lebo by to určite inak zahral a bola by tam iná artikulácia a po desiatich minútach mi povedal: Tak ale kto pozve teraz nejaké kvarteto na výstavu? Vyšlo z neho, že to považoval za dobrú vec, len ho štvalo, že to nevie urobiť. Každý má šancu to spraviť a keby sa do toho ľudia pustili, tak zistia, že je to dobrá vec.
V podstate mi pripadá úplne logické, že je projekt Miki Skuta: The Future Symphony Orchestra súčasťou festivalu Viva Musica!, ktorý sa nebojí takýchto výziev.
Bola to náhoda. Oskar Rózsa mi poradil, aby som išiel za Matejom Drličkom, lebo to je projekt presne pre neho. Oskar sa vyzná vo veciach. Tak som šiel za ním, a keď som mu to pustil, tak nevedel, ako reagovať. Je to šialená vec. Po desiatich dňoch mi telefonoval, že Miki, mám to. Neviem, či o tom vedel skôr alebo to bola náhoda tých desiatich dní, ale zistil, že Deutsche Grammophon, čo je najprestížnejšie vydavateľstvo vážnej hudby na svete, začalo pred niekoľkými rokmi robiť sériu koncertov pod názvom Yellow Label v kluboch so svojimi najväčšími hviezdami, ktoré sú svetovou špičkou. Keď to robí Deutsche Grammophon, tak asi preto, lebo svet sa dostal tam, že to treba robiť.
Aký je život klavírneho virtuóza na Slovensku?
Určite to chcete vedieť?
Áno, napriek všetkým hrozbám.
Nie je jednoduchý. A to dobre viem, vo vážnej hudbe poznám dvoch koncertných umelcov, ktorí sú čisto na voľnej nohe a nikde inde nepracujú, len koncertujú. A to som ja a moja manželka. Všetci ostatní majú nejaké iné funkcie alebo vyučujú. Nepoznám agentúru na Slovensku, ktorá by manažovala interpretov vážnej hudby. Nemyslím to tak, aby kupovali, ale aby predávali do zahraničia. Nepoznám. Slovensko je bohužiaľ stále uzavreté miestečko v Európe. Keď niekto od nás dosiahol nejaký úspech v zahraničí a chcel s tým žiť, tak odišiel. Jedinou výnimkou sú operní speváci. Tí mali obrovskú výhodu, že išli do Viedne, urobili konkurz do opery a mohli sa tam prezentovať denne. Klavirista nemá šancu niekde sa dostať, kde sa môže pravidelne prezentovať, a preto je to ťažké. Keby som mal teraz dvadsať rokov a ten istý rozum ako mám teraz, asi by som to urobil inak.
Uvažovali by ste nad odchodom do zahraničia?
Možno by som odišiel. Vtedy som ešte pevne veril, že tu bude jeden normálny európsky život, ako je to v iných krajinách. Bohužiaľ, každý inštrumentalista potvrdí, že to tak nie je. Je to tu supercentralizované. Existuje päť ľudí, ktorí vo vážnej hudbe rozhodujú prakticky o celom Slovensku. Vlastne sa to len tak trošku zmenilo od čias komunistov. Vtedy dostávali kultúrne strediská z ministerstva peniaze, a potom Slovkoncert posielal umelcov na koncerty.
Teraz sa peniaze rozdeľujú prostredníctvom grantov.
Musíte podať žiadosť, získať nejaký grant, ale komu a koľko dajú, o tom rozhoduje tých pár ľudí. Čo je dosť smiešne. Sú výnimky, ktoré sa snažia cez sponzorov robiť koncerty, ale väčšinou je to tak, že si vypýtajú od ministerstva peniaze. Musia odovzdať nejakú predstavu, plán s informáciami o koncerte – koho chcú pozvať, ale robí sa to aj tak, že napíšu, koho chcú pozvať, a potom tam pozvú iných, ako sa to stalo pred dvomi týždňami mne. Mal som mať koncert v septembri v Bratislave. Na moje meno niekto dostal peniaze. Už bolo všetko vybavené až na to, že mi potom povedali, že bohužiaľ ten koncert neurobíme, napriek tomu peniaze dostali. To je škoda a určite to robia aj s inými umelcami. Orchestre dostávajú od ministerstva peniaze, ale tie menšie koncerty majú jedinú šancu – nájsť si sponzorov. Lenže tí, ktorí dnes majú peniaze, väčšinou s vážnou hudbou nemajú nič spoločné. Bohatá vrstva na Slovensku nepatrí medzi intelektuálov, dokonca som zažil, že slovo intelektuál je považované za negatívum. Takže taký je život, ale ja som si to zvolil a tú slobodu by som nepredal za nič. Môžem sa hudbou zaoberať, koľko chcem, a hlavne, keď sa pozriem ráno do zrkadla, viem, že oproti mne stojí človek, ktorý nemusel klamať, podvádzať kvôli tomu, aby prežil.
Práveže sa vám podarilo získať si uznanie, všímajú si vás aj svetoví novinári.
Trošku.
Cítite sa v zahraničí slobodnejší?
Zažil som to na vlastnej koži aj iní mi to hovorili. Keď ste už niekoľko dní za hranicami smerom na západ, tak vás zrazu chytí aktivita, o ktorej ste ani nevedeli, že to máte v sebe. Aktivita a nápady vás začínajú povzbudzovať a potom sa vrátite. Trvá to tak dva – tri dni a príde zase taká nečinnosť. Do zahraničia nechodím až tak často, ale podarilo sa mi spraviť pár veľkých koncertov, a to som dosiahol čisto len kvôli tomu, že ľudia poznali moju hudbu, čo robím, ako hrám, ako komponujem, prípadne improvizujem a neboli tam žiadne známosti, že počúvaj ja ti dohodím takýto koncert, ale ty mi vybav takýto alebo vybavte môjmu synovi tu koncert a ja vám dám koncert v Nemecku – toto bol konkrétny príklad ( smiech). Toto som nerobil. Keď ma pozvali, tak len kvôli tomu, že vedeli ako hrám. A to je pre mňa najviac, čo som mohol dosiahnuť. Už keď som išiel na konzervatórium -nebol som práve "lakťový typ“, a otec mi hovoril: Syn môj takto v živote nič nedosiahneš, musíš sa trošku pretvarovať, musíš byť milý ku všetkým. A ja som mu na to odpovedal, že chcem vedieť, čo dokážem s mojím talentom. Vravel mi – nič nedosiahneš. Bohužiaľ už nežije, ale keby to videl, možno by mi dal za pravdu.
