Každý rok robíte vianočné turné. Musíte sa predtým sviatočne naladiť?
To príde samo. Už pred dvoma mesiacmi som v supermarkete videl regál s čokoládovými Mikulášmi. To ma naladí, aj keď nechcem. Aj samotné piesne ma naladia. V druhej polovici koncertu hráme už tradične pesničky z albumu Sliby se maj plnit o Vánocích. Ľudia všetky tie texty poznajú, pretože si ich púšťajú pri ozdobovaní stromčekov a vyprážaní kaprov. Jedna novinárka, ktorá sa priatelí s rodinou Tomáša Klusa, mi povedala, že dokonca aj oni počúvajú Sliby… Z toho mám radosť. Jediné, s čím sa pred vianočnými koncertmi trochu trápime, je vymyslieť ich tak, aby boli iné ako predchádzajúci rok. Vymýšľame teda, ako urobiť prvú polovicu. Tento rok nám to uľahčil nový album.
Aj vy si púšťate počas Vianoc Sliby…?
Určite nie. Posledný z dvadsiatky vianočných koncertov mám 23. decembra. Myslíte, že by som si po ceste domov šupol tento album do prehrávača? To nehrozí. Pred rozbaľovaním darčekov si však spievame koledy a deti, Jonáš alebo Ester, hrajú na basgitaru…
Ester hrá na basgitaru?
A ešte aj krásne spieva! Žiaľ, nemá na to vôbec čas. Od Jonáša dostala elektrickú gitaru – ružový Stratocaster. Sľúbil jej ju pred tromi rokmi, pod podmienkou, že vyhrá juniorské majstrovstvá sveta v Turecku. Vyhrala.
Akú muziku ste púšťali svojim deťom?
Keď dospievali, trochu som sa bál, čo na mňa vytiahnu. Raz som prišiel domov a z izby trinásťročného Jonáša sa ozývala kapela Led Zeppelin. Vraj to počúval so svojimi spolužiakmi. Okrem toho AC/DC aj Rolling Stones. Potešilo ma, že počúva rovnakú muziku ako ja a vôbec nedošlo ku generačnej revolte. Najobľúbenejším spevákom Ester je zase Bryan Adams. Na jeho koncerte v Brne k nemu prenikla aj s tou svojou ružovou gitarou, na ktorú sa jej podpísal. Odvtedy sa jej nesmie nikto ani dotknúť. Máme doma asi pätnásť gitár, ktoré si navzájom požičiavame, ale na túto sa nesmie siahnuť.
Keďže ste polovicu roka trávili so svojou rodinou v Prahe a polovicu v Špindlerovom Mlýne, svoje deti ste učili doma. Bolo to dobré rozhodnutie?
Syn aj dcéra odmalička výborne lyžovali a boli aj v reprezentačnom výbere, preto nám povolili individuálny študijný plán. Učili sme sa s nimi doma a každé tri mesiace išli do školy na preskúšanie. Bolo to jedno z najšťastnejších rozhodnutí, ktoré sme urobili. Viem, že takýto luxus si väčšina rodín nemôže dovoliť, ale ak to len trochu ide, odporučil by som to. Dieťa sa zo siedmich hodín v škole dokáže sústrediť maximálne dve. Zvyšok tvorí dozor nad deťmi za štátne alebo súkromné peniaze. My sme sa učeniu venovali hodinu a pol denne. Potom mali deti čas na veci, ktoré sú skutočne dôležité. Športovali, kreslili a hrali na piano.
Foto: Archiv Janka Ledeckého
Kto bol lepší učiteľ. Vy alebo manželka?
Spravodlivo sme sa o to delili. Nie som veľmi dobrý v matematike, aj v učive pre základné školy som bol len o dve stránky pred deťmi. Jonáš v individuálnom študijnom pláne na strednej už nepokračoval, pretože grafická škola, na ktorú išiel, sa diaľkovo študovať nedá. Kvôli tomu aj skončil so snoubordom. Hoci on tvrdí, že preto, lebo Ester ho začala predbiehať. Ester robila aj gymnázium individuálne, ale do toho som jej už nezasahoval. Keby som mal byť v gymnaziálnej matematike o dve stránky dopredu, siahol by som na samé dno svojich možností.
Ester sa dokonca dostala na zimnú olympiádu v Soči.
Momentálne je úradujúcou majsterkou sveta v paralelnom slalome. Skončila druhá vo Svetovom pohári. Jazdí aj na lyžiach a v minulej sezóne sa jej podarilo nazbierať toľko bodov, že pôjde aj na pár svetových pohárov v lyžovaní. Je to veľká rarita, bodovať v obidvoch disciplínach.
Aký ste mali pocit, keď začala jazdiť lepšie ako vy?
Veľmi dobre si na to pamätám. Bol som pri prvých krokoch na lyžiach oboch detí. Jonáš začal v troch rokoch, Ester už v dvoch. Na snouborde Jonáš v šiestich a Ester v piatich. Zo začiatku jazdili freestyle, a keď začali skákať, skúšal som to s nimi. Skákal a padal som však len do chvíle, keď odskoková hrana začala byť vyššia než ja. Vtedy mali asi osem rokov.
Ester zdedila športové gény po vás?
Má ich najmä po dedovi, teda po mojom svokrovi Jánovi Klapáčovi, ktorý je dvojnásobný majster sveta v hokeji. Hral dokonca v legendárnom zápase zo 69. roku, keď naši porazili Rusov. „Tváriš sa ako majster sveta“ dostáva teda pri našich rodinných stretnutiach úplne iný rozmer.
Jonáš nielen pekne kreslí, ale aj hrá na gitaru. Už ste si spolu zahrali?
Kreslí famózne, ale nemôžeme sa dopátrať, po kom má tieto gény. Na gitaru hrá tiež senzačne. Na krste albumu Na konci duhy so mnou hral dve pesničky. Zahral si aj na mojej päťdesiatke počas FestDobréBohunice. Na nový album mi nahral pieseň Jestli to pomůže, ktorú napísal aj produkoval. Na predchádzajúci album duetov Všichni dobří andělé mi zase robil obal. Momentálne kreslí šesťdesiatstranový komiks do knihy, ktorá vyjde pri príležitosti 700. výročia narodenia Karla Štvrtého. Kreslí asi tak dvanásť hodín denne. Som rád, že mu zostal čas aspoň na tú jednu pesničku.
Váš nový album Na konci duhy prišiel po desaťročnej prestávke. Čo ste medzitým robili?
Dôvod, prečo album vznikol po takej dlhej pauze, je prozaický – nikto ho odo mňa nechcel. Okrem koncertov som napísal nový muzikál na libreto Shakespearovho Othella s názvom IAGO. Na Novej scéne bude mať premiéru v slovenčine budúcu jeseň. Muzikál Vianočný zázrak sa tiež vracia na scénu Divadla Broadway. Okrem toho som sa staral o Hamleta vo svete. V Kórei urobili štyri rôzne naštudovania, licenciu kúpili aj Japonci. Vďaka Ázii Hamleta videlo viac ako milión divákov. To je zázrak, ja to viem.
Foto: Archív Janka Ledeckého
Sú Kórejci skutočne takí vďační diváci, ako sa o nich hovorí?
Počas koncertu dávajú štandardne tri až štyri standing ovations, je to skutočne úžasné publikum. A herci, ktorí hrajú v Hamletovi, sú takisto nadaní profesionáli. Kórejčina je veľmi spevavý jazyk a Soul je mesto s veľmi silnou strednou triedou. To je skupina ľudí, ktorá chodí do divadiel. V deň premiéry Hamleta sa v Soule hralo ďalších 61 muzikálov! Je to obrovský trh.
Po úspechu v Ázii sa Hamlet vrátil do Prahy, ale v zmenenom šate. V čom je iný?
Je to svetová verzia. Hamleta som posunul do polohy tenor, čo si určite zaslúži. Keby som si ho chcel teraz zaspievať, už nemám šancu. Muzikál dostal pevnejšiu dramatickú stavbu, o čo sa postaral Robert Johanson, famózny režisér, ktorý má za sebou asi 180 predstavení, väčšinou muzikálov. V mnohých z nich aj sám účinkoval, v Jesus Chris Superstar spieval Ježiša. Dnes tento šesťdesiatnik vyzerá ako Gandalf z Pána prsteňov. Veľmi sa teším, že v auguste príde Bratislavy a začneme skúšať Hamleta, bude to obrovský zážitok pre všetkých. Ešte som nestretol režiséra, ktorý by bol tak detailne a skvelo pripravený. Vie hercom vysvetliť a odôvodniť každý krok, ktorý urobia na javisku.
Podľa čoho ste vyberali partnerov a partnerky na album duetov Všichni dobří andělé?
Na albume sú len tri nové pesničky. Pri prechádzaní svojím archívom som našiel zopár mimoriadnych speváckych stretnutí, ktoré si zaslúžili ocitnúť sa vedľa seba na jednom nosiči. Aj tak sme stále frajeri s Jožom Rážom a Petrom Nagyom sú momenty, ktoré sa už len tak nezopakujú, ani Nikdy to nevzdám z Galilea s nebohým Petrom Mukom. Titulnú skladbu albumu som naspieval s Ivanou Chýlkovou. Poznáme sa tak dlho, že to ani nemôžem povedať. Ešte ako Žentour sme hrali v ich absolventskom predstavení – v rockovom muzikáli. Už vtedy som pochopil, že z nej rastie nielen famózna herečka, ale aj dobrá speváčka. V Galileovi, kde hrá Gianu de Medici, som sa vždy veľmi tešil na scénu, v ktorej ma neúspešne zvádza a keď sa rozčúli, zhodí ma zo schodov.
Z čoho dnes žijú muzikanti? Z predaja CD to asi nebude?
Pred dvadsiatimi rokmi sme mali najväčšie príjmy z predaja nosičov, koncerty sa robili len na podporu ich predaja. Dnes, keď sa na druhý deň po krste dá album stiahnuť na internete, je to celkom naopak. Vydavateľstvá ani hudobníci nezarábajú na nosičoch, príjmy im plynú z koncertov. Ester dostala nedávno od sponzora nové, hypermoderne vybavené auto, v ktorom už nie je prehrávač CD, len vstup na USB a na mikrokartu. Auto bola posledná istota, že v ňom nájdem prehrávač! Je veľmi pravdepodobné, že počas ďalších piatich rokov toto médium zanikne. Ofukujeme si náš starý americký Chevrolet, v ktorom je ešte prehrávač kaziet. Vždy sa tešíme na to, že si doň sadneme a pustíme si kazetu… To je nostalgia!
Sledujete s rovnakou nostalgiou aj prvé videoklipy Žentouru?
To bol úplne iný život. Za rok pozbieram zážitkov desaťkrát viac než priemerný človek, a to, čo bolo pred tridsiatimi rokmi, sledujem ako život niekoho celkom iného. Deti sa na tieto staré videoklipy pozerajú ako na filmy pre pamätníkov, veď vznikli skôr, ako sa narodili.
Foto: TOMAS NOSIL
K vydaniu nového albumu vám pôvodne chýbali nápady alebo energia?
Nemám v sebe žiadne pnutie, ktoré by ma nútilo písať. Potrebujem, aby na mňa niekto urobil nátlak a potom sa to rozbehne. Na rozdiel od divadla. Keď si nájdem tému, ako je Hamlet, Galileo či Othello, píše sa to samo. Môžem používať oveľa bohatší slovník a rôzne hudobné žánre. Každá postava v muzikáli by mala totiž niesť istý druh muziky – k Poloniusovi patrí swing a k Hamletovi rock. Keď robím pesničky sám za seba, to je oveľa ťažšie. Musím ich napísať tak, aby mi ľudia verili a súčasne sa nechcem vyzliecť úplne donaha.
Nový album produkoval Greg Haver, ktorý spolupracoval aj s kapelou Chinaski. Odporučili vás oni?
Nie. Za všetkým je vydavateľstvo. Niektoré piesne na album duetov, ktoré som priniesol, odmietli s tým, že hoci sú fajn, nehodia sa do koncepcie. K piesňam, ktoré zostali, som dopísal ďalších osem a vznikol materiál na nové CD. Od vydavateľa som dostal letenku do Británie, kde bolo v mestečku Tetbury rezervované nahrávacie štúdio vrátane muzikantov. Prvý raz som nakrúcal za hranicami, navyše s celkom neznámymi muzikantmi. Na bicie hral Greg, ktorý je zároveň skvelý bubeník.
Ako sa vám s ním robilo?
Predtým, ako som prišiel, si ma podrobne vygooglili. Vedeli, koho majú pred sebou. Úspech Hamleta vo svete patril k tomu, čo ich zaujímalo. Nie prehľady o našej domácej scéne a rôzne ankety. Ešte sa mi nestalo, aby ľudia v štúdiu ku mne pristupovali s takým rešpektom. Len veľmi opatrne mi navrhovali zmeny, či by sme niečo mohli skúsiť v rýchlejšom tempe… Dovtedy, kým som im nepovedal: Chlapi, zabudnite na tie demáče, čo som si nahral doma. Som tu kvôli tomu, aby sme to nahrali inak.
Je veľký rozdiel medzi českými a britskými hudobníkmi?
Naša generácia je poznačená železnou oponou, za ktorou nebola hudobná konkurencia. Najpredávanejší singel Včera neděle byla v roku 1982 vystriedali Holky z naší školky. V tom sme vyrastali, zatiaľ čo v britskom hudobnom rebríčku bol každých štrnásť dní na špici niekto iný. Rolling Stones, Beatles, Bob Dylan a všetci možní frajeri sveta. Nemôžeme sa čudovať, že majú muziku pod kožou. Ďalšia generácia bude mať možno už k takému vnímaniu muziky bližšie.
Foto: Archív Janka Ledeckého
Janek Ledecký
Narodil sa 27. júla 1962 v Prahe. Spevák, skladateľ a gitarista vlastní doktorát z Právnickej fakulty UK. Svet paragrafov vymenil za muzikantskú brandžu. Od roku 1982 hral v skupine Žentour, v roku 1992 sa dal na sólovú dráhu a vydal album Na ptáky jsme krátký. Po sérii veľkých hitov sa preslávil na scéne Divadla Kalich ako tvorca aj predstaviteľ muzikálov Hamlet (1999) a Galileo (2003). Hamlet bodoval aj vo svete – hral sa úspešne na Broadway aj v Ázii. V roku 2014 prichádza s novým muzikálom IAGO a tiež s albumom duetov Všichni dobří andělé. Na jeseň vydáva desať rokov očakávaný nový album Na konci duhy. Janek Ledecký žije v Prahe a Špindlerovom mlýně, s manželkou Zuzanou má syna Jonáša a dcéru Ester.
