Dnes odznovu „objavujeme“ Bartókovu tradíciu v Bratislave, hoci sa tu začiatkom 20. storočia cítil ako doma. Prečo je to tak?
Veľké veci sa často dejú v tichosti. Pre Bartóka je to napokon aj príznačné. Nie je to postava, pre ktorú sa robia ohňostroje. Chodil po svete, skúmal hmyz, jazyky, pesničky… Minul na to všetky svoje peniaze. Nikdy nemal slávu, aká by mu patrila. Ale tá tradícia tu stále je, akurát že prebieha skryto. Nenahovárajme si, že to bolo kedysi inak. Bartók vraj založil spoločnosť pre novú hudbu, ale zorganizovali len dva koncerty, pretože tam nikto nechodil. Je to stále to isté, len vo variáciách.
Zajtrajší koncert je dôležitý, aby sme nezabúdali na Bélu Bartóka práve my, čo tu teraz žijeme?
Bartók je pre mňa najväčšou postavou hudby 20. storočia. Jeho nevídaná invenčnosť spracovaná ojedinelým hudobným intelektom nemá obdoby. Že vplýval – akoukoľvek formou – na prešporský hudobný život, je zásadné.
Musíte Albrechta a Németha-Šamorínskeho pre publikum tiež objavovať? A podobne ako súčasných autorov?
Nielen pre publikum. Obaja sú objavom aj pre mňa. Spektrum len tej základnej klavírnej literatúry je natoľko široké a na to, aby sme zvládli klavírnu techniku, potrebuje tak veľa času, že nám, žiaľ, uniká veľa skvostov. Posledné dni napríklad žijem v eufórii z objavu, že Albrecht mal ohromný zmysel pre hudobný humor. Alebo že Németh napísal dva roky pred smrťou nádhernú skladbu Epitaf a postavil ju len z dvoch tónov. Učím na vysokej škole a nevedela som to. Naša hudobná história je taká malá a ani tak o nej nič nevieme. Vrátane mňa.
Skladateľa Jozefa Kolkoviča, ktorý žije v USA, sme objavili pred dvomi rokmi práve vďaka vášmu naštudovaniu rozsiahleho cyklu jeho klavírnych Prelúdií. Dnes ste už Kolkovičovou dvornou interpretkou – ale čo bolo na začiatku?
Na začiatku bol Vladimír Godár – skladateľ a človek v pozadí mnohých mimoriadnych projektov – ale aj povestná náhoda. Pred pár rokmi potrebovali tvorcovia festivalu Nová slovenská hudba rýchlo zmeniť program. Vlado Godár mi vtedy podstrčil noty Kolkovičových Prelúdií. Výber z nich som mala naštudovať vo veľmi krátkom čase. Notový zápis pôsobil na jednej strane strašidelne, doslova akoby sa nedal zahrať. No už v grafickej podobe bolo čosi fascinujúce. Zaujímalo ma, či sa to naozaj dá.
Neskôr ste však tento náročný cyklus naštudovali celý…
Áno, a bol to veľký zážitok. Po dlhšom čase som držala v rukách súčasné dielo, v ktorom som nemusela niečo hľadať, rozmýšľať ako mu „pomôcť“, naopak – fascinovalo ma podobne ako diela veľkých majstrov. Bola to hlboká hudba, múdra, dotýkala sa niečoho, čoho dotýkať sa je dôležité. A bolo v nej akési mystérium, ktoré mi nedalo pokoja. Na Kolkovičovej klavírnej hudbe ma ale zaujala aj jej virtuóznosť, čo je v súčasnej slovenskej hudbe tiež ojedinelé.
Čo máte na mysli?
Virtuozitu tu odvodzujem od slova „virtus“ ako chrabrosť, teda v širšom zmysle než iba brilantnosť. Keď mi Jozef nedávno ďakoval za predvedenie, musela som mu oponovať. Neviem, kto z nás je pre koho užitočnejší, lebo Kolkovičova hudba umožňuje vyniknúť mnohým klaviristických „ctnostiam“.
Neprospelo zvláštnosti Kolkovičovej hudby, že v USA žije izolovane od Slovenska a hudobného sveta?
Je to možné. Živí sa „civilným“ povolaním – nie je súčasťou žiadnej skladateľskej komunity. Netrávi čas rozmýšľaním a debatami o tom, kam sa zaradiť, ako komponovať, na ktorý festival sa presadiť, kto koho ovplyvnil, kto koho zničil, kto si čo pomyslí a kto sa urazí. Samozrejme, nie každému talentu asi izolácia prospeje, sú tvorcovia, ktorí sa rozvíjajú v konfrontácii s tvorbou a životmi kolegov, alebo to aspoň prežijú bez väčšej ujmy. Na druhej strane, možno je práve izolácia možnosťou, ako zostať umelecky slobodný.
Vy tiež priamočiaro kráčate vlastnou cestou kvality. Chce to však asi silnú motiváciu a odolnosť. Kde ich nachádzate?
Skladateľ Valentin Silvestrov tvrdí, že svetová kultúra môže prísť aj z provincie. Aj Dürer či Breughel sú oproti Leonardovi provinciálni, a predsa sú súčasťou svetovej kultúry. Je to veľmi silná myšlienka. Sústredenie sa na isté kritérium je pre mňa jediným možným spôsobom existencie. Nepotrebujem na to zvláštnu silu, práve tento pohľad mi umožňuje prežiť to ostatné. Som síce preťažená učením a na klavíri cvičím takpovediac vo „voľnom čase“ – ako napokon všetci pedagogicky činní umelci – no možno práve vďaka tomu, že nie som odkázaná kupovať si chlieb za koncert, nie som pod tlakom. Radšej budem hrať menej koncertov, ktoré sú dramaturgicky mimoriadne, ako veľa rutinných.
Ide vám o dokonalosť?
Vôbec nie. Systém, ako je u nás nastavený, nám neumožňuje viesť režim, ktorý by prislúchal koncertnému umelcovi, takže prípravy vznikajú často v neuveriteľnej časovej tiesni alebo iných neuveriteľných okolnostiach. No podstatný je vzťah k dielu, zodpovednosť. A mimoriadne dôležitá je v prípade súčasných autorov alebo neznámych diel. Nesmieme sa spoliehať na to, že novú skladbu publikum nepozná, nemá vytvorený interpretačný vzor, že nám interpretom bude skladateľ vďačný za to, že dielo vôbec odznelo na pódiu, takže postačí akési polovičné riešenie. Aj tá najklasickejšia hudba bola niekedy nová a interpreti minulosti uvádzali diela svojich súčasníkov ako novátorské, možno nezrozumiteľné. Genialitu často predsa vyselektovala až história.
Ako ju spoznávate vy?
Keď za mnou príde mladý skladateľ so svojimi úpravami ľudových piesní, nemôžem apriori vedieť, či ide o pokusy, nejaký priemer, alebo predo mnou stojí Bartók 21. storočia. Zistím to, až keď sa dielu prizriem, a to veľmi pozorne. Je tu ešte jeden moment: zodpovednosť voči niečomu, čo by sme mohli nazvať slovenský kultúrny kontext. Hudobná kultúra má veľa vrstiev. Dôležitý je nielen ten „Olymp“, ale aj podhubie, v ktorom sa to hmýri rôznou úrovňou a rôznymi typmi majstrovstva. Tu sa postupne vytvára pôda pre mimoriadne počiny, interpretačné i kompozičné. Arnold Schönberg napísal, že čím je starší, tým viac mu každé nedostatočné predvedenie umeleckého diela pripadá ako ťažký zločin, ako nemorálnosť. Je mi to blízke.
S takými „zločinmi“ sa však stretávame na každom kroku. Ako sa s nimi vyrovnávate ako klaviristka, odkázaná na spoluprácu s inými hudobníkmi?
V prípade orchestrov ma najviac limituje nedostatočný počet skúšok. Do takej spolupráce ideme všetci s vedomím kompromisu a s vierou, že rozhodujúci bude prístup sólistu. Čo sa týka komornej spolupráce – naozaj mám z roka na rok stále menej chuti zúčastniť sa na niektorých projektoch a mojím jediným stálym partnerom zostáva huslista Milan Paľa.
Orientujete sa na menej známe tituly a súčasnú hudbu. Neverím však, že ako klaviristka nemáte chuť zahrať si veľký romantický koncert…
Necítim sa špecializovaná. Iné je, že ma tak vnímajú, pretože práve moje produkcie z oblasti novej hudby budia najväčší záujem. No bez hlbokého poznania a interpretácie klasického „zlatého“ repertoáru nedokážeme nachádzať potenciál súčasných diel. To neznamená len štúdium, ale aj pódiové predvedenia. Je pravda, že inštitút klaviristu sólistu pred veľkým orchestrom moja generácia prakticky nepozná.
Prečo je to tak?
Neviem. Ale orientovať sa treba na to, čo sa dá, nie na to, čo sa nedá. Špecializácia v zmysle koncentrovanosti je možná, ale má aj odvrátenú, nebezpečnú stranu. Pre mňa je životne dôležité pohybovať sa v celom priestore medzi Beethovenom a Kolkovičom, pretože jeden osvetľuje druhého, nový starého a naopak.
Pôsobíte rezervovane, ale na pódiu sa emócií neostýchate. Kolkovič pôsobí placho, ale jeho hudba je expresívna. Naopak, skladateľ Ilja Zeljenka, ktorý vám venoval skladby, ktoré boli často prísne sústredené, bol búrlivákom. Ako si vysvetľujete psychologický protiklad umelca – ako človeka medzi ľuďmi – a ako tvorcu?
Na pódiu vždy zhorím do tla a dva dni sa nedokážem ani pohnúť, doslova fyzicky. Všetko sa vo mne ešte dlho chveje. A keby som nebola rezervovaná, ako hovoríte, tak sa asi zbláznim. Podľa Nietzscheho sa umelci odlišujú od ostatných ľudí ani nie tak nejakým bytostným rozdielom, ako skôr bytostnou odhalenosťou. Akousi božskou nahotou. Zatiaľ čo „obyčajný“ človek je obrnený tisíckou vrstiev, ktoré patria povrchu života. Je to veľmi presné.
V čom je to pre vás presné?
Platí to totiž aj v rámci jedného človeka. Život a ľudská bytosť majú veľa dimenzií. Deje prebiehajú na viacerých úrovniach. Umenie odráža život, a to v jeho najhlbších, najkrajších i najstrašnejších polohách. Pričom nejde o zobrazenie povrchu, nejakých každodenných emócií, ale práve esencie. Preto sa môžu zdať prejavy umelcovej osobnosti protikladné. V skutočnosti však sú protikladné len zdanlivo, pretože časť patrí onomu povrchu a časť práve tej esencii. Navzájom tvoria dokonalú harmóniu, vzájomne sa kompenzujú. Neverím v deliteľnosť umeleckej bytosti rovnako ako neverím v deliteľnosť talentu na zložky. Všetko napokon zastrešuje jeden duch.
Žije ešte v Bratislave povestný albrechtovský duch hudby?
Je veľmi dobre ukrytý. Ale keby som neverila, že žije, nešla by som hrať zajtrajší koncert.
Magdaléna Bajuszová (1976)
Je laureátkou niekoľkých národných i medzinárodných klavírnych súťaží, napr.: medzinárodná súťaž mladých klaviristov Virtuosi per Musica di Pianoforte (2. cena, Cena najlepšieho československého účastníka, Cena Českého hudobného fondu), Súťaž slovenských konzervatórií (1. cena), Medzinárodná súťaž O cenu Leoša Janáčka (2. cena), Súťaž pamiatky V. Horowitza v Kyjeve (semifinalistka) a je tiež víťazkou súťažného štipendia Yamaha Music Foundation of Europe.
Ako sólistka spolupracovala so všetkými prestížnymi domácimi orchestrami (SF, ŠKO, SOSR, Cappella Istropolitana a i.), pravidelne účinkuje na rôznych festivaloch a prehliadkach, realizovala nahrávky pre Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas.
Pedagogicky pôsobí na VŠMU v Bratislave ako odborná asistentka hry na klavíri.
V r. 2010 jej bola udelená Cena Frica Kafendu za vynikajúce interpretačné výkony.
Na koncertných pódiách sa objavuje od šiestich rokov, vo veku 8 rokov začala navštevovať Konzervatórium v Bratislave ako mimoriadna študentka Petra Čermana, neskôr v štúdiu pokračovala na VŠMU v Bratislave u Daniely Varínskej, Cyrila Dianovského a Idy Černeckej, pod vedením ktorej absolvovala aj doktorandské štúdium.
