Hrá na gitare, píše si pesničky, je originálna a veľmi úprimná. Je čoraz populárnejšia. Verejnosť si už zvykla na jej zvláštne meno, ktoré v umení znamená pocit očisty a krásneho zážitku. Aj z nej má divák príjemný zážitok, hoci obsah piesní nie je žiadna idylka. Vychádza zo skutočného života.
Pochádzate z Nitry, ale pôsobíte v Prahe. Zaujalo ma v tlači, ako vás tam dobre prijali. Hovorí sa, že Česi už nerozumejú po slovensky – vám rozumejú? Vaše texty nie sú totiž jednoduché – chápu ich?
Samozrejme, rozumejú! Rozumejú podľa toho, či chcú, alebo ich nezaujíma to, čo robím. Stretávam sa s pozitívnymi reakciami, tie negatívne sa ľudia boja povedať, určite ich je tiež veľa a je to v poriadku. Každý si má nájsť to, čo ho baví, veď čo ho nebaví, ho nikto nenúti počúvať. Určite sú slová, ktoré ľudia na prvýkrát prepočujú, ale neberiem to ako prekážku. Podiel ľudí, či už Slovákov, alebo Čechov, ktorí mi chcú rozumieť a rozumejú alebo nerozumejú a nechápu, o čom hovorím, je asi rovnaký. Niektorí ľudia potrebujú v texte počuť len niečo jednoduché – ale oni nie sú cieľová skupina mojej tvorby.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Vy vždy cítite, či vám publikum rozumie? Ako to je, keď spievate niektorú pesničku po prvý raz? Skúmate, ako zaberá?
Nezaoberám sa tým, čo ako zaberá. Hrám a niekedy ľudia reagujú viac a inokedy menej. Ak ma nepoznajú, na začiatku sú asi trochu šokovaní z mojej otvorenosti, potom pochopia, že si väčšinu času robím zo seba "srandu“ a začnú sa smiať na živote spolu so mnou.
Zaujala ma najmä vaša bezprostrednosť a spontánnosť. Nechce sa vám niekedy aj sa viac štylizovať? Vystačíte s úprimnosťou?
Neviem, každý na pódiu sa dostáva do úlohy, ktorú si predstaví. Ja sa snažím byť najviac sama sebou, na pódiu sa cítim dobre, ako doma v obývačke, len občas trochu v strese. Som skôr textár než interpret. Moje koncerty sa nesú v duchu nového šansónu, medzi pesničkami rozprávam absurdné historky zo života a snažím sa tým odreagovať divákov od hlbokých a melancholických veršov v pesničkách. Vyrástla som v divadle a čiastočne hrám koncerty ako monodrámu, ale to nie je žiaden plán, mám to tak prirodzene nastavené, trochu sa hrám, ako dieťa, aj keď doma vysávam koberec alebo šoférujem. Som hravá.
Nový šansón je oficiálny termín?
Nie, tak som práve dnes špecifikovala, čo robím, zajtra to už môže byť úplne iný termín.
V čom je momentálne váš život najzaujímavejší? Čo prežívate po prvý raz? Môj život nie je podľa mňa až taký zaujímavý, aspoň pre mňa. Stúpa a klesá v sínusoide vzletov a pádov, a teraz je v dlhodobejšom pokoji. Večná práca na sebe a nekonečná túžba po zlepšovaní sa a vzdelávaní sa, vo všetkom. A predsa – prvýkrát mám elektrickú gitaru!
Ako sa cítite v Prahe?
Ako vždy vo veľkom meste – vyhovuje mi anonymita veľkomesta. Ja však dokážem žiť hocikde, pretože vlastný domov zatiaľ nemám, a tak ho nosím v hlave.
Kde v Prahe vystupujete? A kedy vás uvidíme na Slovensku?
Koncertovala som v pražskom klube JazzDock, ak teda chcete vedieť konkrétne miesto, ale ja hrám stále niekde inde, päť až desaťkrát za mesiac po celom bývalom Česko-Slovensku. V Bratislave budem mať koncert 18. decembra v Nu Spirit klube, kde budeme hrať s viacerými kapelami z vydavateľstva Slnko Records.
Teraz máte rozpustené vlasy, ale na vystúpeniach mávate zaujímavý pospletaný účes – viete si to sama učesať?
Áno, áno, češem sa sama!
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Máte celkovo výtvarný vzhľad – kedy sa najviac cítite sama sebou?
Výtvarný vzhľad je pre mňa normálny. V poslednej dobe sa mi páči sivý minimalizmus, som ovplyvnená kamoškami, ktoré žijú v Berlíne. Rada nosím šaty slovenských návrhárov, väčšinou od Lenky Sršňovej a Andrey Pojezdálovej.
Čo vás práve najviac inšpiruje? K čomu by ste sa chceli vyjadriť? Stáva sa, že vám ľudia rozprávajú o svojich pocitoch, zážitkoch a chcú, aby ste o tom napísali pesničku? Dá sa to?
Inšpirujú ma ľudia a podnety, ktoré mi prinášajú do života. Nie, nikto nechce, aby som o ňom písala! Myslím, že najmenej to chcú tí, o ktorých naozaj píšem. Nepíšem o pocitoch iných ľudí, len o svojich. Možno to pôsobí egoisticky, ale je to stopercentne autentické. Nechcem hovoriť za iných.
Čo vás najviac trápi a čo teší?
Trápi ma vojna a teroristické útoky, tešia ma ľudia, ktorí sú dobrí alebo sa snažia byť lepšími, pomáhať. Som celkovo skôr skeptický a melancholický človek, aj keď ma väčšina známych a priateľov pozná ako automat na smiech a humor. Každý deň vnímam situácie inak, som precitlivená na nálady a stavy ostatných, preto ma každý deň trápi alebo teší niečo iné a nedá sa to veľmi zovšeobecniť.
Sledujete aj politiku?
Sledujem politiku, ale aj tak si myslím, že sa jej nedá rozumieť. Preto sa radšej k nej nevyjadrujem, ale ak by som to mala zhrnúť – slovenská politika je jeden grandiózny trapas. Podobne to bude v desiatkach iných krajín, aj oveľa horšie, ale porovnávajme sa radšej s tými lepšími.
Môže hudba a pieseň meniť život a svet?
Hudba a pieseň? Neviem, každý mladý človek chvíľu verí, že čokoľvek robí a vytvára, smeruje k tomu, aby zmenil svet. Po čase ho to prejde. Piesne sú obrazom súčasnej doby, majú ľudí podporiť, potešiť, priviesť ich k zamysleniu, pre každého môže byť interpretácia každej vety rozmanitá a každý sa v nich snaží nájsť svoj vlastný život. Piesne sú vlastne aj na to, aby ľuďom pripomenuli, že na nič, čo sa im deje, nemusia byť sami. Podobné veci sa stávajú takmer každému, len v iných obdobiach. Piesňové texty im môžu pomôcť vo vedomí, že nie sú jediní, ktorí prežívajú podobné situácie a pocity. Revolúcia sa však piesňami spraviť nedá, môžu ju jedine sprevádzať a stať sa tak mementom. Napríklad ako pieseň Modlitba pre Martu, ktorá v nás okamžite evokuje rok 1989.
Existuje pesnička, ktorá pôsobí na vás, ktorá vás prípadne zmenila?
Myslím, že nie, skôr mi niečo pripomenula, otvorila mi určité myšlienky. A takých je možno sto, nie jedna.
Kam si zapisujete svoje pesničky? Píšete aj perom?
Mám veľa zošitov, kam si píšem texty, ale niekedy si zapíšem nápad aj do telefónu. Potom prepisujem do počítača a tam dostávajú konečnú podobu.
Budete sa venovať výlučne spevu, alebo aj inej práci v umeleckom svete? Neláka vás napríklad herectvo?
Zatiaľ chcem len skladať pesničky a pracovať na nich, nahrať druhý album s novou kapelou. Neviem, čo bude o pol roka a ďalej ani neplánujem, takže zatiaľ budem žiť z hrania a ak to nepôjde, budem hľadať iné riešenie. Nestresujem sa tým, čo bude alebo nebude, to by sa človek zbláznil! Intenzívne smerujem svoje myšlienky k nádeji: VERÍM, že to pôjde!
Foto: Profimedia
Katarzia
Občianskym menom Katarína Kubošiová, narodila sa 9. februára 1989 v Nitre. Vyštudovala filmovú scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Venuje sa tvorbe textov. V roku 2013 jej vyšlo vo vydavateľstve Slnko Records debutové CD Generácia Y, dovtedy pesničky neskladala. Hrala desať rokov na priečnu flautu, potom sa sama naučila hrať na gitare a dnes si všetko robí sama. Spieva o všeľudských témach a výlučne po slovensky. Žije v Prahe.
Katarzia: Mama (text piesne)
- Jedna mama fakt stojí za to,
- volajú ju – láska
- a nie inak než – zlato
- keď vojde do sály,
- ľudia stoja
- no koho by to asi bola,
- keď to nie tá moja,
- mama moja.
*
- Zo seba celý život robí klauna
- divadlo je pre ňu flóra aj fauna
- stratená v textoch
- už nevie, kým byť chcela
- pred nikým sa nehanbí
- a sama pred sebou nie je dosť smelá.
*
- Moja mama, je to totálna herečka
- otec zbalil ju v bare na vanilkové koliečka
- na prvú premiéru dal si šošovky,
- tak si rozslzil oči, až mu došli vreckovky
- smiali sa chachacha cháchá prísediace očné doktorky.
*
- Keď sa mama pozrela zblízka do hľadiska
- zisťovala, či sa s ním vláčiť oplatí
- či ako iní muži nie je v prvom dejstve zaspatý
- dostal ju, veď plakal, veď bol najviac dojatý.
*
- Ide mi na nervy,
- aj tak ju milujem
- a celý život do mňa hustí
- že určite fetujem,
- nenávidí moju náušnicu v jazyku
- a šikanuje ma za to,
- že ako ona – nezvládam fyziku
*
- Sólo Evy Pavlíkovej:
- "Tak by si zaslúžila po riti,
- klame, telefón ma vybitý,
- príde domov nadránom a zurvačí a plače,
- ja len čumím, že čo je zase,
- čo je zase?
- Posledný záchvat puberty,
- stále jej dobre šibe,
- tak sa ukľudním,
- že aspoň nefetuje a nesedí v base.
- Zrazu náladička, zrazu sme zadobre
- má prísť ráno, príde v noci,
- tvrdí, že jej ušla električka.
- Keď chce eurá, je milá,
- keď chce vyhrať spory, tak ma hýčka
- pchá sa mi pod perinu,
- „nechcem mať žiadnu inú mamu“
- no čo už s ňou,
- keď ju nezobrali na to DAMU?
- Najskôr mi vynadá, že som stará a tučná
- potom chce odpustky,
- z drzane potvora slušná
- arogantná hyena,
- chcem ju objať, vankúšom zbije ma.
- Je moja jediná bunková výmena,
- pomaly dospieva,
- zdrhla dávno z hniezda,
- toto som presne nechcela,
- že aj ona bude hviezda!"
*
- Tak strašne som chcela mať tvár inú,
- naschvál som si sypala na bielu kožu hlinu, ale
- rovnaké gestá, rovnaká mimika,
- chcem ako prvá vystúpiť z genetického rýchlika.
*
- Moja mama, je to tototálna herečka
- nezbalíte ju viac na vanilkové koliečka
- chce nový kožúšok z líštičky aj z norky
- vytiahne vás z nudy aj z tej najhlbšej ponorky.
- Musíte si rezervovať posedenie u kvalitnej doktorky.
*
- Jedna mama fakt stojí za to
- volajú ju láska
- a nie inak, než zlato
- keď vojde do sály
- ľudia stoja
- no koho by to asi bola,
- keď to nie tá moja
- mama moja
