Veľký francúzsky mysliteľ Claude Lévi-Strauss, ktorý sa v minulom roku dožil sto rokov, nás často upozorňoval, že jednotlivé spoločnosti nežijú len vedľa seba, ale predovšetkým so sebou. Spájajú ich nielen spoločné znaky, ale dokonca aj protiklady, ktoré vytvárajú komplementárne súvislosti. Táto komplementárnosť protikladov bola známa už starým Grékom – nazývali ju harmónia.
História nám ukazuje, že aj pre všetky druhy umení platia rovnaké charakteristiky. Veľkú stavbu svetovej hudby spoluvytvárajú mnohí tvorcovia. Medzi ich výtvormi nájdeme najrozmanitejšie vzťahy. Ich diela sa navzájom potvrdzujú, rozvíjajú či popierajú, no každé ďalšie dielo prináša ďalšiu tehlu do veľkého domu svetovej hudby. Žiadna skladba nevzniká vo vzduchoprázdne, žiadny tvorca netvorí v izolácii, aj keď by si to akokoľvek želal. A práve táto univerzálna spolupráca tvorcov hudby umožňuje, že ich diela si môžu osvojiť nielen iní tvorcovia, ale aj poslucháči, dediči najrozmanitejších kultúrnych tradícií.
Človek vytvoril mnoho hudieb. Medzi ne možno klásť hranice, no možno medzi nimi stavať aj mosty. Samotná hudba je – ako všetky výdobytky ľudskej kultúry – priestorom, ktorý nemá nijaké hranice a svojím znením umožňuje poslucháčom dotknúť sa tohto nekonečna.
