Boli ste medzi headlinermi minuloročnej Pohody, nakoniec ste pre tragédiu na festivale nehrali.
Boli sme v hoteli, naše vybavenie sa tu už pripravovalo… Festivaly sú najmä o vzrušení, láske, sú oslavou a je ťažké do tejto atmosféry a tohto prostredia zahrnúť takúto tragédiu. Nikdy predtým sme nič podobné nezažili. Bol to pre nás naozaj šok. Teraz, keď sme sa vrátili, je úžasné vidieť ľudí, ktorí vyzerajú, že zažívajú najlepšie momenty svojho života. Je tu úžasná atmosféra, ľudia tancujú a z Pohody máme naozaj dobrý pocit. Sme poctení, že sme sa sem po roku mohli vrátiť a zahrať.
Klaxons sa preslávili relatívne rýchlo. Čo považujete za prelomový bod? Kedy sa to naozaj začalo?
Predtým, ako sme v roku 2006 hrali na festivale Reading, sme absolvovali niekoľko koncertov v Londýne, Bristole, Manchestri či Liverpoole. Počas nich sme mali zrazu pocit – wow, ľudí asi naozaj bavíme. Vyrábali si tričká Klaxons a podobne. Najmä mimo Londýna sa ľudia inšpirovali naším imidžom. Práve počas týchto koncertov sme nadobudli pocit, že sa niečo deje.
Vašu hudbu označujú ako new rave. Ako túto škatuľku vnímate?
Myslím si, že v čase, keď sme začínali, to bol presný popis, ktorý sedel na mnohé kapely. Bolo a je vzrušujúce, že new rave nebol založený na tom, odkiaľ pochádzate. Nie sú to kapely z Manchestra alebo z Londýna. Sú to kapely z Južnej aj Severnej Ameriky, z Austrálie, Anglicka. Myslím si, že to bola prvá hudba, kde nezáležalo na tom, odkiaľ ste. Myslím si, že to bolo niečo nové a vzrušujúce.
Aký máte pocit, keď vás titulujú ako kráľov new rave alebo dokonca starých otcov new rave?
Je to skvelé. Mám pocit, že starí otcovia je lepšie (smeje sa).
Váš debut získal prestížnu cenu Mercury prize. Ako vám pomohla?
V skutočnosti neviem. Nemyslím si, že by sme predali viac albumov alebo podobne. Myslím si, že to možno zmenilo pohľad niektorých ľudí, ktorí nás dovtedy nebrali vážne. A možno nás aj celkovo v Anglicku začali brať vážnejšie. Ale aby som bol úprimný, neviem, aký to malo efekt.
Váš nový album ste pripravovali dlho. Podľa Wikipedie ste na novej platni vystriedali trojicu producentov.
Nepripravovali sme ho až tak dlho. Pracovali sme na ňom od minulého leta, dovtedy sme boli viac-menej na turné. Neverte všetkému, čo čítate na Wikipedii. S Jamesom Fordom sme síce pracovali, ale nie na tomto albume. Nahrávali sme s ním medzi jednotlivými fázami šnúry. Spolupracujeme od roku 2006. Po takmer tri a pol roku sme sa zhodli, že pre nás aj pre neho bude prínosom a osviežením, keď si vyskúšame spoluprácu s inými ľuďmi. James by bol pre nás bezpečnou voľbou, je náš dobrý priateľ. Z pracovného vzťahu sa stalo priateľstvo, a keď chcete niečo vytvoriť, potrebujete mať určitý odstup medzi producentom a kapelou. Nemôžem hovoriť za iných, ale pre nás je vzťah s producentom veľmi dôležitý. Občas sa môžete dostať do jemne nepríjemných situácií, ale nášho nového producenta Rossa Robinsona sme si zamilovali od prvej minúty a náklonnosť bola vzájomná. Jednoducho sme si sadli.
Nahrávali ste v Los Angeles. V čom je rozdiel medzi nahrávaním v Los Angeles a nahrávaním v nejakom britskom štúdiu?
Je tam slnko, dobré jedlo, zdravý životný štýl, mohli sme plávať, milión vecí. V Anglicku, keď vyjdete zo štúdia, tak vonku „chčije“, keď sa okolo seba poobzeráte, vidíte len samé budovy. V Los Angeles sme nahrávali na pláži, v prestávkach sme si užili množstvo slnka. Viedli sme tu úplne iný životný štýl, než sme zvyknutí. Tento album by som nazval čistou nahrávkou. Počas nahrávania sme nepili, hoci predtým sa stávalo, že sme nahrávali pripití alebo sme pri nahrávaní popíjali. Bol to veľmi čistý, triezvy a zdravý spôsob nahrávania albumu, čo je úžasné a pre nás svojím spôsobom nové.
Kvôli vydavateľstvu ste vraj museli znovu nahrať niektoré časti pesničiek. Do akej miery vydavateľstvo zasahuje do vašich nahrávok?
Nie je to pravda. Vydavateľstvo do našej umeleckej slobody nezasahuje. Mali sme šťastie, keď sme podpisovali zmluvu s vydavateľstvom Polydor, zaujímali sa o nás aj ďalšie vydavateľstvá. Dôvod, prečo sme si vybrali Polydor, bol aj ten, že sme z ich strany cítili a doteraz cítime plnú podporu. Sme veľmi šťastná kapela. Rozhodujeme o obaloch, hudbe aj videoklipoch. Na tie si napríklad vyberáme našich kamarátov, návrhy obalov si robíme sami a vydavateľstvo tu je na to, aby naše nahrávky podporovalo a dostalo ich k čo najväčšiemu množstvu poslucháčov. S vydavateľstvom máme iba úžasné skúsenosti. Takže je pre nás veľmi zábavné, keď počúvame tieto reči o veľkých zlých vydavateľstvách, pretože my takú skúsenosť nemáme.
Takže vám nikdy nepovedali: Bolo by fajn, keby ste mohli znieť viac takto alebo takto?
Určite nie. Neviem si predstaviť, že by skupine niekto povedal niečo také. Myslím si, že aj keby také niečo niekedy spomenuli, len by sme sa tomu smiali, pretože to by bolo naozaj smiešne.
Veľa času trávite na turné. Vyhovuje vám taký život?
Milujem ho, je to skvelé! Na tomto turné máme za sebou zatiaľ zhruba osem koncertov, takže ešte je skoro hodnotiť, ale užívame si to.
Ponorková choroba nehrozí?
Nie, užívame si to. Rozprávame sa s milými ľuďmi, dáme si pár pív, tancujeme na šou. (Z prednej časti autobusu sa ozýva hlasný smiech speváka Jamieho Reynoldsa. Po rozhovore prechádzame celým autobusom až do kuchynky, kde si zvyšní členovia skupiny usporiadali provizórnu jam session. Jamie hrá na gitaru, klávesista James Righton ho sprevádza lyžičkami, ktoré udiera nielen jednu o druhú, ale tiež o kávovar.) Presne takáto nálada tu býva. Je to zábava.
