Po apelatívnej Šostakovičovej Leningradskej došla ponuka prežiť porovnateľné emócie v ďalšom kompozičnom monumente, akým je Symfónia č. 5 cis mol Gustava Mahlera. Navyše, v autentickej a hudobne detailne vypointovanej interpretácii Konzerthausorchestra z Berlína pod taktovkou Andreya Boreyka.
Hoci s taktovkou to v slávnom a tklivom Adagiette neplatilo doslovne, túto časť totiž dirigent vymodeloval holými rukami. Interpretácia rešpektovala predpísané inštrukcie (každá z piatich viet má stručný opis temp a nálad), navyše bola obohatená osobnostným cítením s veľkými orchestrami pracujúceho Boreyka. K takým nesporne patria aj Berlínčania (bývalý vedúci ansámbel východnej časti rozdeleného mesta), hrajúci perfektne a s obrovským nadšením.
V prvej polovici večera (28. 9.) sa rozozvučalo vrúcne umenie svetoznámeho izraelského huslistu s ukrajinskými koreňmi Vadima Gluzmana. V Koncerte pre husle aj orchester č.1 g mol od Maxa Brucha (z jeho tvorby pochádzal aj prídavok) vyspieval romanticky nadýchnutú melodiku, okorenenú virtuozitou, s veľkou dávkou tónovej ušľachtilosti a technickej brilantnosti.
Napriek miniatúrnej krajinke, z ktorej Filharmonický orchester Monte Carlo pochádza, ide o teleso s obrovskou históriou, profilované plejádou najslávnejších osobností. Do Bratislavy pricestovali so šéfdirigentom Gianluigim Gelmettim.
Ešte pred vrcholom večera, Rossiniho Stabat mater, ktorý zrejme bude patriť k špičke tohtoročných BHS, sa v Mozartovom Klavírnom koncerte C dur zaskvel bravúrnou technikou a mäkkým, uhladeno klasicistickým poňatím Andrey Yaroshinsky. Veľkolepé symfonicko-vokálne dielo Gioachina Rossiniho Stabat mater dospelo do definitívnej podoby takmer 13 rokov po uvedení skladateľovej poslednej opery Viliam Tell. Od počiatku nabádalo k diskusiám o pomere religiozity k divadelnej spevnosti. Hoci sa ozvali aj protestné hlasy, ktorým v duchove nabitej skladbe prekážala vzletnosť melodiky, na parížskej premiére roku 1842, ale aj neskôr v rodnej vlasti rodáka z Pesara, si razilo víťaznú cestu.
Je mimoriadne potešujúce, že bratislavské publikum tentoraz spoznalo Stabat mater v štýlovo autentickom podaní, s dirigentom dokonale vnímajúcim rossiniovskú poetiku, so skvelým Slovenským filharmonickým zborom a výborným vokálnym kvartetom. Pod Gelmettiho taktovkou harmonizovali detaily, kontrasty, celok. Sólisti bez výnimky sú špecialistami na belcanto. Za všetkých spomeniem len strhujúceho tenorového výškara s vrúcnym materiálom Celsa Albela.
