V mladosti často človeka oslovuje iná hudba ako ľudová. Ako to bolo u vás?
Rovnako. V detstve som si však užila dosť folklóru. Moja mama so mnou odmalička spievala ľudovky, chodili sme aj na Východnú a musela som navštevovať organizované folklórne vystúpenia, čo bola jediná možnosť kultúrneho vyžitia. Nikdy som však nebola členkou folklórneho súboru a keď som dospievala, zaujímali ma iné hudobné žánre. Folklór mi bol na ťarchu. Až neskôr som sa k nemu oblúkom vrátila cez folkové hnutie. Zaujalo ma, ako dokáže banálny ľudový príbeh osloviť aj publikum v Newporte.
Dostali ste sa aj k tej pôvodnejšej, intímnejšej interpretácii ľudoviek, alebo ste poznali najmä tie „rozjuchané“ pesničky zocvičených krojovaných súborov?
Spoznala som aj tie intímnejšie verzie, ale až po puberte. Cez interpretácie Dariny Laščiakovej zo 60. rokov. Na svetlo vynášala veľmi jemné a citlivé oravské piesne a pre mňa bol jej prejav dosť objavný. Ak by som to mohla prirovnať, bolo to čosi ako Hana Hegerová v Semafore.
Koncom 60. rokov ste strávili rok vo Francúzsku. Ako vám to rozšírilo hudobný obzor?
Tam som sa naozaj rozhliadla, hoci o Bobovi Dylanovi, Joan Baezovej či Donovanovi som počula aj predtým. Vo Francúzsku som sa napokon začala zaujímať aj o frankofónny folklór. Vtedy som nemala možnosť robiť si nahrávky, tak som si texty piesní prepisovala a snažila sa napočúvať platne, aby som si zapamätala melódie.
Po návrate ste sa pustili aj do slovenských balád. Prečo práve balád?
V tom čase neboli pre propagáciu optimizmu zaujímavé tie smutnejšie piesne ani balady. No a ja som z toho ťažila. Už keď som sa zaoberala anglo- a frankofónnymi baladami, uvedomila som si, že na Slovensku sú knižnice plné baladických príbehov. Vedela som, že tento žáner nie je vhodný pre oficiálnu scénu – pre folklórne súbory a podobne. Balady bývajú dlhé, smutné, jednotvárne, banálne a vymyslieť k nim tanečnú choreografiu bol problém. Keď som ich však začala hrávať, folkloristi boli akoby dotknutí, že spievam ľudovú pieseň s gitarou. A v niektorých piesňach som zároveň musela meniť slová, pretože sa mi od schvaľovacej komisie vracali načerveno doškrtané.
V 70. rokoch vás Jaroslav Hutka prizval do folkového združenia Šafrán, kde bol aj Merta, Lutka, Třešňák a ďalší. Bolo to pre vás skôr občasné stretávanie sa pri hudbe, alebo intenzívne spolužitie spriaznených ľudí?
Celé to obdobie trvalo asi dva-tri roky. Hrávala som vo vysokoškolských kluboch a jeden z dobre fungujúcich bol v Mladej garde, kde mali divadelné štúdio, rozhlasovú aparatúru, nahrávali vystúpenia. Cez môj koncert v tomto klube sa o mne dozvedel aj Hutka a zavolal ma do Prahy. Takže vždy, keď sa dalo, som tam cez víkendy chodila. Bolo to veľmi intenzívne, kamarátske, príjemné, inšpiratívne a poučné. Tunajšia komunita bola síce fajn, ale skôr zábavná a nezáväzná. V tej českej sa mi zdalo, že ide o niečo viac, o čosi závažné a konšpiratívne, čo sa aj potvrdilo.
Na scéne ste už boli dlhé roky, kým vyšiel váš debutový album Čas odchádza z domu. Prečo to toľko trvalo?
V roku 1973 mi vyšli dve piesne na SP nosičoch a zdalo sa, že Opus niekedy v budúcnosti využije môj materiál. Situácia sa však uvoľnila až v roku 1987. Dramaturg Julo Kinček mi dal ponuku. A ja som najprv na spoluprácu oslovila Jana Hrubého. S ním to však bolo na diaľku komplikované a keď som dostala novembrový termín nahrávania, spojila som sa s Vláďom Mertom. On chodieval do Bratislavy aj k nám častejšie. Navyše mal od ženy krásny japonský magnetofón, ktorý potreboval vyskúšať. Takže sme sa dohodli, že si doma nahrám podklady a on to u seba doaranžuje. Za jeden deň som ich naspievala s gitarou a Merta mohol experimentovať.
Vlasta Redl aranžoval váš album Slovenské balady a urobil to celkom inak ako spomínaný Merta, ktorý si zvolil pomerne mohutnú hudobnú kulisu. Ktorý spôsob vám bol bližší?
Ten Redlov. Pravdaže, vtedy ma bavilo počuť piesne v bohatom aranžmáne. Vždy som bola napojená na pražské prostredie, Moravu som príliš nevnímala. Raz ma Redl oslovil s tým, že sa mu páči moja práca a ponúkol mi svoju platňu Na výletě. Keď som ju doma počula, bola som nadšená a povedala som si, že tohto človeka budem otravovať, kým sa bude dať. Napokon z toho bola síce dlhá, ale krásna spolupráca. Redl k tým baladám pristúpil s pokorou. Povedal mi, že nebudem hrať na gitare a ja som s radosťou súhlasila. Naspievala som to veľmi voľne a capela a on sa potom do toho snažil vmontovať rytmy a nástroje.
A Merta?
Merťák je neskrotný, keď nám do štúdia priniesol svoj pás, začali sme ho osekávať, hoci sme sa obávali, či ho to neurazí. Napríklad organ, ktorý znie na konci skladby Poľná madona, ten vyjadroval jeho pocit. Chcel, aby sa tichá pieseň končila takto monumentálne. Ja s tým síce nesúhlasím, ale dnes na Mertovu verziu počúvam názory, aká je to sila.
Po revolúcii do tunajšieho prostredia natieklo množstvo novej hudby. Čo sa zmenilo na vašom publiku a čo na publiku ako takom?
Hudobná ponuka sa síce rozšírila, čo je výborné, ale ľudia aj tak najviac siahajú po tanečnej, zábavnej hudbe. Najväčšiu časť môjho dnešného publika tvoria starí verní poslucháči, ktorých to bavilo aj predtým. Nechápem však, ako sa v priebehu takého relatívne krátkeho času mohlo stať, že zázemie, ktoré bolo pre nás veľmi dôležité – teda študentské kluby, nabralo dosť odlišnú podobu. Ľudia zo študentského prostredia dnes asi netušia, aký široký hudobný diapazón existuje. A pritom aj mladí by možno privítali viac alternatív, ak by mali príležitosť zoznámiť sa s nimi. Cez koncerty, kluby, televízie či rádiá.
