Často účinkujete na zahraničných scénach. Pripravila vás na to bratislavská VŠMU dobre alebo ste niekedy pocítili aj neistotu?
Každá škola dá človeku to, čo si z nej vyberie – niekto získa viac, niekto menej. Niekto prijíma rád aj teoretické vedomosti z dejín opery, hudby, teórie, z estetiky, ktoré prehĺbia inteligenciu umelca, a niekto sa sústredí iba na praktické predmety (samotný spev s profesorkou, pohybová výchova, herecká výchova, jednotlivé kategórie spevu, korepetície atď.). Ja som chodila pravidelne aj na balet a pohybovú výchovu, javiskový prejav. Musím povedať, že VŠMU v Bratislave funguje na veľmi vysokej úrovni už roky. Dôležité však je, čo si študent z toho vyberie. Niekto školu skončí a bude priemerný, iný pracuje na sebe už počas celého štúdia a podľa toho sa aj postaví na dosky, ktoré znamenajú svet – ako talentovaný, dobre pripravený začínajúci umelec, vedomý si však toho, že v opernom svete sa bude zdokonaľovať a učiť celý život.
Vy ste boli na javisku hneď doma?
Vysoká škola múzických umení ma na to výborne pripravila. Nemusela som sa cítiť neisto ani vo svete. Mala som šťastie, že hneď po skončení vysokej školy som išla spievať do rakúskeho Bregenzu na prestížny operný festival. Pracovala som so svetovým dirigentom Fabiom Luisim a – tam naozaj nebol priestor na akési študentské chyby. Tam som naozaj ocenila, že keď mi niečo povedal dirigent alebo režisér, vedela som pohotovo a profesionálne reagovať – zaspievať a stelesniť postavu podľa ich predstáv. Tam nikto nevysvetľoval, ako to mám urobiť, musela som tvoriť a byť partnerom aj kolegom, ktorí už stáli na scéne možno 25 rokov. Nebol čas ani priestor na triviálne chyby, ktoré, bohužiaľ, u spevákov neraz vídam.
Napríklad?
Keď si partner na javisku pokľakne k partnerke, vždy musí pokľaknúť na zem tou nohou, ktorú má bližšie k publiku, inak by opticky uzavrel scénu. Ak to urobí opačne, profesionál si to ihneď všimne a hneď zhodnotí výkon negatívne. Speváci robia aj iné veľké chyby – sú to napríklad gestá, chôdza s vlečkou, so širokou sukňou, základný postoj. Je plno hereckých variácií, ktoré musíte vyjadriť, je iné hrať šľachtičnú a iné hrať Carmen, ktorá je Cigánka z ľudu. Interpretovať musíte postavu už v základnom postoji – záleží, ako hýbete hlavou, rukami, ako stojíte… Je to premyslená herecká koncepcia, ktorá dotvára celú postavu.
Vás teda v zahraničí nič nevyviedlo z miery?
Priamo na javisku sa mi nič také nestalo, ale musím povedať, že ma prekvapil celkový spôsob práce v zahraničí. Pred tými 17–18 rokmi, keď som ja začínala, bol veľmi veľký rozdiel medzi prípravou inscenácie u nás v divadle a v zahraničí. V zahraničí bolo ťažisko prípravy ponechané na speváka. U nás, keď dostanete postavu, učíte sa ju s korepetítorom od piky: texty, noty, intonáciu, frázy… Keď sa to naučíte hudobne, musíte sa to naučiť spamäti a potom sa začínajú režijné skúšky, ale to je až po dvoch mesiacoch roboty. V zahraničí je to tak, že prídete na prvú skúšku, sú zavreté klavírne výťahy a vy spievate hneď spamäti. Tá príprava jednotlivca musí byť perfektná.
Ktorý spôsob máte radšej?
Učím sa rýchlo, som pohotový typ človeka, čiže ten individuálny spôsob je mi bližší. Niektorí kolegovia sa učili pomalšie a ja som nepotrebovala toľko skúšok na prípravu, mňa to zdržiavalo. Viem odhadnúť, koľko korepetícií potrebujem. Stalo sa, že som prišla na „ansamblovku“ a kolega nevedel… Tým bola pre mňa tá skúška celkom zbytočná. V samotnej príprave opery je však veľký rozdiel, či spievate v repertoárovom divadle – ako to je u nás – alebo v zahraničí, kde naštudujete produkciu, zahrá sa premiéra a sedem-osem predstavení a stiahne sa celá produkcia preč. Potom sa pripravuje iná produkcia s inými hosťami.
Vy ste však aj v SND hosť…
Som v SND 18 rokov ako hosť: prídem, zaspievam skúšku, predstavenie a idem preč. Kolegovia, ktorí sú v stálom angažmá, majú nespočetné hodiny skúšok a predstavení, ktoré často spolu nekorešpondujú, takže je to veľmi náročné umelecky aj produkčne zvládnuť. Myslím, že nie je dobré pre divadlo, ak uvádza a má v repertoári prehnané množstvo titulov – je to potom neprofesionálne voči spevákom a, samozrejme, odzrkadlí sa to aj na celkovej kvalite.
Je pre vás pri vytváraní postavy dôležitý práve spev? Zahrali by ste si aj v činohre alebo vo filme?
Pre mňa je spev najdôležitejšia súčasť vyjadrenia postavy. Operné postavy sú o hudbe a speve, a to, že hrám herecky, patrí k celkovému prirodzenému stvárneniu postavy. Činohra je celkom iná ako opera. Priznám sa, že na činohru by som si asi netrúfla, pretože som zvyknutá vyjadrovať sa spevavým hlasom a neviem, ako by to dopadlo s tým hovorením. Aj mladí herci majú v tomto smere problém – nie je ich dobre počuť, rozprávajú tak – „normálne“ a to nie je ono. To chce hodiny cvičenia. Obdivujem činoherných hercov, ako je pani Milka Vášáryová, Huba, Kovár, Kroner, Kramár atď. To sú naozaj majstri hovoreného slova a rada ich počúvam. Majú krásne posadený hlas a v divadle ich počuť aj do posledného radu. Film by bol pre mňa schodnejšia cesta. Keby išlo o nejaký zaujímavý kvalitný film, celkom rada by som si v ňom zahrala.
Niekedy si ľudia myslia, že musia byť na operu pripravení…
Človek nemusí prísť pripravený do opery. Dnes si kúpite pred začiatkom bulletin, tam si prečítate obsah, nad javiskom ide titulkovač so simultánnym prekladom textu, čiže vy presne viete, o čom sa spieva. Ale predsa – kto ide po prvý raz do opery, mal by si vybrať titul, ktorý nie je kompozične až príliš náročný a mal by si vybrať kvalitných interpretov – inak môže odísť sklamaný.
Vy ste ktorú operu videli prvú v živote?
Carmen. A to si myslím, že je titul, ktorý vie zaujať. Ale aj Traviatta, Tosca, Nabucco.
Chodíte do opery aj ako diváčka?
Niekedy, ale málo – idem sa skôr pozrieť na nejakú skúšku alebo si stihnem pozrieť generálku. Na večerné predstavenia nestíham teraz chodiť. Dcérka zaspáva medzi ôsmou a pol deviatou, a keď zaspí, ja si sadám ku klavíru, cvičím a študujem nové party. Často sa učím do jednej v noci. V zahraničí mám niekedy čas medzi predstaveniami, vtedy sa idem rada pozrieť.
Aj sa bavíte alebo to len profesionálne skúmate?
Divadlo vnímam vždy profesionálne. Ja vždy pracujem. Bavím sa, pokiaľ sú výborní speváci a je to dobre urobené, alebo keď je vtipný titul ako Barbier zo Sevilly, Figarova svadba a iné… Keď sedím v publiku, som veľmi prajný kolega, ale samozrejme, keď sa dvihne opona, už pracujem – ja to s nimi odspievam, oddirigujem, zahrám, lebo som vnútorne aj tak na javisku.
Nedráždi vás, keď niekto spieva to, čo vy máte v repertoári?
To vôbec nie. Ja si rada vypočujem kolegyňu. Keď je výborná, ocením ju a som šťastná, užívam si to, lebo viem, aké je to náročné. Problém je, keď nie je výborná. Tam už vidím, ako to malo byť a ako to nebolo, a to mi už prekáža. Opera už nie je pre mňa relax…
A čo je pre vás relax?
Milujem prírodu. Snažíme sa chodiť do prírody, prečítam si zaujímavú knihu. Oddýchnem si pri celkom banálnych veciach. Keď som konečne doma a môžem niečo napríklad vyžehliť, vtedy relaxujem, zrazu nemusím byť natoľko sústredená, nemusím myslieť na tisíc vecí naraz ako na javisku. Nemusím do toho vkladať toľko energie ako pri skúškach alebo predstaveniach. Momentálne je však pre mňa najväčší relax naša dcéra Alja Elissa.
Vraj je manžel na materskej?
Ja som bola na materskej šesť mesiacov. Potom sme leteli spolu do Milána, kde som mala v La Scale produkciu. Môj manžel išiel na tzv. rodičovskú a to je niečo iné ako materská. On je na plný úväzok zamestnaný v SND – hrá v orchestri prvú pozaunu – ale do troch rokov našej dcéry ma môže sprevádzať na cestách. Vďaka tomu, že je na rodičovskej dovolenke, uvoľnia manžela z práce a vtedy hrá za neho kolega z filharmónie. Je to zo zákona možné a nám to veľmi pomáha. Len čo sme v Bratislave, manžel hrá predstavenia. Musí aj veľa cvičiť, ale dcérku zbožňuje a vie sa o ňu od malička perfektne postarať. Alja našťastie znáša cestovanie, lietadlá, apartmány aj všetko ostatné výborne, takže môžeme byť spolu a to je úžasné.
Aký bol návrat k spevu po materskej dovolenke?
Pre mňa veľmi prirodzený, akoby som ani neprestala spievať. Odspievala som v Bratislave dve predstavenia, keď mala dcérka päť mesiacov. Bolo to také rozospievanie sa. Hlasivky totiž úzko súvisia s hormonálnym systémom a tehotenstvo je v tomto zmysle veľká záťaž. Ja som našťastie nemala žiadny problém. Doma som už predtým cvičila. Spievalo sa mi výborne, ľahko som nadviazala na to, čo som opustila v siedmom mesiaci tehotenstva, vtedy som ešte spievala premiéru Borisa Godunova. V Miláne sa začal môj oficiálny nástup do opery. Našťastie skúšobný proces nebol časovo až taký náročný, takže som bola veľa s dcérkou aj manželom.
Jolana Fogašová
Operná speváčka študovala spev na Konzervatóriu (1986–1990) a VŠMU v Bratislave (1990–1994), kde v roku 2009 dokončila aj doktorandské štúdium. Zúčastnila sa na interpretačných kurzoch C. Bergonziho v Siene a získala štipendium fondu Georga Londona Združenia priateľov Viedenskej štátnej opery. Už počas štúdia na VŠMU účinkovala v Opere SND v Bratislave. Tu sa postupne predstavila ako Bizetova Carmen, Massenetova Charlotta z Werthera, Rossiniho Rosina a Popoluška či Johanka z Čajkovského Panny Orleánskej a v iných úlohách. S úspechom vystupuje aj na známych svetových operných scénach. Žije v Bratislave, je vydatá za hudobníka Marka Bubniča, má dcéru Alju Elissu.
