Lučenič: Platňa je zázrak prírody

Stará čierna obohratá a prívetivá platňa mala kedysi cenu zlata. V jej drážkach človek našiel vyrytú stopu svojho srdca. Možno dodáva platniam na pôvabe spomienkový optimizmus na časy, keď boli vzácnosťou. A možno aj fakt, že sú naozaj prispôsobené ľudskému vnímaniu, ako tvrdí hudobník Laco Lučenič.

27.06.2010 18:00
debata

Spomínate si na prvú platňu, ktorá ovplyvnila váš život?
Moje zberateľské začiatky siahajú do šesťdesiatych rokov. Prvá platňa, ktorú som vlastnil, bola Young Rascals Greatest Hits. Bola to stereoplatňa, čo ešte nebolo samozrejmosťou a ani ja som nemal stereogramofón. Hrala len jedna linka, takže pesničky som počul chvíľami bez spevu, potom zasa iba spev – podľa toho, ako bola nahrávka zmixovaná. A možno som už vtedy nadobudol zárodok averzie k stereu a tušil som, že mononahrávky znejú hutnejšie, čomu dal vývoj za pravdu.

Čo ste najčastejšie kupovali a počúvali? Beatles?
To Meky Žbirka bol veľký beatlesák, už sme sa vtedy poznali. Pravdaže, aj ja som mal rád Beatles. Bola to skupina, ktorá každú chvíľu prišla s niečím novým, a vnímavý človek to nemohol ignorovať. Z ich hudby sa jednoducho dalo učiť. Ja som však mal radšej „rinčivé“ gitary, takže som počúval skôr Kinks, Rolling Stones a The Who. Gitary, gitarové riffy – to bol môj svet.

Problém bol so zdrojmi bigbítu. Jednou možnosťou bol dovoz z cudziny, druhou výmenný obchod.
Časom som vedel oceniť, ako dobre bol zorganizovaný výmenný obchod na bratislavskom korze, kde fungoval už od roku 1966. Burzy vznikli až neskôr. Platne boli pre väčšinu z nás nedosiahnuteľné, takže sa rozšírila skôr nahrávacia mánia. Dôležité bolo patriť do určitého okruhu ľudí a prípadne byť schopný aj sám dačo zohnať. Potom človek platňu hodil do pľacu a získal za ňu nejakú inú. Prišiel som s jednou platňou na korzo a potom som trikrát utekal z korza domov nahrávať a vracať ďalšie platne – našťastie som býval blízko, pri dvoch levoch. Boli aj ľudia, ktorí sa na platne špecializovali a robili nám osvetu. Raz som si z burzy niesol album Aftermath od Rolling Stones a stretol ma dnes už nežijúci výtvarník Ivan Vychlopen. Spýtal sa ma, či mám aj niečo od Animals, takže nasmeroval môj záujem. Mal doma kopec platní od Johna Mayalla alebo Franka Zappu – tomu som okamžite prepadol.

Počúvate vinylové platne aj dnes?
Teoreticky áno, pretože už existujú USB gramofóny, z ktorých sa dá nahrávka z platne stiahnuť do digitálnej podoby. Takže platne počúvam najmä takto.

Aj Young Rascals?
Zohnal som si ich albumy, ktoré dokonca vyšli v mono- aj stereoverziách. A z nich som si vyskladal aj Greatest hits, pretože túto platňu už dávno nemám, ale na pesničky v tomto poradí som bol jednoducho zvyknutý.

V čom podľa vás spočíva čaro vinylu? Platne sa zbierajú a predávajú aj dnes a stala sa z nich žiadaná záležitosť pre dídžejov alebo fajnšmekrov.
Keď sa v osemdesiatych rokoch objavili kompaktné disky, všetci boli ohromení z toho, aké sú praktické, odolné, dajú sa hodiť na zem, nepoškodia sa… Ale platne prežili a počúvajú sa aj dnes. Možno preto, že majú zvuk, ktorý sa nedá napodobniť. Podstatné je totiž pravidlo, aby nahrávka kopírovala možnosti ľudského ucha. Vinylová platňa je zázrak prírody, je zložená z prírodných materiálov a to zaručuje kompatibilitu s prírodou aj s možnosťami nášho sluchu. Preto hrá platňa príjemne a teplo, lebo náš sluch je pri počúvaní využitý na sto percent.

debata chyba