So cťou sa však vrátili k ročníkom, ktoré si po desaťročia vytvorili a udržiavali vysoký, konkurencieschopný štandard.
Šesť zahraničných súborov – z Berlína, Hamburgu, Monte Carla, Moskvy, Rotterdamu či Južnej Kórey – je slušná bilancia orchestrálnych telies, doplnená radom dirigentov (medzi nimi aj náš svetobežník Juraj Valčuha) a sólistov zvučných mien. Dramaturgia je do istej miery závislá od ponuky hosťujúcich ansámblov, no aj napriek tomu sa podarilo obsiahnuť pomerne reprezentatívne repertoárové spektrum. Niektorých skladateľov síce bolo pomenej, iných priveľa (azda ruskej hudby), no dlhých sedemnásť dní sa podarilo naplniť zväčša atraktívnou ponukou. Skvosty ako Šostakovičova Leningradská, Mahlerova Piata či Rossiniho po prvýkrát autenticky prednesené Stabat mater za vryjú do festivalových análov.
Bodku za 51. ročníkom položila v nedeľu večer vo svojej domovskej sále Slovenská filharmónia. Za dirigentský pult sa po ôsmich rokoch, zhodou okolností tiež v záverečnom koncerte BHS, vrátil Ion Marin. Rumunský rodák je známou a vyhľadávanou osobnosťou na symfonickej i opernej parkete. Dramaturgia s ním dohodla v prvej časti Koncert pre husle a orchester D dur od Johannesa Brahmsa s nemeckou sólistkou Viviane Hagnerovou. Bola takmer zázračným dieťaťom, postupne vyzrela a dnes je technicky a výrazovo pripravená zdolať mimoriadne náročný Brahmsov husľový part. Až na drobné výhrady technického charakteru (trilky mohli byť brilantnejšie, pianissimá kompaktnejšie), malo jej poňatie štýlovú formu i výrazový obsah.
Večer a zároveň celý festival kulminoval Symfóniou č. 5 B dur od Sergeja Prokofieva. Ion Marin dokázal, že je dirigentom nesmierne inšpirujúcim, ktorý – podobne, ako to bolo na otváracom koncerte pod taktovkou Emmanuela Villaumea – vyburcoval Slovenskú filharmóniu k hre s nadšením, k modelovaniu mozaiky farieb, dynamických zvratov a gradácií v tempách. V neposlednom rade však k nastoleniu pomerne optimistickej atmosféry symfónie, ktorá vznikla v čase návratu skladateľa do rodného, stalinizmom deformovaného Ruska. Výborne hrajúci filharmonici nezvyklo, dupaním pri záverečnom klaňaní, vzdali hold Ionovi Marinovi. Dirigentovi, ktorý pozdvihol nielen ich výkon, ale aj profil prvých Bratislavských hudobných slávností po päťdesiatke.
